Interpretácia svätého Augustína a pasce evolučnej historiografie
Sväté Písmo a šelma
Z celej Biblie, najmä z Knihy Zjavenia Jána, je tá, ktorá nás oboznamuje s postavou draka (gr. δράκων) a zároveň jasne naznačuje nevyhnutnosť náročnej symbolicko-duchovnej exegézy tejto zlovestnej postavy vo videniach sv. apoštola Jána. Nevyčerpateľné bohatstvo Svätého písma diery obsahuje mnoho ďalších odkazov na obludné bytosti opísané vo veľkých eposoch, starších aj novších, ako sú Beowulf a Pán prsteňov.
Podobne ako v knihe Zjavenie, aj v niektorých biblických textoch je drak stvorením, ktoré treba chápať alegoricky. Výslovný príklad nachádzame v knihe veľkého proroka Ezechiela, kde sám Boh hovorí: „Som proti faraónovi, veľkému drakovi, ktorý leží uprostred svojich riek“ (Ez 29, 3). Ako vidíme, historická postava, ktorá sa opakovane objavuje v skúškach židovského národa, vládca Egypta faraón, je stotožnená so strašnou bytosťou. Rovnaký typ výkladu nájdeme aj v Knihe Ester, v 10. kapitole. Tu sa Mardochej alegoricky identifikuje spolu s Hamanom, poradcom perzského kráľa Ahasvéra, ktorý plánoval zničenie vyvoleného národa, ako „dvaja draci“ (δύο δράκοντες) v predobraznom sne.
Na iných miestach Biblie sa však draci predstavujú ako skutočné biologické bytosti, hadovité, vodné alebo vzdušné, spomínajú sa popri iných mäsožravých tvoroch, ako sú levy. Pokiaľ ide o podobnosť s hadmi, pripomíname, že v gréckom texte Biblie, Septuaginte, sa tvor, na ktorého sa premenila Mojžišova palica, nenazýva had, ako sa to objavuje vo väčšine moderných prekladov a vo Vulgáte svätého Hieronyma , ale výslovne δράκων, t. j. „drak“. Z takýchto biblických epizód a zo starovekého prekladu, ktorý stotožňuje draka s hadom, je jasné, že tieto dve bytosti majú podobný vzhľad.
Kniha Daniel predstavuje epizódu, ktorá, aj keď ju možno vykladať alegoricky, odkazuje na konkrétneho a skutočného draka:
Na tom mieste bol veľký drak a Babylončania sa mu klaňali. A kráľ povedal Danielovi: Hľa, teraz nemôžeš povedať, že to nie je živý boh; klaňaj sa mu teda (Daniel 14, 22 – 23).
Prorok, pozvaný, aby sa pripojil k modloslužobnému kultu, poprie božskú povahu tohto stvorenia a namiesto toho navrhne kráľovi zvláštny čin statočnosti: zabije netvora „bez meča a palice“. To, čo príbeh ďalej opisuje, patrí do kategórie nespočetných starovekých legiend, ktoré opisujú rôzne dôvtipné metódy na zabitie draka(1). Daniel použije „smolu, tuk a vlasy“, zmes, ktorú po sformovaní do hrudiek netvor prehltne a napokon spôsobí, že „praskne“. Okrem všetkých detailov príbehu je isté, že biblický text nám predstavuje draka z mäsa a kostí, akého nachádzame v príbehoch, folklóre a mýtoch rôznych epoch a miest.
Svätý Augustín a doslovný výklad posvätných textov
Pre svätých otcov a učiteľov Cirkvi nepredstavovala historická existencia takýchto bytostí, ako sú obri, žiadny problém. Tu je to, čo hovorí najvplyvnejší latinský doktor, svätý Augustín, vo svojom komentári ku knihe Genezis:
Hovorí sa, že draci, keďže sú bez nôh, číhajú v jaskyniach a pohybujú sa vo vzduchu, a hoci je ľahké ich vidieť, v dielach pohanských spisovateľov sú zmienky o takýchto zvieratách rovnako ako v našich svätých knihách. (2)
V komentári k Žalmu 148 môžeme čítať podobný opis, ktorý má bez akýchkoľvek pochybností korene v autorovej pevnej viere v neomylnú pravdu posvätných biblických kníh:
Draci žijú okolo vody, vychádzajú z jaskýň, lietajú vzduchom; vzduch je nimi rozhýbaný: draci sú obrovský druh živých tvorov, väčších na zemi niet. (3)
Svätý Izidor Sevillský, zjavne inšpirovaný týmito Augustínovými komentármi, zaradí draka do kategórie hadov – spolu s baziliškom, zmijou a osicou. Opis, ktorý nám zanechal vo svojom monumentálnom diele Etymologiae (t. j. Etymológie), je plný veľmi zaujímavých detailov:
Drak je najväčší zo všetkých hadov alebo zo všetkých živočíchov na zemi. Gréci ho nazývajú δράκων, odkiaľ sa tento výraz prevzal do latinčiny, takže hovoríme draco. Často vychádza z jaskýň, vznáša sa vo vzduchu a ruší ovzdušie. Je chochlatý, má malé ústa a úzke rúrky, ktorými nasáva dych a vyplazuje jazyk. Silu nemá v zuboch, ale v chvoste, a zranenia spôsobuje skôr svojím švihajúcim chvostom než čeľusťami. Takisto neubližuje jedom; jed nie je potrebný na to, aby toto zviera zabíjalo, pretože ono; zabije všetko, okolo čoho sa obtočí. Ani slon so svojím obrovským telom nie je pred drakom v bezpečí, lebo číha na neho okolo ciest, po ktorých slony zvyknú chodiť, a ovíja sa okolo ich nôh v závitoch a zabíja ich udusením. Rodí sa v Etiópii a Indii v ohnivej intenzite večného tepla. (4)
Na toto skutočné kolokvium svätých otcov by sme mohli pozvať ešte mnoho ďalších autorov. Všetci bez výnimky preukážu jedno: pravdivosť posvätných textov brali veľmi vážne. Keďže tieto posvätné texty Biblie tvrdia, že draci existujú, sú hodné viery. Niektorí z nich, ako napríklad svätý Augustín, keď diskutovali o existencii obrov, sa dokonca odvolávali na dôkazy paleontologickej povahy. Niektorí spomínali náleziská gigantických kostí, o ktorých počuli z hodnoverných zdrojov, alebo, zriedkavejšie, ktoré sami videli. Teda nielen príbehy, ale aj, ako by sa dnes povedalo, „vedecké“ dôkazy.
Zmena perspektívny a historický revizionizmus
Pod tlakom evolučnej paradigmy bola naša tradičná kresťanská kultúra už dávno vylúčená z verejných univerzít a škôl. V lepšom prípade sa na perspektívu svätého Augustína a Izidora zo Sevilly pozerá so zhovievavou nadradenosťou, a to aj zo strany niektorých „katolíckych“ teológov, duchovných či laikov, ktorí sa domnievajú, že ju už nemožno podporovať bez toho, aby sa intelektuálne skompromitovali. K dogme o neomylnosti Biblie sa s opovrhnutím stavajú aj tí, ktorí nám tvrdia, že Biblia je plná „mýtov“ (čo je pre nich synonymum slova „lož“). Celé dejiny boli prepísané tak, aby potvrdili materialisticko-evolucionistický pohľad na svet a ľudstvo. Osud fosílnych nálezísk známych od staroveku bol tiež spečatený. Dnes sa všetky bez výnimky interpretujú v súlade s novým metapríbehom, ktorý ovláda myslenie širokej verejnosti. Skrátka je to ten príbeh s katastrofickými výbuchmi a dinosaurami, ktorých vyhynutie sa v štýle niektorých apokalyptických filmov pripisuje dopadu asteroidu na našu planétu. Zaujímavý je však fakt, že dnešné vedecké objavy mimovoľne potvrdzujú rozprávania starých ľudí.
Začiatkom 90. rokov 20. storočia sa nezávislá výskumníčka a absolventka Princetonskej univerzity Adrienne Mayorová pustila do rozsiahleho skúmania starovekých svedectiev zaznamenaných autormi ako Pausanias, Plutarchos, Herodotos a Plínius. Podarilo sa jej preukázať plodnosť interdisciplinárneho úsilia, v ktorom sa zbližovali oblasti ako folklór, dejiny náboženstiev, staroveká história, paleontológia a kryptozoológia. Po viac ako desiatich rokoch výskumu boli výsledky syntetizované v obálkach rozsiahleho zväzku s názvom Prví lovci skamenelín: Paleontológia v gréckej a rímskej dobe (Princeton University Press, 2000). Paleontologické dôkazy opísané v knihe Adrienne Mayorovej, ktoré vysoko ocenili kritici v publikáciách ako New York Times, London Review of Books, Science, Newsday a Natural History, podporujú a potvrdzujú pravosť grécko-rímskych antických mýtov. Samozrejme, jediné, čo autorka nepodporuje, je interpretácia, ktorú týmto fosíliám pripisovali antickí a neskorší patristickí a scholastickí autori.
Adrienne Mayor predovšetkým berie vážne všetky tvrdenia z prastarých zdrojov, ktoré poukazujú na objavenie obrovských fosílií pred tisíckami rokov. V očiach súčasníkov Aristotela alebo Herodota mali tieto pozostatky status nevyvrátiteľného dôkazu potvrdzujúceho existenciu bájnych bytostí, ako sú obri alebo kyklopi zobrazovaní v starovekých pohanských alebo židovsko-kresťanských textoch. Mayor, ktorý súčasne skúma paleontologické nálezy v oblastiach prekrývajúcich sa so starovekým Gréckom a Rímom, tvrdí, že všetky klasické svedectvá poukazujú na územia, ktoré sa zhodujú s významnými náleziskami kostí zvierat z obdobia dinosaurov objavenými v modernej dobe.
Z toho logicky vyplýva, že to, čo by starí ľudia považovali – podľa evolučnej perspektívy mylne – za pozostatky bájnych bytostí z ich vlastných mýtov, nie je v skutočnosti nič iné ako pozostatky dinosaurov. Hoci sa môže zdať, že Adrienne Mayorová nepriamo uznáva pravdivosť mytológie a jej obsahu, v skutočnosti nerobí nič iné, len uplatňuje ten istý evolučný rámec, ktorý je nepriateľský voči zjaveným biblickým textom. Pravdu starovekých mýtov hľadá v oblasti prírody, ako ju chápe dnes, a verí, že všetky staroveké viery boli výsledkom „mystických“ interpretácií, ktoré boli chybne aplikované na „vedecké“ fakty. Inými slovami, to, čo Mayor nechtiac dokazuje, by sa dalo zhrnúť slovami matematika Julesa Henriho Poincarého: perspektíva (t. j. mentálny rámec) vytvára jav. Plne si uvedomujúc hodnotu tejto hypotézy, môžeme sa zasa pýtať, prečo by sa perspektíva nemohla obrátiť v prospech tej, ktorú podporovali svätý Augustín a Izidor zo Sevilly.
Je možné, že práve dnešní paleontológovia robia chybu, keď tento fenomén filtrujú cez optiku svojho evolučného pohľadu? Mohli by byť dinosaury ich „vynálezmi“, ktoré majú reinterpretovať stopy z minulosti a prispôsobiť ich evolučnému pohľadu? Ale čo ak sú všetky fosílie takzvaných „dinosaurov“ skutočne len stopami po tvoroch, ktoré presahujú naše súčasné horizonty? Prečo by sme napríklad nemohli pripustiť možnosť skutočnej existencie obrov? (Ktovie, koľko takýchto už objavených dôkazov bolo zaradených do kategórie genetických anomálií!) Samozrejme, mainstreamová veda nám hovorí, že sa nenašli žiadne stopy ani dôkazy, ktoré by to dokazovali. Ale čo ak sa našli – ale boli nesprávne interpretované a poskladané do iluzórnej podoby vymysleného druhu dinosaura? Kto dokáže, že dnešní evolucionisti dôsledne a spoľahlivo poskytli pravdu o vzdialenej histórii ľudstva? Naopak, v poslednom čase sa množia dôkazy naznačujúce, že početné stopy z minulosti boli a sú potláčané, keď sa nedajú interpretovať podľa evolučnej dogmy.
Návrat putujúceho draka
Draci, vyhnaní z posvätných textov minulosti alebo z legiend odsúdených na zabudnutie, sa prekvapivo vrátili do našej kultúrnej predstavivosti vďaka príbehom jedného z najčítanejších autorov 20. storočia, J. R. R. Tolkiena. Záujem verejnosti o mýtické biblické tvory exponenciálne vzrástol. Pozorujúc tento záujem, samotní zástancovia evolucionizmu sa zaoberali otázkou historickej existencie drakov, aby nám opäť sprostredkovali výklad, ktorý nám hovorí, že všetky objavené kosti veľkých rozmerov v skutočnosti patria dinosaurom. Tento prístup je najlepšie viditeľný v inscenácii – Draci: A Fantasy Made Real (Fantázia sa stala skutočnosťou), ktorú v roku 2004 odvysielal kanál Discovery.
Producenti z Discovery, vedomí si obrovského úspechu príbehov o drakoch, sa snažili využiť trend, ktorého hlavnú premisu, pravdivosť existencie drakov, nechceli priamo popierať. Prostredníctvom hlasu moderátora – Petra Johna Hogartha (naznačuje vám toto meno niečo?) – tak zrejme uspokojili vášeň mladých nadšencov túžiacich po fantastike pre drakov, zatiaľ čo prostredníctvom hlasu hosťujúceho profesora pokračovali v propagácii evolučných myšlienok. To všetko v rámci programu, ktorého marketingovú kampaň viedli bok po boku Conan Barbar a Charles Darwin.
Odhliadnuc od fantastických a vedeckých útrap improvizovaných „drakológov“, stojí za to pripomenúť si pre naše poučenie výsledky štúdie, ktorú na obraz draka v ľudovej literatúre uskutočnil vynikajúci bádateľ rozprávok Vladimír Jakovlevič Propp. V monografii, ktorá dodnes slúži ako vzor, Historické korene fantastickej rozprávky,5 sa Propp venuje náročnej problematike zobrazovania draka a uvádza významný záver:
V rozprávke, v pravej ruskej ľudovej rozprávke, sa drak nikdy neopisuje.
Proppovo konštatovanie platí pre všetky staroveké kultúry: čím hlbšie sa ponárame do najstarších prameňov, aby sme zachytili obraz drakov alebo iných predprirodzených bytostí, tým intenzívnejšie vnímame hlboké ticho plné tajomstva, ktoré obklopuje ich fyzickú podobu. Vo väčšine prameňov sa zachovala len ich podobnosť s hadom. Citujúc vedcov ako Bölsche, Siecke, Hambly, Mähly alebo Küster, ktorí venovali dobre zdokumentované monografie obrazu drakov v rôznych kultúrach sveta, Propp odmieta ten druh teórií, ktoré stotožňujú staroveké mytologické bytosti s tzv. dinosaurami – výmysly sekulárnej vedy, ktorá, uväznená evolučnou optikou, nedokáže pochopiť nič z prastarých náboženských prameňov.
Pre nás, katolíckych veriacich, podobne ako pre svätého Augustína a Izidora zo Sevilly, nie sú tajomné biblické bytosti len „príbehmi“ alebo „mýtmi“. Aj keď v určitých súvislostiach môžeme akceptovať ich symbolicko-alegorický význam, zároveň uznávame, že ich reálna existencia v starovekom svete nie je v žiadnom prípade vylúčená. Podstatný faktor však spočíva v mentálnej optike, ktorú používame na vnímanie a interpretáciu starovekých textov: namiesto formovania mysle prostredníctvom materialisticko-evolučnej paradigmy je pre nás jedinou perspektívou skutočne hodnou viery perspektíva Tradície výkladu posvätných textov, ktorú nám odovzdali svätí otcovia a doktori Cirkvi. Práve preto nemožno nikdy dostatočne zdôrazniť dôležitosť diskusie o význame a hodnote Tradície.
Článok pôvodne vyšiel na Substacku Kmita´Library. Jeho slovenský preklad vychádza so súhlasom autora
- (1)Táto téma je mimoriadne rozsiahla a zaoberá sa ňou mnoho vedeckých odborníkov z oblasti dejín náboženstiev, klasickej filológie alebo mytológie. Napríklad indoeurópsky odborník Calvert Watkins vydal rozsiahlu a prepracovanú monografiu s názvom Ako zabiť draka: V roku 1995 vyšla v Oxford University Press publikáciaAspekty indoeurópskej poetiky.
- (2) Saint Augustine, The Literal Meaning of Genesis, Volume 1, Books 1-6, Translated and annotated by John Hammond Taylor, New York: Paulist Press, 1982, s. 83.
- (3) Kompletný komentár svätého Augustína k Žalmu 148 si môžete prečítať tu: https: //www.newadvent.org/fathers/1801148.htm
- (4)The Etymologies of Isidore of Seville, Stephen A. Barney, W. J. Lewis, J. A. Beach, O. Berghof, v spolupráci s Muriel Hall, Cambridge University Press, 2006, s. 255.
- (5) Rozsiahla monografia vyšla v roku 1946 v Leningrade. Žiaľ, neidentifikoval som žiadny existujúci anglický preklad.
Ilustračný obrázok: Kráš Vortigern a Ambróz sledujú súboj dvoch drakov. Zdroj: Wikimedia Commons