Prečo sa kultúry vyvíjajú, starnú a zanikajú? Keď sme sa pozreli na to, ako sa kultúry formujú prostredníctvom symbolických interpretácií udalostí a prírody, môžeme sa pýtať, ako a prečo sa kultúry menia vo podľa určitého vzorca v čase, a to natoľko, že Spengler mohol určiť štyri ročné obdobia vývoja svetonázorov viacerých spoločností, ktoré sa začínajú obdobím jari a leta, fázou kultúry osudu, histórie, metafyziky a duše, a obdobím jesene a zimy, fázou civilizácie, v ktorej dominuje príroda, kauzalita, fyzika a intelekt.

S pribúdajúcim vekom si jednotlivec v mladosti nemusí byť istý, čo ho čaká, ale môže budúcnosť vnímať len ako formu osudu; princ chápe, že sa jedného dňa stane kráľom, ale nie je si istý, čo to môže znamenať pre jeho kráľovstvo. Z opačného konca života sa však človek môže pozrieť do minulosti a nájsť spoločné črty medzi dobovými faktami a naučiť sa kauzálne Pravdy z minulosti; pri pohľade do budúcnosti z mladosti, do toho času, ktorý sa ešte nestal, môže vidieť len poetickú symboliku, ale pri pohľade do minulosti, do tej, ktorá sa už stala, môže zostaviť zákony a systémy založené na empirických a racionálnych pozorovaniach.

Podobne ako kultúra, ktorá je predĺžením jednotlivca, ba v Spenglerových očiach takmer entitou samou o sebe, so svojimi výraznými podobnosťami s vývojom jednotlivca počas života, nebude mať vo svojej kultúrnej fáze jasné pochopenie vesmíru, ako ho vidí zo svojho pohľadu na svet, či už je to faustovské nekonečno, apolónske telesno alebo magické jaskynné (Pozn. prekl: Oswald Spengler používal vlastné pojmoslovie na opis jednotlivých civilizácii: fransko-latinskú civilizáciu pomenoval ako faustovskú, grécko-rímskú ako apolónsku a sýrsko-iránsku ako magickú). Svet sa tak bude javiť ako čarovný a mýtický, ktorý sa dá interpretovať len prostredníctvom symbolov a všeobecností. Čím dlhšie kultúra existuje, tým dlhšie sa bude môcť obzerať späť a vyvodzovať z nej ponaučenia. Vrodené osudové obrazy, ktoré si všimnú na základe udalostí z minulosti, ovplyvnia to, ako by mohli vyzerať ich modely na štruktúrovanie sveta, v dôsledku čoho budú mať zdanlivo objektívne systémy, ako je matematika alebo veda, v jednotlivých kultúrach veľmi odlišný charakter.

Jedného dňa dosiahnu stav rovnováhy medzi kvalitatívnou interpretáciou svojho sveta a jeho postupnou kvantifikáciou, čo vyústi do letného obdobia, vrcholu kultúry. Potom intelekt preváži nad duchom, systémy a zákony odvodené zo stáročí výskumu a filozofovania uzavrú povery krajiny, racionalista a jeho ekvivalenty naprieč časom využijú svoje jesenné prvenstvo, aby zabezpečili svet bez Boha a metafyziky, kým príde zima, duch kultúry už nebude existovať v žiadnej zmysluplnej podobe, zostane z neho len sentiment lepších čias, ktorý šmahom ruky zruší bezcitný človek moci ovládajúci všetky oblasti života. Život ako súčasť tohto konkrétneho svetonázoru tak prestáva byť opísateľný ako „život“ v akomkoľvek vyššom zmysle inom než primitívny boj o prežitie, a tak po sebe teraz mŕtva spoločnosť zanecháva mŕtvolu sterilných politických štruktúr a smetisko teraz už nepochopiteľných technológií a ideí. Potom treba cestovať inam, aby sme našli nové svetonázory a kultúry, ktoré teraz klíčia bez vplyvu starých spoločností.

Článok pôvodne vyšiel na Substacku Spenglerian Perspective a jeho slovenský preklad vychádza so súhlasom autora.

Foto: Wikipedia