Nedávno som čítal blog s názvom „O jednorozmernosti slovenského konzervativizmu“. Autor začína blog poukázaním na Paretovo pravidlo: že 20% tém zaberá 80% komunikácie v slovenskom konzervatívnom prostredí. Do týchto 20% radí témy ako zachovanie ústavnej definície manželstva, ochranu nenarodeného ľudského života, a doplnil by som zabránenie vstupu progresívnej ideológie do škôl.

Je pravda, že neustále otváranie a preberanie týchto troch tém už nezanedbateľnú časť ľudí, dokonca aj konzervatívcov a kresťanov, vyčerpáva. Obsah kresťanského konzervativizmu na Slovensku nesmie byť vyčerpaný týmito troma témami, prípadne ešte doplnený o snahu zastaviť migráciu. Autor tohto textu bol tiež rozčarovaný z diskusie venovanej konzervatívnej politike na Slovensku na Bratislavských Hanusových Dňoch v roku 2023, ktorú moderátor okrem úvodnej otázky smeroval prakticky celý čas na tieto „Tri Témy“ slovenského konzervativizmu a pretekom, kto bude v ich presadzovaní dôslednejší a vytrvalejší.

Tézou blogu „O jednorozmernosti slovenského konzervativizmu“ je „Problémom slovenského konzervatívneho prostredia, ktorý vnímam ako najvypuklejší je to, že sa až hypnoticky uplo k tým (možno ani nie) 20 % hodnotových tém a otázok. Logicky, potom zabúda riešiť tých zvyšných 80 %.“  Namiesto „boja proti niekomu/niečomu“ sa v tomto blogu navrhuje riešiť témy ako „deštrukcia právneho štátu, zdevastované zdravotníctvo, nevhodná ekonomická situácia a stále ťažšie podmienky pre tých, ktorí sa snažia o tvorbu nejakej hodnoty.“

Je však slovenský konzervativizmus skutočne taký jednorozmerný? Myslím teraz slovenský konzervativizmus v mediálnej, politickej aj thinktankovo-aktivistickej podobe. Autor tohto blogu práveže nesúhlasí v textom „O jednorozmernosti slovenského konzervativizmu“ a myslí si, že táto tieto „Tri Témy“ sa riešia málo resp. príčinou prečo je potrebné ich riešiť, je, že časť tohto prostredia ich nemá úplne vyriešené v sebe.

V prvom rade, je ťažké stavať druhé poschodie domu, pokiaľ nemáme dobré základy a postavené prízemie. Dôvod, prečo tieto „Tri Témy“ rezonujú dovnútra v konzervatívnom prostredí je, že predstavujú akýsi lakmusový papierik. Že aký má ten človek vo verejnom živote pohľad na človeka a či má dosť odvahy sa za tento pohľad na človeka postaviť. Dosť odlišne vyznie, ak sa jeden politik vyjadrí rezignovane a následne za to dostane tvrdú kritiku od oboch konzervatívnych denníkov, a druhý sa v priamom prenose s názorovým oponentom postaví za aktuálnu právnu úpravu v Poľsku.

V druhom rade, pre vyváženosť verejného priestoru,  je zásadné aby k tomu zaznel jasný a zreteľný konzervatívny postoj. Kým názoroví oponenti v týchto „Troch Témach“ otvárajú verejnú debatu o tom pravidelne, a svoj prístup k týmto témam obliekajú do jazyka ľudských práv, únava konzervatívcov z týchto tém ponecháva strategickú iniciatívu  v týchto „Troch Témach“ názorovým oponentom. Začne to mlčaním, pokračuje to tichým súhlasom a končí to kolaboráciou. O tom, kam to viedlo, napísal lepšie ako by som vedel zhrnúť velikán slovenského konzervativizmu Vladimír Palko v diele Levy prichádzajú.

Predstavme si hokejový zápas. Hráme v oslabení, vyčerpaní, proti veľmi kvalitnej formácii, ktorá má kopec energie. Zatiaľ majú puk takmer celý čas, ale stále je remíza, a nám na postup tá remíza stačí. Zadanie je jasné: neinkasovať gól. Tréner pochopiteľne  bude nabádať hráčov, aby sa držali v obrannom pásme, blokovali prihrávky a „betónovali“. Asi neodvolá brankára a nepokúsi sa o protiútok.

Prečo tie „Tri Témy“ furt teda tí konzervatívci toľko riešia? Veď to asi nie je tak, že nemajú čo od dobroty riešiť, skôr že v zásadných otázkach je tu silný protitlak a tá hŕstka čo tu je už iba „betónuje“.

Za tretie, návrh presunúť dôraz na iné témy pobáda šoféra, aby si spravil vodičák. Pozorovateľ, ktorý sleduje činnosť konzervatívnych politikov v parlamente, práveže vidí dôraz na praktické rezortné témy. Hoci tieto praktické rezortné témy, ktoré by pridali slovenskému konzervativizmu ďalšie rozmery, predstavujú gro dôrazu slovenských konzervatívcov za ostatných sedem mesiacov, spolu s riešením premnoženého Ursus arctos, objektívne v nich konzervatívci nepredstavujú lídrov. Tieto praktické rezortné témy a medvede si človek prvoplánovo nespojí so žiadnym konzervatívnym politikom, často práve s politikmi z iných táborov. Marketingovo to znamená, že búšenie do týchto tém prihrieva polievočku a dvíha percenta iným politickým táborom. Autor tohto textu tým netvrdí, že konzervatívci tieto témy majú prestať zdôrazňovať, ale ak by aj konzervatívci prestali tieto témy riešiť, neznamená to, že sa vytratia z verejného diskurzu.

Za štvrté, je tu absencia iného zreteľne konzervatívneho obsahu. Problém, ktorý je skutočnou výzvou pre kresťansko-konzervatívnu intelektuálnu obec. Prísť s autenticky konzervatívnym politickým obsahom, ktorý presiahne „Tri Témy “ a polemiku s progresivizmom a stopke migrantom. Obsahom, ktorý bude definovať kresťansko-konzervatívnu víziu Slovenska v stredno- až dlhodobom horizont. Ten tu aktuálne chýba, keďže konzervatívci sa ocitli na jednej strane tzv. Veľkého slovenského politického zákopu spolu s liberálmi. Tomuto spojenectvu a naliehavosti poraziť politické prúdy na druhej strane tohto zákopu sa obetovala nezanedbateľná časť politického obsahu. Výsledkom je, že obsah konzervativizmu na Slovensku je naozaj  redukovaný iba na tieto „Tri Témy“.