Kedy sa v Uhorsku skončil stredovek? Odpoveďou stredoškoláka na túto otázku je, že bitkou pri Moháči v roku 1526.
Tá sa odohrala dňa 29. augusta neďaleko tohto juhomaďarského mesta. Keďže je však ten istý deň na Slovensku štátnym sviatkom, kedy si pripomíname Slovenské národné povstanie, táto bitka epochálneho významu je u nás často prehliadaná. Práve z nej by sme sa totiž mohli poučiť.
V Uhorsku ako aj krajinách koruny českej v tom čase vládol mladý, toho času 20-ročný Ľudovít II. Jagellonský, ktorý sa narodil predčasne a zasadol na trón v desiatich rokoch. Bol synom Vladislava II. Jagellonského, prezývaného aj kráľ “Dobře”. Odkiaľ sa nabralo toto prímenie? Nuž vyjadrovalo to jeho až prílišnú ochotu súhlasiť s rôznymi požiadavkami šľachty. Slovami dneška, stal sa podržtaškou magnátov.
V tom čase bola severná hranica Osmanskej ríše pozdĺž toku riek Dunaj a Sáva. Jagellonci vládli nielen Uhorsku a českým krajinám, ale tiež Poľskému kráľovstvu a Litovskému veľkokniežatstvu: tvorili tak veľké súštátie v Medzimorí od Jadranu až k Baltu, čiže územie dnešného Chorvátska, Maďarska, Slovenska, Česka, Poľska, Litvy, Bieloruska, väčšej časti Ukrajiny a polovice Rumunska.
Dodám ešte, že v Uhorsku dvanásť rokov predtým vzniklo hnutie sedliackej križiackej výpravy proti Osmanom, pod vedením Juraj Dóžu, pod ktorého koruhvy sa zhromaždilo 40,000 mužov. Žiadali zásoby a vybavenie, aby mohli brániť južnú hranicu kráľovstva pred hrozbou polmesiaca. Uhorská šľachta by ich dnešnými slovami označila za dezolátov, extrémistov a ohrozením demokracie. Nariadili im rozpustiť sa vrátiť sa domov. Keď to odmietli, mimoriadne kruto ich potlačil Ján Zápoľský.
Keď v júni 1526 sultán Suleiman pritiahol k Belehradu na čele vojska o veľkosti medzi 50 000 a 100 000 mužov a 300 diel), nestretol sa so žiadnym odporom. Ibrahim Paša veliaci prednému voju obsadil pevnosti Petrovaradín a Ilok na Srieme, čím otvorili cestu do srdca Uhorska.
Uhorské vojsko, ktoré sa zhromaždilo v Tolne, bolo výrazne menšie ako osmanské vojsko, pozostávalo z 25 000 až 30 000 mužov a iba 80 diel. Velitelia sa však hašterili medzi sebou. Mnohí sa odmietali podriadiť veleniu Štefana VII. Báthoryho a žiadali, aby im velil samotný, vtedy iba 20-ročný kráľ (!), ktorý sa ujal velenia v druhej polovici augusta a presunul vojenský tábor k mestečku Moháč, kde sa ku nim pridalo vojsko kaločského arcibiskupa, ktorý dovtedy bránil Banát pred osmanskými nájazdmi.
Po viacerých poradách sa uhorskí velitelia rozhodli pre bitku s osmanským vojskom, napriek tomu, že Osmanov bolo minimálne dvakrát viac, mali viac diel a lepšie vycvičené a vybavené vojsko (vrátane obávaných janičiarov).
Armáda sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského o veľkosti 10 000 až 15 000 mužov táborila v mestečku Szeged na rieke Tise, asi 150 kilometrov na východ. Na ceste boli posily z Česka a nemeckí žoldnieri, ktorí boli vtedy pri Rábe (Gyori), ako aj 6,000 Chorvátov, ktorí boli tiež na ceste. Logicky by sme čakali, že kráľ presunie svoj tábor na sever, aby sa stretli všetky štyri armády a mohli sa jednotne postaviť Osmanom o sile 50,000 niekde pred južnými bránami Budína.
Prečo sa tak nerozhodli? Okrem toho, že by ich pri ústupe mohla turecká jazda napadnúť, boli tam problémy logistické (nakŕmiť tak veľkú armádu), málo času, ale tiež prehnané egá a žiarlivosť jednotlivých veliteľov.
Pri Moháči uhorské vojská utrpeli zničujúce straty. Okolo 5,000 jazdcov a 10,000 pešiakov vrátane samotného kráľa, ktorý uviazol v močiaroch pri úteku z bojiska. Samotný sultán nechcel veriť vlastným očiam, že toto bola jediná sila, s ktorou sa mu Uhorsko vedelo postaviť.
Po smrti kráľa bola šľachta rozdelená. Šľachtici vo východnej časti Uhorska zvoli za kráľa Jána Zápoľského, kým palatín Štefan Báthory podporil nárok Ferdinanda Habsburského. Jagellonci s Habsburgovcami podpísali dohodu o vzájomnom nástupníctve v prípade vymretia jednej z týchto dynastií.
Akoby sa uhorská šľachta nedokázalo poučiť z chaosu v Anatólii po bitke pri Mantzikerte. Nie samotná bitka, ale vzájomné hašterenie a občianske vojny jednotlivých veliteľov umožnili Turkom obsadiť celú Malú Áziu. Rovnako konflikt Zápoľského strany a priaznivcov Ferdinanda Habsburského pomohol Osmanskej ríši ovládnuť centrálnu časť Uhorska a založiť Budínsky pašalík. Západné a stredné Slovensko, Burgenland a časti Chorvátska sa dostali pod nadvládu Habsburgovcov ako tzv. Kráľovské Uhorsko, kým východouhorské kráľovstvo a Sedmohradsko pod vládou Zápoľského sa stalo osmanským vazalom.
Poučme sa z hašterenia a nejednoty uhorskej šľachty pred moháčskou katastrofou. Nedovoľme, aby nám vládli ľudia zmýšľajúci ako Ján Zápoľský, ktorí pohŕdajú vlastnými “vidlákmi” natoľko, že ich brutálne potlačia, a zároveň sú ochotní kolaborovať s cudzou mocou, ktorá vychádza z úplne odlišného civilizačného prostredia. Chyby takejto závažnosti majú veľmi ďalekosiahle dôsledky – osmanské nájazdy prenikli hlboko na stredné Slovensko, čo sa zvečnilo v ľudovej piesni „Padli Turci na Poníky“.
Preto si dajme ako národ jeden záväzok. Poučme sa z tohto historického omylu. Nedovoľme naším elitám viesť vzájomný permanentný konflikt na úkor našej vlasti. Nedovoľme, aby nám vládli tí, ktorí pohŕdajú bežným človekom a radšej budú kolaborovať s janičiarmi.
Zdroje: