Genotypovo sa ľudstvo za predchádzajúcich pol milióna rokov takmer nezmenilo; za päťsto tisíc rokov sa mohlo udiať množstvo veľkých ľudských úspechov, stovky vyšších kultúr, z ktorých každá vyjadrila svoj vlastný pohľad na svet a prispela k príbehu človeka na Zemi. Tak to však nebolo. Po väčšinu existencie moderného ľudstva sme boli izolovaní v kmeňoch, ktoré mali možno len maximálne dvesto ľudí, a boli sme tak riedko rozmiestnení po povrchu sveta, že kontakt jedného kmeňa s druhým by bol generačnou udalosťou. Až v posledných 5 000 rokoch vidíme konkrétne dôkazy o komplexnej ľudskej spoločnosti, konkrétne o vyšších kultúrach, počnúc Egyptom a Mezopotámiou. To vyvoláva otázku: ak sa človek vôbec nezmenil, čo mu umožnilo prejsť od riedkych kmeňov, ktoré sotva dosiahli hory na obzore, k zložitým mestským rozľahlým sídlam, ktoré mohli organizovať cesty na Mesiac v takom krátkom čase?

Táto otázka je dôležitá, pretože podľa darvinistov (v jeho dobe rovnako ako v našej) by boj o prežitie a zdokonaľovanie smerom dopredu a nahor vyústil do polievky chaotických foriem v priebehu vekov. Neexistovali by žiadne odlišné druhy dinosaurov, ktoré by mohli existovať desiatky miliónov rokov, než  náhle zmizli a boli nahradené novým prívalom foriem, pretože takéto premeny by boli nepretržité. Ak by bol človek pred státisícmi rokov schopný toho, čo je teraz, prečo to neurobil?

Namiesto darvinistického modelu, ktorý sa bežne spája s anglosaskou vedou a jej priemyselnou etikou, ho Spengler nahrádza modelom epoch: nejaká forma môže existovať určitý čas, stáročia, tisícročia, dokonca eóny, ale potom môže zo dňa na deň nastať veľká zmena, ktorá túto formu zmení na niečo nové, pozorovateľným príkladom by bola nočná smrť dinosaurov, keď kozmická udalosť, ako napríklad dopad Chicxulubu, prinútila život rýchlo sa zmeniť na niečo nové.

Spengler rozdeľuje dejiny človeka na dve epochy: na epochu primitívnych kultúr (nemožno ju spájať s predkultúrami), ktorá sa odohráva prevažne počas doby ľadovej, a na epochu vyšších kultúr, ktorá sa začína prirodzene na Níle a Eufrate v 3. tisícročí pred Kristom a potom sa rozšíri smerom von a inšpiruje nové formy. (Pre Spenglera „predkultúra“ je už prvá alebo nultá fáza v civilizačnom cykle; za primitívne kultúry považuje, ktoré su kvalitatívne odlišné od jeho pojmu „vysokej kultúry, pozn. prekl.). To, čo tieto dve epochy oddeľuje a ako sa prejavujú, je práve miera, do akej sú menšie kmene schopné vzájomne komunikovať. Primitívne kultúry sa snažia nájsť „iného“ na rozľahlých ruských stepiach, nekonečných púšťach a afrických a európskych pláňach, pretože ľudí je v prvom rade tak málo a sú veľmi vzdialení. Ale ako sa zvyšovala prítomnosť človeka na Zemi, kontakty medzi kmeňmi sa stávali čoraz bežnejšími. Zrazu bol „iný“ zárukou, čo viedlo k dialektickému „ja“ a celému prívalu abstraktných významov, ktoré sa prejavovali prostredníctvom jazyka a vyššieho myslenia. Nemalo by sa považovať za náhodu, že prvé vyššie kultúry, Egypt, Sumer, India a Čína, boli všetko riečne kultúry, kde by sa mnohé putujúce kmene boli nútené miešať s inými putujúcimi kmeňmi.

Bolo by nemiestne, keby Spengler vydal definitívne vyhlásenie o príčine tej či onej epochy, a preto sa nikdy neuvádza žiadna konkrétna príčina. Je tu však silný náznak, že koniec doby ľadovej spôsobil akúsi kozmickú zmenu, ktorá umožnila človeku rozkvet do vyšších foriem vývoja. Predtým to bol drsný a chladný svet s hrozivou divokou prírodou a potom prázdne plátno, na ktorom sa človek mohol kolektivizovať a vyhlásiť sa za pána. Primitívne kultúry neboli homogénne vo svojej vlastnej symbolike, ale vykazujú rovnako rozmanité formy ako vyššie kultúry, ale primitívnymi zostali, až kým sme neboli zatlačení do spoločenského prostredia, v ktorom čoraz viac prevládalo abstraktné myslenie. Vo vzdialenej budúcnosti môže ešte nastať ďalší posun k novému štýlu kultúry, ktorého charakter však zostane neistý, kým už dávno nenastane.

Článok pôvodne vyšiel na Substacku Spenglerian.Perspective a vychádza so súhlasom autora.

Foto: wikipedia