Rozhovor s Branislavom Škripekom o slovenskej a svetovej politike, o stave našej spoločnosti a o východiskách, o Izraeli a náraste antisemitizmu vo svete, o slobode slova, o sklamaniach a nádeji, o prienikoch kresťanských konzervatívcov s Progresívnym Slovenskom a Smerom, o nevyváženosti progresívnych médií, o komunizme, rakovine, LGBTI ideológií a pliage v spoločnosti.
Pán poslanec, Vy ste sa predtým venovali evanjelizácii. Čo vás viedlo k tomu aby ste sa začali uchádzať o verejný mandát?
Vnútorné uvedomenie. Bola to myšlienka Zhora, od Boha. To uvedomenie bolo síce vnútorné, ale bolo to aj praktické uvedomenie toho, čo som videl v evanjelizačnom pôsobení môjho spoločenstva. Vytvárali sme už zopár rokov stretnutia na ktoré prichádzalo veľmi veľa ľudí (od desiatok po stovky) a bývalo nám tam veľmi dobre. Prežívali sme Božie požehnanie, Božiu prítomnosť, učili sme sa, ako byť praktickým každodenným, efektívnym kresťanom.
Lenže ja som si začal uvedomovať, že my kresťania sa učíme, schádzame sa na týchto mítingoch, ctíme si Boha na spontánnou, neformálnou oslavou, ako aj na oficiálnej liturgii, ako spoločenstvo veriacich sa schádzame v kostoloch, ale akoby neovplyvňujeme bežnú ľudskú spoločnosť, v ktorej žijeme. V tom svetskom prostredí, to znamená v zamestnaní, na úradoch, v politike. Teda tam, kde sa rozhoduje o osude miest, obcí, konkrétnych ľudí, tam akoby absentujú kresťania. Ja som jednoducho začal vyzývať ľudí: Prosím vás, ale veď my tými kresťanmi, ktorými sa snažíme a učíme byť, – efektívni, zodpovední, robiť dobré veci – my musíme byť takými v tej verejnej správe, kde sa kľúčovo hýbe osudmi ľudí, celého národa, miest a dedín, kde žijeme…
Začal som ľudí vyzývať, aby kandidovali do miestnych zastupiteľstiev, lebo to je skutočne to najjednoduchšie pochopenie, že pár zvolených ľudí, zastupuje tých ostatných na úradoch. Toto uvedomenie ma pohlo k výzvam ľuďom na našich zhromaždeniach, aby išli do politickej správy, do správy spoločnosti, lebo pohyb spoločnosti a jej myslenie už neurčuje kresťanská cirkev, to znamená, kresťanské myslenie, kresťanská filozofia a kresťanské princípy – ale politici, ich myslenie. Takže tak, ako voľakedy bolo – myslím v tej krásnej dobe rozvoja ľudstva, čo bol stredovek (to vôbec nie je niečo zastaralé a niečo divné, to bol skutočne výborný vek ľudskej spoločnosti) – tak vtedy kresťanské myšlienky tým najlepším spôsobom hýbali myslením a správaním ľudí. Ale v dnešnej dobe to tak nie je.
Uvedomil som si, že to je politika a preto mi z toho vychádzala jednoduchá odpoveď: Kresťania, živí a pravdiví svedkovia Evanjelia, musia byť v politike.
Pred niekoľkými rokmi som zachytil iniciatívu „Kresťan v politike“. Bola tam pomerne silná charizmatická komunita, ktorá väčšinou vyniesla tých ľudí na listine Obyčajných ľudí a nezávislých osobností, cez ktorú ste sa koniec koncov dostali do politiky aj Vy. Aké sú dnes nálady v charizmatickom prúde kresťanstva? Lebo určite nastalo nejaké sklamanie v súvislosti možno aj s bývalým premiérom Hegerom.
Áno, to sklamanie naozaj nastalo v dosť širokej komunite prebudených kresťanov z charizmatického hnutia – z toho, že výkon kresťanov v politike nebol taký úspešný, ako sa čakalo, aké nádeje nám to dávalo. Došlo podľa mňa až k znechuteniu, že asi aj prestali voliť, ľudí spomedzi seba. Že sa tá voličská obec odvrátila od tých, čo do politiky šli. Považujem to za nedobrú reakciu, aj konanie.
Od kresťanov, ktorí sa novým spôsobom začali o politiku zaujímať, si to vyžaduje posunúť sa a vyzrieť. Pochopiť, že tých zopár jednotlivcov, ktorí sú na politickej scéne, či v Národnej rade, či v Európskom parlamente, no aj na rôznych úrovniach krajov, miest a obcí, že by nemali byť zavrhnutí, že pre toto sklamanie ich už nebudeme voliť. Naopak, teraz je potrebné vyrásť viac do zrelosti a povedať si, že politika je teraz pre nich trochu zrozumiteľnejšia. Pozorovali ju, sledovali ju, trochu viac do nej prenikli a mali by ju ešte lepšie sledovať. A vytvárať kontakt s tými kresťanmi v politike a žiadať od nich aj vysvetlenia, odpočet, zodpovedanie sa z toho, ako a čo konali.
Konkrétny príklad, ako nesprávna reakcia našej vlastnej komunity je známy festival …
Campfest?
Áno. Ten spočiatku týchto ľudí z politiky pozýval k účasti, ale potom sa vlastne tak zasekol, že absolútne tým súrodencom, čo sú v politike nedáva žiaden priestor. Mne to pripadá ako veľmi nerozumné až macošské, pretože namiesto toho, aby si povedali – “tak sme znechutení z tých politikov, tak sa rozpŕchli do všetkých strán, aj protichodných… tak my im tu nebudeme robiť reklamu“. Tak namiesto tohto postoja mali práveže urobiť počas festivalu diskusie s politikmi, presne tých si tam pozvať, ktorých volili a presne si od nich vyžiadať, že prečo tak, či onak v tej politike… Ale k tomuto nedošlo.
K tomuto sklamaniu, je to spojené s tým, že väčší dôraz sa možno kládol na prezentačné a komunikačné zručnosti a menší dôraz sa kládol na povedzme nejakú morálno-filozofickú formáciu alebo nejaké pochopenie praktickej mocenskej politiky? Naučili sme ich „Ako sa predať“, ale nepreverili sme si, či sú v skutočnosti to tí praví?
Určite nebudem hovoriť, kto sú “tí praví”, to by bol nesprávny prístup. No je to aj v tom, že kresťania z tejto komunity nevytvorili stranu, v ktorej by vedeli tak spolupracovať, aby ňou mohli hýbať. Naopak. Stále sa len zaradzujú do nejakých iných strán, kde sú nejaké “veľké zvieratá,” na ktoré sa oni spoliehajú… Mne to vadí. A myslím si, že to je nesprávne, že si vybrali len taký prístup, že sa zvezú nejak pod ich krídlami, že však aj my sa tam teda posadíme do toho ich vlaku… Považujem to za detinskosť, pretože bolo potrebné vytvoriť stranu, ktorá by bola schopná existovať aj bez takých “hlučných” postáv, možno dosť viditeľných a možno aj vodcovských, ale jednoznačne majú vážne vady vo svojom charakterovom profile…
To sa týkalo viacerých strán.
No a teraz na túto vec, ktorá je nesporná, kresťania reagovali mimoriadne rozmanite. Niektorí začali ospravedlňovať tieto veľké politické postav, ktoré si získali známosť, ktoré boli schopné získať nejaké veľké percentá na politickej scéne, prižmúrili oči. Iní začali hovoriť, že to inak nešlo a to tak muselo byť, prípadne je za tým nejaké dobro, čo sa z toho dá vyťažiť… alebo sa len tak schovali na tom vozni, kde ich nebude až tak vidno a potom aby mohli niečo dobré urobiť. No a druhá vec, ktorú urobili kresťania, preukázali neschopnosť spolupracovať medzi sebou navzájom.
Toto je tá druhá dôležitá vec. Hovorím ju vyslovene preto, že som dnes zámerne na kandidátke a už aj v radoch kresťanskodemokratického hnutia. Títo ľudia prejavili výraznú neschopnosť porozmýšľať nad tým a skúsiť začať spolupracovať s KDH. Tak toto mne osobne vážne vadí, lebo dnes som spoznal a porozumel, že pre našu slovenskú politiku, je toto potrebný krok. Ja som išiel do KDH explicitne po konkrétnom čase modlitieb za Slovensko, premýšľal som nad tým, čo mám robiť v mojej politickej situácii v júni v roku 2023, kedy som pre politické a úskočné a manipulačné čachre-machre konkrétnych politikov nebol v parlamente; otázka stála, či kandidovať ďalej, alebo už nemám byť v politike. Proste môžem to považovať za debakel a odísť od toho. No porozumel som explicitne a jasne z modlitby – tak, ako zdravý a živý kresťan rozumie, že keď sa k Bohu s niečím obrátim, tak On zareaguje a dá mi nejakú zrozumiteľnú odpoveď – že mám KDH pomôcť dostať sa do parlamentu aj mojou váhou, silou. Ba dokonca, že aj keby som nebol zvolený, tak že má zmysel pomôcť KDH. Že prečo? Pretože pre mňa je to jediná – totálne jednoduchá odpoveď, že ako sa môže pohnúť parlament ku skutočnému kresťanskému mysleniu, myšlienkam, princípom a filozofii? No predsa len tak, že tam bude viacej kresťanov. Lenže ako sa dostane do slovenského parlamentu viac kresťanov, keď v podstate OĽANO, ktoré bolo nositeľom týchto postáv zlyhávalo, a Kresťanská únia rovnako išla “od devíti k pěti” – strana nerástla, ako by mala – jednoducho, toto sú fakty, ktoré ja teraz nehodnotím, ale definujem, čo sa s týmito zoskupeniami dialo.
Jediná zreteľná odpoveď, ktorá mi zaznela: No, viac kresťanov sa do parlamentu dostane len vtedy, keď sa KDH, ako veľké zviera, dostane naspäť.
KDH sa dostalo, je to vlastne rok od volieb… Keby ste zhodnotili nejaké vaše najväčšie úspechy a neúspechy z tohto roka, aké silné momenty v tom vidíte?
Nehodnotím svoju prácu ako úspechy a neúspechy. Sklamania – to je iný pojem, ten tu je. Slovenská politika ma mimoriadne sklamala. To je smutný pohľad na to, čo všetko sa tu deje, čo sa prejavuje a sú to také podľa mňa aj choré veci, ktoré by nemali proste byť v tom prejave politikov, ale je to tu. Skôr sa pozerám na to, že KDH, teda toto kresťanskodemokratické hnutie, ako jedna stabilná, solídna, zrelá strana, urobilo vnútorné zmeny, čomu sa z iného pohľadu hovorí – pokánie. Mali vo svojej príprave na parlamentné obdobie konferenciu, kde sa zamýšľali nad tým, v čom všetkom zlyhali a snažili sa to zmeniť. Toto je veľmi dôležitá vec! Títo ľudia reálne hľadali, čo pokazili a ako to zmenia k lepšiemu. KDH sa výrazným spôsobom zmenilo. A povedzme si pravdu – do parlamentu vstúpilo 12 ľudí, z toho deväť bez akejkoľvek parlamentnej skúsenosti. Boli len traja ľudia v tejto novej skupine poslancov, ktorí vôbec mali styk s parlamentom, a to František Mikloško, Igor Janckulík a ja.
A ja by som ešte pri tomto bode ostal, pretože v tom novom parlamentnom klube je viacero ľudí, ktorí sú iba veľmi čerstvo. Obrazne povedané, ešte im pečiatka na prihláške do strany neuschla a už sa dostali do parlamentu. Je tam určite veľa ľudí, ktorí tiež nie sú dlho členmi a postúpili, napríklad pán Karas je podpredseda…
…alebo pán Stachura…
KDH je strana, ktorá má tisícky členov. Možno sú tam ľudia, ktorí 10 rokov čakali na svoju príležitosť, za ten čas, čo KDH nebolo v parlamente. Ako sa strana vyrovnáva s týmto vnútorným napätím, ktoré tam musí vznikať?
Tak, ja môžem hodnotiť tento stav, len ako novoprišelec… Ja som im len prišiel povedať, že som porozumel v modlitbe, že mám ponúknuť seba, svoju silu, svoje možnosti pre vás a robiť s vami kampaň. Je to pre vás príťažlivé, že chcem kandidovať s vami do parlamentu? A oni povedali, “my sme sa modlili, aby si prišiel!” Pre mňa to bola dosť vážna odpoveď. Toto sú, zdá sa byť, ľudia ktorí sa snažia počúvať, čo Boh hovorí a to je pre mňa podstatné. Pretože, ak je nejaká kresťanská skupina, nech už sa angažuje v nejakom charitatívnom projekte, či v politike, či v biznis projekte, v hocičom – ale sú len kresťanmi v zmysle, že uplatňujú kresťanské hodnoty, ale nenaučili sa hľadať Božie vedenie, hľadať porozumenie tomu, aké inšpirované veci im Boh ponúka ( neuplatňujú to takým “živým” spôsobom), ale ponúkajú kresťanské hodnoty bez kresťanského Boha, tak to je málo.
Odkedy som vstúpil v roku 2012 na politickú scénu, tak si uvedomujem, že politici u nás vôbec nechápu, až to považujú za úplne nezdravé alebo fanatické, ak by nejaký politik mal jasne vyjadrovať, že chce rozumieť, čo mu Boh hovorí. Na západe to tak nie je, tam sú v politike veriaci ľudia, ktorí skutočne ctia Boží zákon, /napríklad Ronald Reagan./ U nás je to priam na výsmech. To je podstatná vec, ktorú je treba na Slovensku zmeniť a ja nie som ochotný sa hanbiť za to, že chcem rozumieť Bohu. Je to zmysluplná vec. Veď obrovské množstvo vedcov svetových mien, ktorí dostali najvyššie ocenenia, sú ľuďmi hlbokej úprimnej viery a vôbec to nevnímajú ako rozpor.
Pri KDH rozumiem, že ľudia vo vedení KDH to rozlíšili, ale máte tam tisícky a tisícky členov, ktorí sa možno na to pozerajú, že fíha, vy ste sa predbehli…
Pozrite sa, na to, aby ste sa stali členom zákonného zboru potrebujete nejakú verejnú známosť. Tí, čo sme boli zvolení do parlamentu, sme túto poznateľnosť už mali. Nie každý, kto je mnoho rokov členom politickej strany, má aj verejnú známosť. Sú však ľudia, čo si myslia, že by ich hádam mal stranícky výťah vyviesť hore… Ale nie je to tak. Ja poznám v KDH človeka, ktorý aj viackrát kandidoval, ale tú verejnú dôveru nedostal. Odpoveď je podľa mňa veľmi zreteľná – aj do najvyššej politiky je to povolanie a k tomu patrí aj verejná známosť, ktorú aj duchovným spôsobom dáva človeku Boh. Ak nemáš byť v takej politike, nebudeš tam; respektíve, keď sa tam dostaneš vlastnými silami, nebude to veľmi efektívne či dobré a možno to aj budeš kaziť.
Veľa ľudí si myslí, že politikom sa človek stane preto že je dlho v politickej strane, ale je to inak. Ľudia, ktorí sú aktívni pre dáky projekt, myšlienku, aktivitu, ktorú robia, napríklad nejaké združenie, niečím sa angažujú pre túto spoločnosť, tak preto sa stanú známymi. Žiaľ, nejeden človek v politickej strane myslí tak, že 25 rokov členstva by mu malo zaručiť možnosť byť na kandidátke do parlamentu. Ja s tým nesúhlasím. Človek, ktorý sa akýmkoľvek spôsobom angažuje vo verejnom priestore, je vlastne vizionár, má myšlienku, má projekt, robí niečo zmysluplné, pomáha tým tisíckam ľudí – potom je úplne normálne, že keď začne kandidovať, tak tí ľudia, ktorým pomohol, ho úplne normálne zvolia, ba ešte budú získavať pre neho ďalších ľudí.
Veľa ľuďom, ktorí si k politike chcú pričuchnúť, alebo sa v nej vezú, treba opakovať: priateľu, to členstvo nestačí.
Toto presne vlastne hovoril N.S. Lyons na NatCone v júli vo Washingtone D. C tento rok… Zoberme si myšlienku, ktorá bola pri vzniku KDH, to bolo vlastne politické krídlo vtedajšej tajnej cirkvi, a mám pocit, že sme sa úplne odstrihli od koreňov a je dobré, že sa to opäť objavuje.
Ešte by som dodal jednu vec. Je tu aj doba vo vývoji KDH, kedy treba byť zrelší v tom hľadaní, kto je na čo vhodný. Lebo šikovný manažér ešte neznamená, že bude aj šikovný poslanec, ale ako šikovný manažér urobí perfektné veci pre tú stranu v rôznych vrstvách. Každý človek, ktorý chce urobiť úspech pre stranu, čiže vybudovať niečo v nej, by mal nájsť to svoje najlepšie miesto a nehrabať sa za svojimi cieľmi. Mal by rozumieť, kde je najvplyvnejší a čo mu ide najlepšie. Ak ku tomu dostanem aj verejnú moc, tak to bude dobré. Poznám príklad ľudí, ktorí dlhodobo pôsobia v politickej strane, ale nedostali sa na scénu. Tak asi by sa mali zamyslieť, či ich obdarovanie nie je pre iné veci, než pre verejné pôsobenie.
Čo bol ten moment, kedy ste si povedali, že má to zmysel vstúpiť do KDH? Lebo kandidovali ste ešte nie ako člen strany.
Tam sú dva momenty, kedy som si to uvedomil. Keď som prišiel za predstaviteľmi KDH a povedal som im, že som prežil tento modlitebný podnet, že mám pre nich byť pomocou a chcem urobiť všetko preto, aby KDH sa dostalo do parlamentu – to nebol ešte podnet, že mám vstúpiť aj do strany. Keď sme sa ocitli v parlamente a ja som bol v poradí siedmy z 12 zvolených, tak viacerí boli ešte nečlenovia strany, ale postupne začali vstupovať. Ja zvyčajne nerobím veci mechanicky, potrebujem dostať vnútorný pohyb, podnet, porozumenie, že je to správne urobiť. No a pre mňa to bol veľmi suchý fakt, že by som mal administratívne vstúpiť do tejto strany: vidím sa tu ako poslanec užitočný, mám tu zmysluplné miesto, chcem prinášať tie najlepšie veci… Ale stále sa mi nezdalo a nemal som presvedčenie, že byť členom strany bude nejakým spôsobom potrebné a urobiť to, len ako mechanický krok, to je mi cudzie. Ja čakám na niečo zmysluplné, čo mi dá aj presvedčenie a potom aj budem môcť mať dôvod ľuďom to vysvetliť.
Čo som vlastne hľadal tých pár mesiacov? Aj ja som chcel vidieť to kresťanstvo z kresťanskodemokratického hnutia vo verejnom prejave. Aj mne fakticky vadilo za tie roky, že ten kresťanský prejav KDH nebol veľmi výrazný. On bol trošku taký zašednutý, taký ukrytý. A ja som dlho skúmal, prečo. No a odpoveď mi bola daná viacerými členmi: No, lebo nás označujú za cirkevníkov. No, lebo nás spájajú s cirkvou. Však viete, my predsa prinášame kresťanské princípy, nemusíme o tom hovoriť. … Lenže takto si ľudia začali hovoriť, že KDH vlastne nie je tak celkom kresťanská strana. No a toto je nešťastná poloha, ktorá sa tomu KDH stala a teraz sa potýkame s nálepkou, alebo priam takou značkou, ktorá ľuďom verejne vytvára negatívny obraz o KDH.
Ale to je predsudok, a som až prekvapený aký je silný – stačí niekde povedať, že som člen KDH a už sa mi začnú sypať nadávky. Začnú na mňa nadávať, ako keby som bol z pekla čert niekde prišiel.
… že ste zničili slovenské poľnohospodárstvo…
… napríklad. No proste kopec blbostí som už počul. Dokonca aj samotní členovia strany, aj takí čo sa priznajú ako zakladatelia miestnej skupiny, tak neskutočne nadávali na KDH… A ja som sa ich vždy potom opýtal: Z celého tohto rozhovoru mi povedzte, čo bolo konštruktívne, lebo toto tu bola jedna deštrukcia od A do Z. Spomínajú všetky postavy, ktoré ja už neviem, kedy sa narodili vari; povedzte mi, čo chcete priniesť, čo chcete zlepšiť? Prečo by táto strana, ktorá je zastúpená na všetkých úrovniach správy krajiny, od najmenších obcí majú poslancov a starostov a potom primátorov a potom majú krajských a majú župana, ktorý je už druhýkrát úspešným županom, nehovoriac o parlamente teraz. Aj mimo parlamentu táto strana spravovala veľkú časť krajiny, veď tu sú tisíce poslancov za KDH, desiatky primátorov…
Späť k otázke…
Chcem povedať, že táto kvalitná strana má dnes už aj parlamentné zastúpenie. To vôbec nie je nič zlého, že nebola v parlamente – aj tak sa starala o našu vlasť. A vy všetci len niečo vyčítate. Priatelia, to je holý nezmysel. Som presvedčený, že táto strana má na to, aby ešte mohutnejšie a ešte lepšie a kvalitnejšie, funkčne a dobre budovala túto krajinu a dnes potrebuje zvýšiť popularitu, pretože aj KDH potrebuje percentá pre parlament! Je zlé, že sme mali len 7% vo voľbách. Prečo? Lebo, kým nás nie je 10%, to znamená 15 poslancov, my nevieme ani podať zákon. My sa musíme doprosovať iných poslancov, aby nám niečo podpísali…
Oni nám povedia: ale aj vy nám potom – a už sme v tom najhoršom momente obchodovania v politike.
Späť k tej otázke, čo bol ten moment, ktorý Vám chýbal a čo je ten moment, kedy ste si povedali: Áno, toto sa zmenilo – má zmysel vstúpiť?
Moment, keď KDH vyhlásilo, že prinášame osem návrhov pre ústavné zmeny a všetky sú zásadné a hlboko kresťanské princípy a myšlienky. V tej chvíli, keď sme to dali na verejnosť, tak som povedal -Výborne, toto je program, ku ktorému sa ja chcem hlásiť, kvôli tomuto ja chcem vstúpiť do členstva. Toto je to, prečo ja budem podporovať túto stranu ešte aj s tou “členskou známkou.” Takže doteraz som aj ja čakal na to, že ako sa všetci títo poslanci prejavia, aj predseda, aj ďalší, aby tá kresťanskosť KDH bola naozaj zjavná a jasná. No a musím povedať, že bola, keď som počúval, to čo podávalo KDH, ako rozpráva Milan Majerský – úplne jasne tú kresťanskú vlajku v rukách má a vyjadruje ju.
Tých osem bodov dá sa povedať, je už akýsi strednodobý program KDH na toto volebné obdobie, čo by ste chceli dosiahnuť. Od toho bodu, keď sa osem programových priorít prezentovalo, ako sa tieto témy vyvíjajú?
Povedať takéto niečo do verejného priestoru je vážny politický krok, ktorý poriadne zarezonoval vo verejnom myslení u politikov, novinárov ale aj verejnosti. To neznamená, že už sme pripravili zákony a už ideme pripravovať návrhy, nie. Podstatné je, že sme jasne poukázali, aké princípy chceme presadzovať, prinášať. A táto spoločnosť o nich hovoriť musí. Napríklad výhrada svedomia, alebo zákaz a vysvetlenie, prečo odmietneme surogátne materstvo. Veď to je hlboká vec, ktorá má vážne následky a v našej spoločnosti je zatiaľ povrchne podaná. Ľudia hovoria pri tejto veci hlúposti a nezmyselné alebo falošne sentimentálne veci o nejakej láske a dobročinnosti a pomáhaní druhým ľuďom. Proste bez hlbšieho poznania sa tu používajú všelijaké pekné slová.
Všetkých tých osem tém je dobre premyslených a sú na dobro našej spoločnosti a sú hlboko kresťanské. Takže to nemusí byť v štádiu pripravenosti, ale máme dohodnuté, kto sa týmito témami bude zaoberať, kto ich ako bude reprezentovať. Kedy a ako rýchlo, myslím, že nie je teraz treba hodnotiť.
O tom kresťanskom charaktere aj našej štátnosti sme niečo počuli paradoxne aj od ľudí z vládnej koalície, pamätáme si premiéra, ktorý hovoril o hrádzi proti progresivizmu na sviatok Svätého Cyrila a Metoda. No a túto hrádzu proti progresivizmu – teraz sa hovorí o tom, či jeho minister školstva pán Drucker či ju vlastne neporušuje. A ako vy vnímate ten spor ohľadne toho takzvaného spomienkového podujatia na Trenčianskom gymnáziu?
Keď pán premiér hovorí o hrádzi, ktorá by sa mala stavať voči progresivizmu, tak to bude čo za hrádza? Z akých myšlienok pozostáva tá hrádza? Z akej dielne? Z akého filozofického smeru prídu myšlienky, ktoré tú hrádzu vytvoria? Pretože tu si treba veľmi jasne povedať, z čoho sa dá vychádzať voči tej ideológii, ktorú šíri napríklad aj Progresívne Slovensko. Je to aj LGBT ideológia a to je naozaj pliaga. Ja sa s tým plne stotožňujem, že to tak je.
Takže on na to nikdy neodpovedal, aké hodnoty budú hrádzou. Nepovedal, čo chce, povedal iba, čo nechce. No a naznačil, čo by možno malo byť, ale nepovedal, čo to má byť. Punkáči kedysi mali také heslo – Viem, čo nechcem a neviem čo chcem, ale viem, ako to dosiahnem. Myslím si, že v tom nemá jasno pán premiér, že to je len jeho populistický nástroj, ktorý veľmi úspešne používa: vyvolávať záujem ľudí, niečím ich ohúriť, ale nepovedať čo to je. A toto sa mu mimoriadne darí. Ale prečo sa mu darí? To je preto, že tento náš národ je žiaľ nedozretý, nepozorný… Ľudia jednoducho počúvajú všemožné sľuby a reči a nie sú schopní ich dôkladne rozobrať a nepreverujú ich základ. Ako je možné že v týchto voľbách premiér Fico a jeho nová strana Slovenská sociálna demokracia nedostali ani jedinú otázku od verejnosti – Kde je tá Vami sľubovaná diaľnica? To ako je možné? Na Západe by už viac neboli zvolení.
No tak to podľa vyjadrení premiéra už dávno v politike nie je.
No a toto sú tie momenty, od 2010 sľubuje diaľnicu, od 2014 povedal, že nebude v politike, smial sa z toho, že bývalý premiér Dzurinda a bývalý minister Mikloš sedeli v parlamente aj po svojich prehrách, a on povedal, že takéto niečo by nikdy neurobil. A čo robil? Ešte nedávno sedel v tom parlamente ako poslanec Fico, bývalý premiér a bývalé veľké politické zviera. Nerozumiem, na čo v tom parlamente teda trčal. A ako je možné byť taký nedôsledný pred vlastnými výrokmi? Pretože je tá povrchnosť, to sa volá jednoducho vyprázdnenosť.
Okrem toho, mali sme tu ešte tému aj toho uznesenia, čo predkladal pán poslanec Krátky.
To malo genézu. Toto uznesenie navrhlo KDH a ja som ho predložil na rokovanie európskeho výboru v apríli. Ale výbor nám ho zhodil zo stola a nezaradil ho ani na rokovanie. Kvôli tomu prišla Miriam Lexmann ako europoslankyňa, aby sa tiež zapojila do diskusie o tomto bode. Premiér tam prišiel, pretože on má povinnosť prichádzať na tento výbor a hovorili sme na rôzne body programu. Tu sa ukázala jeho neuveriteľná plytkosť výrokov: on povie, že je proti potratom, a zároveň že je za status quo, za to čo aktuálne máme.
Lenže my máme najhorší pro-potratový zákon v Európe. Máme ho ako sovietsky satelit – ako taká malá opička sme ho zaviedli ako cez kopirák zo Sovietskeho zväzu, v r. 1956. My máme totálne zlý zákon o ukončení života nenarodených detí. A premiér povie, že on je s tým spokojný. Ale čo je to za nezmyselný výrok? S týmto nemôže byť človek spokojný.
Veď predsa musel vedieť, že našim parlamentom neprešli ani tie najjemnejšie úpravy, ktoré navrhla p. poslankyňa Záborská, aby vôbec sa pomáhalo ženám, ktoré majú ťažké tehotenstvo. To sa ani nedotýkalo a neotváralo ani potratový zákon, to boli sociálne a zdravotné zákony, ktorých zmeny ona navrhovala. Ani len to neprešlo. Ani len náš vtedajší premiér, jak Matovič, tak Heger sa k tomu nevyjadrovali. Tak to je vážny fail!
Premiér Fico to na výbore proste celé zhodil ako nepodstatné, hoci povedal, že on je proti tomu superpotratu, čo navrhujú cez prezidenta Macrona a v Európskom parlamente a hodil nad tým rukou. Ale povedal, že “poďme sa baviť o zákaze adopcií detí homosexuálnymi pármi, poďme to s KDH podať…” To je ukážka jeho neskutočnej schopnosti balamutiť ľudí – vymyslel to a adresoval nám, ako členom KDH, ale pekne verejne, tak, aby sa o tom hneď začalo hovoriť. Veď to vymyslel, aby zmiatol verejnosť.
Ako zareagovali povrchní politici? Naša kolegyňa pani Marcinková z SAS okamžite uverejnila status na FB v zmysle – No toto je neuveriteľné, tak to snáď nie, že KDH sa dohodlo s Ficom, že toto idú robiť …. ja dúfam, že mu na to KDH neskočí…
Ešte pán poslanec Huliak, ktorý použil veľmi expresívne výrazy v nedeľu sa zastrájal v jednej debate, aký je bojovník za život. A keď prišiel na hlasovanie o tomto návrhu, tak hlasoval presne opačne ako hovoril, presne rovnako ako pani Plaváková.
No, len musím povedať, že to bol iba politický úskok, lebo na Slovensku čokoľvek, čo príde od opozičných poslancov nebude schválené, nech je to akokoľvek dobré. Takže oni (páni Kéry, Podmanický a Glück zo Smeru a Michelko z SNS) teraz podali v podstate podobné uznesenie o tom, že európsky parlament sa nemá vmiešavať do záležitostí členských štátov – adresovali to, ale s istou okľukou a je pravdepodobné, že toto asi schvália v pléne, hoci ani na výbore to neprešlo. Zrazu to bolo 7 na 7: PS a SAS boli proti, KDH a Smer boli za, aj SNS, ale Hlas sa zdržal. To je nejaký ich vnútrostranícky, vnútrokoaličný boj a ťažko povedať, čo prejde. No a toto je celá tá naša politika…
Je tu tá neskutočná schopnosť podhodiť celému národu a aj politikom parlamentu kostičku, alebo sústo, o ktoré sa teraz môžete hádať, trhať a je to celé vymyslené… Ono ani neexistuje to sústo, lebo on pán premiér sa s KDH na ničom takom nedohodol, že sa bude presadzovať zákaz adopcie detí homosexuálnym pármi. To je šikovný výmysel a ľudia už diskutujú o tom, ako sa KDH so Smerom na niečom dohodlo a toto je jeho manipulačná schopnosť: miasť ľudí. Viete na čom to je založené? Mňa to desí, že to znovu toto poviem o slovenskom národe: my sme nedozretá spoločnosť, neschopní rozpoznávať, dávať si pozor na rozpor medzi hovorením a konaním politika. Napríklad, ak niekto sľúbi postaviť 25 000 nájomných bytov – ako je možné takémuto politikovi to zožrať? Ja som úplne pohoršený a vytočený . Viete na čom to je založené? Na slovenskej vlastnosti, ktorú premiér miluje a praktizuje. My klebetíme, máme radi klebety, vymyslené hlúposti, ktoré vzápätí vyhlásime za fakty, podložíme nejakými pseudodôkazmi a máme hotovú spoločenskú debatu a ľudia tu diskutujú od krčiem po kaviarne a filozofuje sa tu o tom.
To je až neuveriteľné divadlo, čo predviedol premiér Fico. On sa takto tu s nami hrá, on hocičo buchne, hocičo povie. Mňa až prekvapuje ako si tento človek dovoľuje niekoľko rokov tu vykrikovať, že slovenský prezident tu poslúcha amerických politikov. Pritom môže byť rád, že Amerika nám nejakým spôsobom pomáha, alebo nejakým spôsobom proste zohľadňuje Slovensko, ako seriózneho partnera na politickej scéne na svete. On tu kľudne nadáva na americkú politiku.
Jeden z amerických kandidátov sa veľmi živo zaujíma o strednú Európu, konkrétne o nášho južného suseda: Donald Trump. (Rozhovor sa uskutočnil pred voľbami v USA) Má to presah samozrejme aj s európskymi témami. Ako vy dnes vnímate situáciu v Európe. Vy ste boli aj europoslanec. Teraz je napríklad aktuálny spor, že nová frakcia Patriots for Europe vlastne nedostala žiadne z tých pridelených pozícií v rámci Európskeho parlamentu. Bola tam veľmi ostrá slovná výmena medzi Viktorom Orbánom a pánom Weberom, ktorý svojho času odmietol byť zvolený hlasmi Fideszu. Ako vnímate túto situáciu, že časť establishmentu v Európskej únii sa odmieta baviť s faktickou opozíciou?
Je to pre mňa trochu dilema, čo robiť. Viete, to je situácia prezidenta Kisku, keď pozval do prezidentského paláca zvolených predstaviteľov politických strán, okrem p. Kotlebu za Ľudovú stranu Naše Slovensko. Máme na Slovensku v tomto názorové tábory. Jeden je, že je to správne, lebo s fašistami sa nebavíme a toto je extrémistická strana a zároveň, aj keď sme len povrchná demokracia karpatského typu, aj tak sme tu volili demokraticky a aj predseda Kotleba mal mandát od vyše 250 000 ľudí, tak na základe čoho ho prezident vylúčil z diskusie? No, ale ja nemám odpoveď, že dobré je A a zlé je B. Toto sú dva fakty: Alebo to budeme robiť takto na Slovensku, že budeme vylučovať niektorých aj v politike, alebo budeme hovoriť, že keď tú demokraciu ctíme, tak potom aj takíto mali byť normálne prítomní v politickej debate a mali by im byť priznané všetky tie nepísané nároky.
Prosím vás, ako si my dovolíme vykopnúť z miesta podpredsedu parlamentu predsedu strany Progresívne Slovensko Šimečku? My tu v tej strednej Európe tú demokraciu proste krivíme, lebo sa nám chce a kriví ju ten silnejší – koho chce vylúči, koho chce, prijme. Krivia ju tak silní, potom ju kriví aj ten medzičlánok medzi politikou a spoločnosťou – to sú novinári. Tí si obľúbia alebo podporujú koho sa im ľúbi a kto sa im neľúbi, toho budú zas poškodzovať.
Jednoducho, u nás je to taký fenomén, že my sa tu potýkame s neschopnosťou objektivity a neschopnosťou dialógu. Žijeme tu v kmeňoch.
Prebehla tu nedávno debata okolo toho, či v deň výročia vraždy na Zámockej sa má oslavovať alebo zvýrazňovať homosexualita a LGBT ideológia, alebo sa bude diskutovať o tom, ako odstrániť zo spoločnosti extrémizmus. Pozrime sa, čo sa stalo – žiadna diskusia na túto tému nenastala. Žiaden dialóg. Prebehla len diskusia v jednotlivých bublinách. Pani Tódová si vo svojom liberálnom plátku na diskusiu pozvala pána Strižinca a pána Samotného, jeden je majiteľ tej kaviarne, kde sa schádzala táto komunita, a pána Strižinca, ktorý vyznal svoje homozameranie. Teda, pozvala si týchto dvoch a v celej debate sa monotematicky bavili o tom, ako je im ublížené. Aj ona sama bola názorovo plne na ich strane, dovolila si navyše aj zosmiešňovať oponenta z inej názorovej skupiny, poslanca Huliaka slovami – „No veď čo ak je aj ten Huliak vlastne homosexuál…?“ Načo Strižinec celkom objektívne reagoval, že – prepáčte, to by bola lacná psychoanalýza, to by sme si ako nemali takto povedať – a Tódová ešte pritvrdila, že „ale tu si to môžeme dovoliť, zvlášť voči nemu a v tejto relácii.“ (…) Toto čo je za nezmysel, priatelia? Toto bola vyvážená debata? Prečo tam nebol niekto, kto nesúhlasí s tým, aby sa takým spôsobom propagovalo homosexuálne hnutie? Ale bola vôbec niekde vyvážená?
Vidí sa mi, že sú tu len tábory, pre a proti, a vytvárajú nepriateľstvo. Ja mám postoj, že nesúhlasím s tým, aby LGBT veci boli propagované, podnecované ako skvelá vec pre spoločnosť, proste toto je prehnané a ešte to chcú aj presadzovať do škôl, aby sa o tom deti učili a na to aj nabádali, ako to vidíme v zahraničí. Ale tvrdím, že je treba tých ľudí rešpektovať. Áno, ale zároveň vyžadujem: poďme o tom rozprávať, hľadajme príčiny, rozprávajme sa o tom a prídeme na veľa vecí, ktoré vy tvrdíte veľmi zle, a možnože vy budete môcť trochu lepšie priniesť do verejného povedomia, že títo ľudia majú byť porozumení. Konkrétne veci, ktoré im sťažujú život, napríklad. Ale nie jednoducho len podsúvať, ako sú všetky okrajové prejavy sexuality vychvaľované a verbalizované je, aké je to dobré, správne, treba to promovať, treba to podnecovať, treba to dávať deťom. Objavujú sa knižky vo forme akýchsi učebníc a neznáme organizácie to prinášajú na školy, hľadajú riaditeľov, čo to nakúpia ako učebnice pre deti. Nerozumiem, že toto môže existovať, vytvára to chaos.
Kauza z trenčianskeho gymnázia je rovnako zaujímavý jav. Začalo to učiteľkou, ktorá vyzvala žiakov, aby si uctili oných dvoch zavraždených pestrofarebným oblečením a symbolmi, čo zdôrazňovalo, že oni boli homosexuáli. Na to sa do toho totálne populisticky vložila extrémistická politická skupina Republika a vyvolali hnev a tlak na školu, aby podujatie zrušili. Tak za prvé urobila podľa mňa fatálnu pedagogickú chybu p. učiteľka, pretože nie to má byť pripomínané, že títo dvaja ľudia boli homosexuáli, ale že nastala vražda z extrémizmu. Lebo zavraždený bol aj včera niekto, ale o tom nikto nehovorí, predsa. Ale boli zavraždení extrémistickým spôsobom, lebo ten chlapec-vrah, bol manipulovaný do nezmyselného rozmýšľania nad svetom asi svojím najbližším okolím, a dospel k nenávisti voči premiérovi, židom, alebo homosexuálom. Škola, opäť nesprávna reakcia, ustúpila tlaku pseudopolitikov z Republiky a zrušili akciu, ale do toho vstúpil primátor Trenčína p.Rybníček, že škola im nemala ustúpiť a žiaci sa nemôžu slobodne vyjadriť, a vyhlásil mestskú spomienku na udalosť vraždy, ale znovu s úplne zlým dôrazom, že áno, zdôraznime inakosť a pestrofarebnosť života. Aj toto je fatálny omyl od muža, ktorý sa hlási ku konzervatívnym a kresťanským hodnotám, ako to je o ňom známe. Lebo podstatou ani hrdinstvom tej udalosti vraždy nebol homosexualizmus tých dvoch mužov. Nie to sa má poukázať, lež to, že nastal extrémistický prejav a kde pramenil.
Povedzme si úprimne – keby bol zastrelený premiér Heger, ako to bolo vrahom plánované, čo by sa udialo v trenčianskom gymnáziu? Vieme, že Heger sa hlási ako kresťan. Vyzvala by p. učiteľka žiakov, aby prišli s kresťanskými symbolmi, aby prišli s krížmi, aby zdôrazňovali, že toto je útok na kresťanstvo? Alebo príďte zdôrazniť, že politika je dobrá vec a politik nemal byť napadnutý? No ja si myslím, že nie.
A keby bol zastrelený Žid? Čo by sme si pripomínali? Pretože na Zámockej, kto nevie, tak hneď vedľa je Židovská ulica a priamo na Zámockej ulici je ešte aj budova vlastnená židovskou obcou, ktorá im aj historicky patrila. Bolo to opatrovateľský dom, ktorý sa aj volal Dom Dávida. Takže tam sa mohli pohybovať židia, a kľudne mohol zavraždiť štyroch z nich. Vyzvala by učiteľka mladých ľudí: „Príďte v židovskom štýle obliekania, so židovskými vlajkami, dajte si väzenské oblečenie ako v koncentrákoch…” Toto by ich vyzvala? No odpovedám, že nie. Ale čo malo byť zdôraznené? Mal byť k tomu urobený Memoriál a jadrom mala byť diskusia o predchádzaní extrémizmu. To malo byť.
Pretože pri vyšetrovaní vyšlo na povrch, že ten chlapec-vrah bol zmanipulovaný svojím otcom, ktorý mal takéto myšlienky, ktorý vyvolal nenávisť voči politikovi. Lebo keď sa mi nepáči, aké myšlienky prináša, tak ho vlastne môžeme odstreliť. Oni sa pravdepodobne doma tak rozprávali. A mal tie zbrane doma nezabezpečené. Čiže mal byť vyšetrovaný ten otec, ako vychoval toho svojho chlapca, že on sa odvážil zobrať zbrane a ich strieľať. Veď na to treba isté narušenie súdnosti, pretože aj človek, ktorý nenávidí názory druhých, predsa len má v sebe hranicu, nedovolí si zobrať zbraň a ísť strieľať pre ich názory druhých ľudí. Lenže ten chlapec mal už narušené hranice v myslení, a to svojimi vlastnými vychovávateľmi, to boli jeho najbližší, ktorí ho takto hecovali. Takže, na gymnáziu Ľudovíta Štúra podľa mňa mala byť tvorená diskusia o tom, ako vzniká extrémizmus. Mali sme tam prizvať odborníkov, vyzývať médiá, aby takisto nevytvárali extrémistické naratívy politikov.
A viete, čo je ešte extrémizmus? Extrémizmom je zároveň nálepkovať tých, ktorí hovoria, že nesúhlasia s LGBT ideológiou. Vytvárať nátlak, že je extrémom vyjadriť nesúhlasný postoj, že to sa nesmie. Tak, ako sa to urobilo voči predsedovi KDH Milanovi Majerskému, keď v jednej TV relácii podal názor, že LGBT ideológia je pliaga ľudstva. Napadli ho, že uráža ľudí a on okamžite povedal, že neoznačoval ľudí, a podal vysvetlenie, no novinári to zámerne rozmazávali a opakovali, že urazil ľudí takého zamerania. Hoci to bolo Majerským opakovane vysvetlené a aj sa ospravedlní, ak by to niekto takto vzal, tak aj predseda PS Šimečka ho s tým napadol, že označoval ľudí… Toto bol extrémizmus tiež, priatelia. Takisto aj komunizmus je pliaga, aj rakovina je pliaga, aj LGBT ideológia je pliaga.
Takže v skratke, keď poviem, že komunizmus je pliaga, tak to ešte nemusí znamenať, že nenávidím konkrétneho komunistu, áno?
Ale veď to všetci vieme, a je to aj kresťanské učenie, že oddeľujeme skutky od toho človeka. Odmietame tie jeho zlé skutky, ale nie sme proti človeku. Ja aj komunistovi musím podať pohár vody, keď zomiera od smädu, každému človeku. Ale vytvára sa tu naratív, že kto povie, že nesúhlasím s LGBT ideológiou, tak už ste extrémista nenávistný človek.
A ďalšiu vážnu chybu vyslovil p. primátor Rybníček, keď vo svojom blogu ku veci zhodnotil, ako bolo nesprávne, že to gymnázium ustúpilo extrémistom – no on ešte poukázal na hrdinský čin troch bývalých študentov tej školy, Tesára, Púčika a Tunegu, ktorí v 56.roku vystúpili proti komunistickej moci. Boli to študentmi práve tohto gymnázia, čo napísali, zverejnili svoje názory a vzopreli sa komunistickej aj fašistickej moci. Za to boli zatknutí, väznení a vyšetrovaní v Justičnom paláci. Odvolali sa, ale raz nadránom im bolo oznámené, že im nie je vyhovené a vzápätí budú popravení. Čo sa aj stalo. Rybníček povedal, že škola zlyhala, pretože si mali zobrať za príklad hrdinstvo svojich študentov a toto boli teraz hrdinovia študenti, ktorí chceli oslavovať pestrou farebnosťou tých zomrelých dvoch homosexuálov. Čo vlastne takto spravil pán Rybníček? Porovnal tých troch hrdinov, mladých ľudí, čo zomreli totalitnou politickou mocou, s týmito dvoma mužmi, ktorí žijú v pohodovej krajine, v kľudnom životnom štýle si pili kávičku v bare a žili homosexuálne, lebo sa k tomu hlásili. Čo je v poriadku, nech sa hlásia, k čomu chcú. Ale to nie je hrdinstvo a takéto porovnanie je ťažká urážka hrdinov boja s totalitou…. To, že ich v podstate náhodou odstrelil extrémista, nie je vytvorenie hrdinov. Je strašné, že ich niekto odstrelil, ale odsúdime extrémny čin, lenže tu primátor povedal, že to je hrdinstvo tých dvoch mužov. To, že žili homosexuálne nie je žiadne hrdinstvo predsa a nemáme to čo pripomínať ani ctiť!
Inými slovami, že oni sa v tej situácii ocitli nie vlastnou voľbou, nie vlastnou voľbou ani… a že nemôžeme ich vlastne glorifikovať za skutok, ku ktorému sa vlastne nemali ako vyjadriť súčinnosť.
Áno. Ale ešte ide o to, že to je strašné porovnanie. Tí traja sú hrdinami politického odboja, jasného politického postavenia, nezlomnej vôle, vytríbených názorov. Títo dvaja mužovia… vyjadrujem, že si ctím, že sú to normálni ľudia; avšak nemali žiadne hrdinstvo za to, že žili ako homosexuáli, ani za to, že boli zastrelení. Aj keď p. Rybníček chcel pohľad na pestrosť rozšíriť, že pre neho sú tam aj inak znevýhodnení ľudia, nie len LGBT je dúhovosť, ale to sa vôbec tu nemalo zdôrazniť. Mal vyhlásiť, že on ako primátor chce vytvoriť pravidelnú diskusiu na tému, ako budeme brániť extrémizmu, aby nikto nezastrelil politika, Žida ani homosexuála. A čo keby sme zabili kresťanov vtedy, tak by sme oslavovali kresťanstvo v ten deň? No, to by som chcel vidieť.
No a keď spomíname tých… keď spomíname aj tých kresťanov, tak vy ste ako europoslanec sa angažovali aj na Blízkom východe. Pamätám si, že ste boli aj na Ninivských planinách, v Rojave. Ako vnímate situáciu teraz a v tom regióne?
Svet to celé poslal do slepej uličky a zaspal. Asi málokto vie, že ISIS skupiny sa znovu prebúdzajú, že tam to teroristické myslenie naďalej silnie. Zabudli sme všetci na diktátora Asada, ani nevieme, čo teraz robí, čo sa tam deje.
Asad teraz nedávno, vyhlásil, že všetci Sýrčania dostanú amnestiu, pokiaľ sa vrátia späť do vlasti.
To som nevedel a som tomu rád, ak tam bude nastolený pokoj a krajina sa bude môcť rozvíjať, len som veľmi zvedavý, ako sa vysporiada s tou enklávou Rojava, ktorá si vybojovala samostatnosť. To boli Kurdi a kresťania. No, nemyslíme na to. No pripomeniem, že už vtedy, keď som sa tam angažoval a žili sme tým najviac, vtedy ešte zúril ISIS, tak tie kresťanské milície, ktoré bojovali s Kurdmi hovorili, že terorizmus nevystrieľajú spolu s tými ľuďmi. To je v srdciach a mysliach a to tu ostane žiť naďalej.
Čiže svetové spoločenstvo podľa mňa vôbec nepracuje nejako systematicky na tom, aby myslenie terorizmu ďalej nebujnelo. A tých teroristických skupín je viac, než níám tu bolo známe, to nie je len ISIS. Za prvé, že nie je porazený, to si len mediálny a vari aj politický svet navráva, že je. Ale tých ďalších teroristických skupín je ozaj dosť. Pozornosť sa preniesla na Hamas, Hizballáh a ďalších niekoľko skupín, ako aj Husíovia. Pre nás je to novinka, v podstate sme o nich nevedeli. Ale áno, to sú aj Husíovia, ale priamo v Palestíne pôsobia predsa ďalšie skupiny.
Ten teroristický živý prejav sa teraz preniesol medzi Libanon a Izrael a palestínsky odboj, ale to ďalej bujnie na celom Blízkom východe. A stále je to v Iraku aj v Sýrii, Irán tam má svoje milície, tak aj v Jemene, a podľa mňa tajne aj v Jordánsku. Jednoducho, ďalej to bujnie, pretože militantný islam má za cieľ vlastne nenávidený Západ a západnú kultúru zničiť. A to znamená všetkých nás.
A vy ste členom, skupiny priateľstva s Izraelom, vlastne aj na saku máte, odznak slovensko-izraelského priateľstva. Ako vnímate situáciu? Zvlášť nedávno vypuknutý konflikt medzi Izraelom a Hizballáhom? Nedá sa nazvať medzi Izraelom a Libanonom, lebo Hizballáh vtiahol tú krajinu do vojny bez jej vedomia.
Toto už je priama vojna medzi Iránom a Izraelom, hoci sa na úplne otvorenú verziu vojny Irán našťastie ešte neodvažuje. Irán jasne musel pochopiť, a svet to predsa vidí, alebo my to musíme pochopiť, že Irán na to nemá ani vojensky, hoci má obrovské kapacity. A platí všetky svoje misie a tajné zoskupenia v zahraničí, aby poškodzovali Izrael. Aj Hizballáh v Libanone fakticky oficiálne neexistuje…
Aj ľudia, ktorí čo… že potom ako vybuchli tie komunikačné zariadenia, tak niektorí ľudia, o ktorých sa špekulovalo, že by mohli byť noví vodcovia Hizballáhu , tak verejne vyhlásili, že sa do toho nehrnú.
Pochopiteľne, lebo už vidia, že ktokoľvek je označený za nástupcu, tak umrie zajtra ráno…
Izrael prejavil obrovskú, asi bezprecedentnú schopnosť, brániť sa dopredu aj tým, že odstraňuje teroristických lídrov. Najvýraznejším z nich bol Jahija Sinwar, Tak to je jeden zvrátený človek, ktorý sa dostal do vedenia teroristickej organizácie Hamas. A takých je tam viacero. Jahija Sinwar bol do roku 2011 v izraelskom väzení na doživotie, dokonca štyri doživotia dostal, potom sa dostal von ako jeden z 1100 väzňov prepustených za jedného uneseného izraelského vojaka. To bolo 1100 väzňov v izraelských väzeniach, ktorí boli zločinci a teroristi, zavretí za hrdelné zločiny. On sa dostal vtedy von a v zápätí bol zvolený do politického vedenia, ale už 2017 sa stal vojenským veliteľom a odvtedy len stúpal vyššie. On je autorom toho útoku z roku 2023 v októbri. Údajne má vedenie Hamasu prevziať jeho brat Mahmúd Sinwar, o ktorom sa zatiaľ nevie, kde je. Aj IDF tvrdí, že vôbec netušia, kde sa nachádza, ale že to je rovnako zvrátený človek ako Jahija Sinwar.
Má zmysel povedať aj nejakým potenciálnym slovenským podporovateľom Gazy, že nedávno vyšla na verejnosť skutočnosť, že oslobodili jezídku, ktorá bola 10 rokov držaná Isis a dostala sa do Gazy. Nedávno ju vlastne oslobodili izraelské zložky. Písali o tom na European Conservative. To je strašné, mňa to šokovalo. Spolu s Sinwarom boli zabití traja ďalší mužovia. Jeden bol jeho osobný strážca, ale druhý bol človek, ktorý je oficiálne zamestnancom UNRWA a je vedený ako učiteľ. To je šokujúca informácia, že to platíme my z Európskej únie. Veľké peniaze na “pomoc Palestíne” idú z EÚ, Komisia posiela peniaze aj UNRWA. Je hrozné, že my tu platíme teroristov. Okrem toho sa v tuneloch našli zbrane ruskej výroby pašované cez Sýriu. Som si istý, že sa nájdu aj slovenské zbrane, čínske, aj slovenské. Myslím si, že sa nájdu aj slovenské zbrane slovenskej výroby, už len čakáme na to, kto to zverejní, či z československých socialistických skladov, alebo terajších.
Pán premiér Fico hovorí, že ak my nebudeme dodávať žiadne zbrane na Ukrajinu, tak tam prestanú zomierať nevinné deti, ženy, starci, civilisti. A skutočnosť je taká, že zo Slovenska zbrane na Ukrajinu veselo dodávame, akurát že ich predávame a nezabúdajme, že ho už vôbec netrápi, že sa vraždí. Kšefty z Azerbajdžanu sú presne o tom istom, že cez Izrael to boli dislokované naše zbrane, ktoré boli v konečnom dôsledku dodávané do Sýrie a Iraku. Je to hrozné.
Čo sa týka konfliktu Azerbajdžanu voči Arménom, je to naozaj hrozné, aké postoje má k veci naša súčasná koalícia a aké obchody robí. Nemôžeme tvrdiť, že nám záleží na tom, aby nezomierali nevinní, ženy, deti a starí ľudia a zároveň sa cynicky fakticky hovoriť – že aj keď sa zabíjajú, no my za to máme zaplatené, tak čo už…. Pán premiér nám na európskom výbore na to predvčerom povedal, že “biznis je biznis….” Táto rétorika je znovu chladný manipulačný nástroj pána premiéra Fica voči verejnosti.
Za všetky zbrane, ktoré sme dodali Ukrajine, sme dostali zaplatené, alebo sme dostali nejakú protihodnotu. Nám to platili Američania a Európska únia, my máme všetko preplatené. My sme vôbec nič nedodali zadarmo. Teraz, pokiaľ viem, sme za S300 a Migy dostali náhrady. Faktom je, že sme nič neposlali zdarma, všetko máme nejakým spôsobom nahradené finančne alebo materiálne.
Azerbajdžan okupuje územie, z ktorého vyhnali ľudí, ktorých rodiny tam žili tisíce rokov. Freedom House hodnotí toto územie ako jediné so zápornou hodnotou, horšie ako Severná Kórea a ďalšie autoritatívne režimy. Naša koalícia robí dohody s takýmto režimom a to je zastrašujúce. Pán premiér teraz manipuluje s rétorikou, keď hovorí, že sme dali funkčné Migy. Mígy boli zastarané, a už nevedeli vzlietať.
No a vy ste otvorili ešte jednu tému, vy sa venujete aj prekladateľstvu…
Žiaľ, na moje vlastné sklamanie, v politike už neviem prekladať tak aktívne, ako by som chcel. Prekladateľstvo mám rád, potešuje ma to, a pred krátkym časom sa mi podarilo revidovať jeden svoj preklad a vydať vlastným nákladom knihu Najšťastnejší ľudia na Zemi, to bola zatiaľ posledná vec čo sa mi podarila. Ale rád aj tlmočím a prekladám čokoľvek, čo mi príde pod ruku 🙂 Tlmočiť môžem kedykoľvek.
Práve minulý víkend som dočítal vašu preloženú knihu „Nová tolerancia,“ kde autori pomenovali niektoré negatívne javy. Jeden z našich predchádzajúcich hostí, ktorého sme mali na rozhovore, povedal, že je to len vlna, ktorá príde a odíde. Ako teda celkovo vnímate túto novú toleranciu?
Novú toleranciu musíme odmietnuť. Normálna tolerancia znamená rešpektovať iné názory bez útokov, aj keď s nimi nesúhlasíme. Rešpektujem, že iné názory existujú, môžem sa k nim vyjadriť, ale neútočím. „Ži a nechaj žiť“ – to je skutočná tolerancia. Nová tolerancia však tvrdí, že musíme akceptovať všetky názory bez akéhokoľvek nesúhlasu, inak sme nenávistní a mali by sme byť potrestaní. Tento prístup vedie k rozširovaniu tzv. „zločinov z nenávisti“ a zasahuje do základných práv na vyjadrenie nesúhlasu.
Nedávno sme publikovali článok o situácii v Anglicku, kde bol vojenský veterán pokutovaný za to, že sa modlil neďaleko potratovej kliniky – nevedeli, čo si myslí, ale napriek tomu musel zaplatiť vysokú pokutu.
Toto je hranica, ktorú na Slovensku nesmieme pripustiť. Nesúhlas s LGBT ideológiou nie je extrémizmus; ide o základné právo na vyjadrenie názoru. Diskusia a nesúhlas sú základom demokracie.
Nehovoríme o útokoch, neurážame, ani nevytláčame. Ostatní si chcú len rozprávať medzi sebou a žiadajú, aby sme sa prispôsobili. Pán Strižinec povedal v tom rozhovore s Tódovou, že oni sú to slušné Slovensko, vyjadril, že na Slovensku sú však označovaní za čudnú skupinu ľudí, ktorá sa tu náhle objavila a všetkých nakazí. Že to nie je nič dobré, byť v homosexuálnej skupine, lebo každý na nich len útočí. No ja si nemyslím, že každý na nich útočí. Avšak keď si každé slovo, ktoré nie je súhlasom voči nim vysvetlíte ako útok, tak potom áno, potom budú tvrdiť, že každý na nich útočí.
Ale povedať nesúhlasím s tým a vidím to inak a mali by sme sa rozprávať o odborných faktoch, ktoré vidíme, viď zlé ovocie, ktoré to prináša mladým ľuďom, ako sú tranzície, zmätok a samovraždy, to nie je nenávisť. Mnohí ľudia, ktorí opustili LGBT hnutie, sú šikanovaní a poškodzovaní, keď o svojom odchode a zmene hovoria. Mám o tom jednu brožúru zaznamenaných svedectiev o takejto šikane, keď nechceli byť už LGBT, pretože zmenili názory a životný štýl, začali sa práve k nim správať nenávistne.
Toto je len dôkaz, že LGBT nie je menšina. Mnohí homosexuáli sa stali homosexuálmi a nie sú menšinou. Menšina je iba rasová, jazyková alebo etnická. LGBT je záujmová skupina. Aktivisti a novinári to politikom šikovne podsunuli a tí to bez premýšľania prijali a opakovali. Je to však nezmysel a omyl. Menšinou by musela byť každá skupina ľudí, ktorá sa za niečo vyhlasuje. Totiž ak by sme ich brali ako menšinu, tak z toho vyplývajú konzekvencie, lebo menšinu treba chrániť, menšine treba pomáhať, menšina má práva. Lenže to je omyl, priatelia, to je významový, rétorický a obsahový omyl.
Na záver sa chcem pýtať, prečo KDH niektorí označujú za liberálne a čo s tým možno robiť?
Na tieto námietky o údajnom „progresivizme v kresťanských farbách“ a údajnej závislosti KDH od progresívcov možno odpovedať nasledovne:
Je to ďalší prejav kmeňového myslenia, ktoré je v našom prostredí často prítomné. Mnohí vnímajú politiku cez prísne ideologické a zaujaté pohľady, namiesto aby sa zamýšľali nad konkrétnymi krokmi a hodnotami, ktoré strana presadzuje. Ak niekto tvrdí, že KDH podlieha vplyvu Progresívneho Slovenska (PS), pravdepodobne sa nedíva na celkové hodnotové smerovanie a historickú pozíciu KDH, ale skôr hodnotí povrchne na základe predsudkov niečo z momentálnej politickej situácie. KDH si dlhodobo zachováva svoje konzervatívne hodnoty a v otázkach ako ochrana života, podpora tradičnej rodiny a národné hodnoty sa zásadne odlišuje od progresívnych smerov.
Dôležité je pozrieť sa na konkrétne činy a hodnoty, ktoré KDH reálne presadzuje, a nie na dojem, že spolupráca alebo zhoda v niektorých témach automaticky znamená podliehanie vplyvom. Protestovali sme proti zlej, priam otrasnej novele trestného zákona a mocenským prejavom súčasnej vlády. Všetky strany mali podobný názor, a čo sme mali robiť? Mali sme si vyhlásiť vlastný protest bez ostatných, bez PS, keď oni zvolávali ten svoj a pozvali tam ďalšie opozičné strany? To by len vyvolalo hnev verejnosti, že sa oddeľujeme a rozbíjame opozíciu. Keď sme protestovali, mali sme podporu, no niektorí sa s nami nezhodli a tvrdili, že sme sa spolčili s progresívnymi.
To je typická slovenská povrchnosť, keď nás označujú za spolupracujúcich s progresívnymi stranami. Pýtam sa, kde je ten liberálny krok KDH? Tieto obvinenia sú nezmyselné. Niektoré vyjadrenia jednotlivcov netvoria líniu strany. Bývalá predsedníčka klubu hovorila do médií veci, ktoré sme nikdy nepovedali, a to je jej nezrelosť. KDH nesúhlasí, ani sa nezmieruje s potratovým zákonom, ako to ona tvrdila, že vraj je dnešné “status quo” v tejto veci dobré, ani nepovedalo, že nebude podávať návrhy zákonov v etických otázkach, ktoré by druhých ľudí názorovo rozdeľovali. To je chiméra, ktorú si vytvorila ona sama, lebo sa jej to tak pozdávalo, ale s nami poslancami za KDH si nič také pred vystúpením neprebrala…
Toto nálepkovanie ľuďmi za niečo, čo KDH nie je problém, s ktorým sa musíme vyrovnať. KDH je konzervatívne a kresťanské a nemôže sa stať liberálnym.
Martina Holečková hovorila takéto veci do médií bez toho, aby sa opýtala, či súhlasíme alebo nie.
V Postoji jej v jednom rozhovore bola položená trochu rafinovaná otázka, ci je náš potratový zákon spravodlivý alebo nespravodlivý. Odpovedala veľmi zle, asi si ani nevšimla, čo presne sa jej novinár pýta. To odráža istú povrchnosť, nezrelosť či dezorientáciu, pretože začala hovoriť o tom, aby sa podobné zákony nepredkladali, lebo rozdeľujú spoločnosť. Vyjadrila, že zákon vznikol ako spoločenský konsenzus, a že ďalší návrh KDH podá až vtedy, keď taký konsenzus opäť nastane. Je to absurdné vyjadrenie – ten zákon bol vnútený štátu komunistami, bez akéhokoľvek konsenzu, a žiadny nevznikne, pokiaľ sa národ nenaučí premýšľať o tom, prečo chceme chrániť život, aj ten nenarodený, a prečo človek má práva už pred narodením.
Martina vyjadrila názory, ktoré už dlhšie vyvolávali rozpaky. Naša celá skupina jej dala najavo, že s jej postojmi nesúhlasíme a že je potrebné to zmeniť. Nastali medzi nami rozpory, keď nechcela odstúpiť, hoci sa k tomu zaviazala, a hoci nakoniec hlasovala za nového predsedu, ale nakoniec sa začala od nás odťahovať, izolovať. Jej vyjadrenia svedčia o určitom zmätku; tvrdí, že strana počas kampane hovorila, že stav s potratmi je v poriadku, čo nie je pravda. Strana vždy presadzovala odlišné hodnoty, hoci niekedy možno nedostatočne dôrazne. Preto som sa k strane pripojil, keď jasne deklarovala svoje kresťanské zásady.
Napriek tomu, že strana stála za ňou celé roky, dokonca aj ako slobodnou matkou, keď ju podporovala a chránila, rozhodla sa po krátkych vnútorných konfliktoch odísť. Ak niekto trávi osem rokov v strane, ktorá ho podporuje, taký krok by mal dôkladne zvážiť a usilovať sa o spoluprácu a zladenie sa. Aj ja som nad podobným krokom rozmýšľal tri roky, kým som ho napokon uskutočnil. Rozhodnutie odísť za pár týždňov, ako to urobila ona, vyzerá ako dôsledok zmätku či tlaku.
V parlamente je mladý politik so svojimi pro-life a konzervatívnymi názormi často konfrontovaný, vysmievaný či zosmiešňovaný. Toto prostredie postupne zmenšuje sebadôveru, pretože politická opozícia a verejnosť systematicky spochybňuje kresťanské hodnoty a istotu. A tak sa mladý politik môže cítiť izolovaný a nepochopený.
Posolstvo pre čitateľov je pozitívne: ak chceš prinášať zdravé, moderné kresťanské a konzervatívne myšlienky, musíš mať jasne uchopené vlastné postoje a stáť si za tým, čo hovoríš. Treba mať premyslené názory, vedieť ukázať pravdu, a stáť si za svojimi presvedčeniami, pretože práve to umožňuje prinášať hodnoty do politiky.
Za rozhovor ďakuje Andrej Kolárik