Príď, Duchu Svätý, tvorivý,
príď svojich verných navštíviť;
naplň nám srdcia milosťou,
ktoré si stvoril múdrosťou.
Tešiteľom si nazvaný,
dar Boží z neba nám daný,
zdroj živý, láska, oheň v nej
i pomazanie duchovné.
Ty, darca darov sedmorých,
prst Boží v dielach stvorených;
ty, prisľúbenie Otcovo,
dávaš reč, slovo Pánovo.
Osvieť nás, ducha posilňuj,
do sŕdc vlej lásku ohnivú;
keď telo klesá v slabosti,
vzpriamuj ho silou milosti.
Pred nepriateľom ochráň nás,
svoj pokoj daj nám v každý čas;
nech vždy pod tvojím vedením
vyhneme vplyvom škodlivým.
Nauč nás Otca poznávať
a jeho Syna milovať
a v teba, Ducha obidvoch,
daj veriť vždy, vo všetkých dňoch. Amen.
(Turičný hymnus: Príď Duchu Svätý)
On božské My Otca a Syna
„Duch Svätý môže premeniť srdce každého z nás, tak ako na počiatku sveta premenil pôvodný chaos na krásny a harmonický svet.“ (pápež František na začiatku cyklu katechéz „Duch a nevesta. Duch Svätý vedie Boží ľud v ústrety k Ježišovi, našej nádeji“). „Dám vám nové srdce a nového ducha do vášho vnútra; odstránim kamenné srdce z vášho tela a dám vám srdce z mäsa.“ (Ez 36,26 SEB).
Ako kresťania veríme v jedného Boha v troch osobách: Otca, Syna – Ježiša Krista a Ducha Svätého, ktorí tvoria Najsvätejšiu Trojicu. Niektorí túto trojičnosť zjednodušene pripodobňujú k príkladu vody v jej troch skupenstvách kvapaliny, ľadu a pary, pričom stále ide o jednu podstatu, vodu. Alebo iní používajú príklad jablka, ktoré je tvorené šupkou, dužinou a jadierkami, ale stále ide o jeden celok, jablko. Ide o najjednoduchšie príklady, ktoré ale nie sú ani zďaleka dokonalé. Niekto Boha Otca vidí najmä ako Stvoriteľa, Ježiša ako Vykupiteľa a Ducha Svätého ako Posvätiteľa. Áno, ale ani takéto rozdelenie „úloh“ nie je presným vyjadrením Najsvätejšej Trojice, veď sám Ježiš hovorí: „Ja a Otec sme jedno.“ (Jn 10,30 SSV). A tiež, celé dielo našej spásy, vrátane všetkých zázrakov, uzdravení, oslobodení, konal Ježiš v moci Ducha Svätého. Obdobne, Duch Svätý sa vznášal nad vodami pri stvorení sveta.
Duch Svätý je teda treťou Božskou osobou Najsvätejšej Trojice. Niektorí uvádzajú, že je to zosobnená láska medzi Bohom Otcom a Synom Ježišom. Boh Otec je v nebi. Ježiš žil na tejto zemi pred dvetisíc rokmi, a potom však tiež odišiel do neba za Otcom. Duch Svätý bol však po Ježišovom odchode do neba zoslaný na zem, aby nám v našich životoch pomáhal. Ako uvádza naše Nicejsko-carihradské vyznanie viery: „Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca i Syna. Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril ústami prorokov.“ Ježiš bol počas svojho pozemského života obmedzený svojou telesnosťou a nemohol byť všade, vnímať všetkých a pomáhať všetkým. Duch Svätý je duch, teda tento limit nemá. Preto aj Ježiš povedal, že je pre nás lepšie, ak on odíde a pošle nám Ducha Svätého: „Lenže hovorím vám pravdu: Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám.“ (Jn 16,7 SSV).
„‚Boh je láska‘ (1 Jn 4, 8). Láska teda predpokladá niekoho, kto miluje, toho, kto je milovaný, a samotnú lásku, ktorá ich spája. Boh Otec je v Trojici ten, ktorý miluje, je prameňom a počiatkom všetkého. Syn je ten, ktorý je milovaný, a Duch Svätý je láska, ktorá ich spája[1]. Kresťanský Boh je teda ‚jeden‘ Boh, ale nie osamelý, jeho jednotou je jednota spoločenstva a lásky. V súlade s týmto niektorí navrhli nazývať Ducha Svätého nie ‚treťou osobou‘ Trojice v jednotnom čísle, ale skôr ‚prvou osobou množného čísla‘. Inými slovami, on je božské My Otca a Syna, puto jednoty medzi rôznymi osobami[2], samotný princíp jednoty Cirkvi, ktorá je práve jedným ‚jediným telom‘ vyplývajúcim z viacerých osôb.“ (pápež František v spomínaných katechézach o Duchu Svätom).
Duch Svätý sa v rôznych obmenách spomína naprieč celým Svätým písmom (Bibliou), jeho Starým i Novým zákonom (zmluvou). Je v ňom v rôznych významoch označovaný ako ruach/pneuma (vzduch, vietor, duša, dych, vôňa, sila, ktorá oživuje), či Paraklétos (Tešiteľ, Orodovník, Pomocník). Už hneď v prvej knihe Biblie – Genezis sa napríklad uvádza:
„Zem bola pustá a prázdna, tma bola nad prahlbinou a Boží duch sa vznášal nad vodami.“ (Gn 1,2 SEB). Na tomto mieste chcem podotknúť že stvorenie sveta podľa súčasnej vedy (big bang, evolúcia atď.) si nijako neodporuje s biblickým opisom sveta. Čo sa veda snaží vyjadriť odborne, to biblický príbeh o stvorení zachytáva obrazne, s cieľom vyjadriť nadčasovo podstatu nás ľudí a naše miesto vo svete.
Pápež František v spomínaných katechézach o Duchu Svätom hovorí: „Boží Duch sa nám javí ako tajomná sila, ktorá posúva svet z pôvodného prázdneho, pustého a pochmúrneho stavu do stavu usporiadaného a harmonického. Pretože, Duch Svätý vytvára harmóniu, súlad v živote, harmóniu vo svete. Inými slovami, je to On, kto spôsobuje, že svet prechádza z chaosu do kozmosu, teda zo zmätku do niečoho krásneho a usporiadaného. To je vlastne význam gréckeho slova kozmos, ako aj latinského slova mundus, teda niečo krásne, usporiadané, čisté, harmonické, pretože Duch Svätý je harmónia.“
„Vtedy Hospodin, Boh, stvárnil človeka, prach zo zeme, a vdýchol mu do nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ (Gn 2,7 SEB). A neskôr, keď sa osud človeka hriechom skomplikoval, Genezis zachytáva: „Hospodin povedal: ‚Môj duch nezostane večne v človekovi, lebo je telo; jeho vek bude stodvadsať rokov.‘“ (Gn 6,3 SEB). Tu je vyjadrené, že človek nie je tvorený len telom, ale má v sebe aj Boží dych života, Božieho ducha. Toto sú obrazy, ktoré zachytávajú našu podstatu.
V ďalších historických knihách Svätého písma sa uvádza, že Boh niektorých ľudí osobitne obdaril svojim Duchom, za účelom plnenia rôznych dôležitých úloh v dejinách našej spásy, či už to boli vodcovské záležitosti, sudcovské záležitosti, ale aj umelecké, vojenské, prorocké a pod. Niekedy to bolo počas celého ich života, a niekedy len pre čas plnenia konkrétnej úlohy. Tu je pár príkladov:
„Hospodin povedal Mojžišovi: ‚Pozri, povolal som po mene Becaleela, Uriho syna, Chúrovho vnuka z Júdovho kmeňa. Naplnil som ho Božím duchom, múdrosťou, chápavosťou a zručnosťou v každej práci, aby mohol vypracovať návrhy na spracovanie zlata, striebra a bronzu, opracúvať drahokamy na osadzovanie, vyrezávať drevo a konať akúkoľvek prácu.‘“ (Ex 31,1-5 SEB).
Pôsobenie Božieho Ducha sa spomína aj pri sudcoch Izraela, napr. u Otoniela: „Zostúpil na neho Pánov duch a súdil Izrael. Vytiahol do boja a Pán dal do jeho ruky Chusana Rasataim, kráľa z Aram Naharajim, a jeho ruka zosilnela proti Chusanovi Rasataim.“ (Sdc 3,10 SSV), Gedeóna: „na Gedeona zostúpil Pánov duch…“ (Sdc 6,34 SSV), Jefteho: „Tu zostúpil na Jefteho Pánov duch…“ (Sdc 11,29 SSV), či Samsona: „Hospodinov duch začal v ňom pôsobiť v Machane-Dáne medzi Coreou a Eštaólom.“ (Sdc 13,25 SEB). „Samsona ovládol Hospodinov duch….“ (Sdc 14,19 SEB). „Keď prišiel do Lechi a Filištínci mu vyšli v ústrety s bojovým pokrikom, zrazu ho prenikol Hospodinov duch a povrazy na jeho ramenách boli ako ohňom opálené ľanové vlákna a putá na jeho rukách povolili.“ (Sdc 15,14 SEB).
Pôsobenie Božieho Ducha sa uvádza aj v živote niektorých Izraelských kráľov, napr. u Šaula: „Boh mu premenil srdce na inakšie a v ten deň sa splnili všetky tieto znamenia. Prišli ta, do Gabay, a oproti mu šiel zástup prorokov. Vtedy naň vstúpil Boží duch a bol medzi nimi vo vytržení.“ (1 Sam 10,9-10 SSV), či u Dávida: „Samuel vzal roh s olejom a pomazal ho v prítomnosti jeho bratov. Počnúc týmto dňom spočíval na Dávidovi Hospodinov duch. Samuel potom vstal a odišiel do Rámy.“ (1Sam 16,13 SEB).
Ďalej sa Duch Svätý spomína aj v poučných a prorockých knihách Starého zákona, napr.:
„Duch Boží ma utvoril a dych Všemohúceho mi dáva život.“ (Jób 33,4 SEB).
„Neodvrhni ma od seba, neodnímaj mi svojho svätého ducha!“ (Ž 51 ,13 SEB).
„Obkľučuješ ma zo všetkých strán, svoju ruku kladieš na mňa. Žasnem nad tvojím poznaním, je privysoko, nedosiahnem ho. Kam by som odišiel pred tvojím Duchom, kam by som utiekol pred tvojou tvárou? Keby som vystúpil na nebesia, si tam, keby som si ustlal v podsvetí, si tam.“ (Ž 139,5-8 SEB).
„Spočinie na ňom duch Hospodina, duch múdrosti a rozumu, duch rady a sily, duch poznania a Hospodinovej bázne.“ (Iz 11,2 SEB).
Taktiež v deuterokánonickej knihe Múdrosti je opis a chvála múdrosti, ktoré však veľmi dobre vystihujú vlastnosti (charakter) Ducha Svätého, aký krásny a dokonalý Duch Svätý je:
„Veď v nej je duch rozumný a svätý, jedinečný, mnohostranný, jemný, hybký, prenikavý, nepoškvrnený, jasný, nepremenlivý, milujúci dobro, bystrý, nezadržateľný, dobročinný, ľudomilný, pevný, stály, pokojný, všemohúci, všetko vidiaci, prenikajúci všetkých duchov — chápavých, čistých, najjemnejších. Múdrosť je totiž pohyblivejšia než akýkoľvek pohyb, pre svoju čistotu prechádza a preniká cez všetko. Veď je dychom Božej moci, je neporušeným výronom slávy Všemohúceho, preto do nej nemôže vniknúť nič poškvrnené. Je odbleskom večného svetla, bezchybným zrkadlom Božieho pôsobenia a obrazom jeho dobroty. Hoci je len jedna, môže všetko, hoci ostáva rovnaká sama v sebe, obnovuje všetko, a keď z pokolenia na pokolenie prechádza do zbožných duší, tvorí Božích priateľov a prorokov.“ (Múd 7,22-27 SEB).
Keď sa v biblickej línii posunieme do Nového zákona, kde je už hlavnou postavou Ježiš, tam je už pôsobenie Ducha Svätého tak podstatné, že bez neho sa nič veľké a dôležité nedeje. Pápež František v katechézach o Duchu Svätom hovorí: „Opäť však platí, že ak chceme objaviť plný význam biblických skutočností, nesmieme sa zastaviť pri Starom zákone, ale musíme prísť k Ježišovi.“ Celý Ježišov život je založený na pôsobení Ducha Svätého, či už ide o jeho počatie v Máriinom panenskom lone, krst v Jordáne, jeho verejné účinkovanie i zavŕšenie jeho poslania spasiť (zachrániť) padnuté ľudstvo z moci hriechu a smrti. Napríklad:
„Anjel jej odpovedal: ‚Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn.‘“ (Lk 1,35 SSV).
„Keď o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: ‚Jozef, syn Dávida, neboj sa prijať Máriu, svoju ženu. Veď to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.‘“ (Mt 1,20 SEB).
„A vtom, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebesia a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho.“ (Mk 1,10 SEB). „Ježiš sa vrátil od Jordánu plný Ducha Svätého. Duch ho vodil po púšti.“ (Lk 4,1 SEB). „Ježiš sa v moci Ducha vrátil do Galiley a zvesť o ňom sa rozšírila po celom okolí.“ (Lk 4,14 SEB). Na Ježiša teda Duch Svätý zostúpil, bol plný Ducha Svätého a chodil v jeho moci.
„Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“ (Lk 13,13 SEB). Duch Svätý ako najvzácnejší dar, aký môžeme dostať, dar Boha samotného, prebývajúceho v nás. Nič viac skutočne dostať nemôžeme.
„Ježiš odpovedal: ‚Amen, amen, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch.‘“ (Jn 3,5-6 SEB).
„Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa klaňať v Duchu a pravde.“ (Jn 4,24 SEB).
Duch Svätý je označovaný aj ako Pomocník, Obhajca, Učiteľ a Tešiteľ – Paraklétos. Všetky tieto, ale aj iné jeho pomenovania vyplývajú z poslania a úloh, ktoré robí v našich životoch:
Duch Svätý nás potešuje: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A ja budem prosiť Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby bol s vami až naveky — Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, pretože ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď zostáva pri vás a bude vo vás.“ (Jn 14,15-17 SEB).
Duch Svätý nás vyučuje a pripomína nám Božie Slovo: „No Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, ten vás naučí všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám hovoril.“ (Jn 14,26 SEB).
Duch Svätý svedčí o Ježišovi: „Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, ten bude vydávať o mne svedectvo.“ (Jn 15,26 SEB).
Duch Svätý nám pomáha žiť v pravde a dáva nám prorocké slovo: „Keď však príde on, Duch pravdy, uvedie vás do celej pravdy, lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť, čo bude počuť. Bude vám zvestovať aj to, čo príde.“ (Jn 16,13 SEB).
Vyššie uvedené biblické verše hovoria o tom, že Ježišovo pôsobenie bolo založené na Duchu Svätom, ktorý na ňom spočíval. Po svojom vzkriesení Ježiš dal toho istého Ducha Svätého svojim nasledovníkom:
„Ježiš im znova povedal: ‚Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás.‘ A keď to povedal, dýchol na nich a povedal im: ‚Prijmite Ducha Svätého.‘“ (Jn 20,21-23 SEB).
Týmto zrýchleným prebehnutím cez biblické knihy sa dostávame až do dňa Turíc, kedy na Ježišových nasledovníkov zostúpil Duch Svätý:
„Keď nadišiel deň Turíc, všetci boli spolu na tom istom mieste. Tu sa odrazu strhol z neba hukot, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom sedeli. Ukázali sa im akoby ohnivé jazyky rozdelené tak, že na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme sa práve zdržiavali Židia, zbožní ľudia zo všetkých národov pod nebom. Keď zaznel ten zvuk, zbehol sa veľký dav. Boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojou vlastnou rečou. Celí bez seba a v úžase si medzi sebou hovorili: ‚Vari nie sú všetci títo, čo hovoria, Galilejčania? Ako je možné, že každý z nás ich počuje hovoriť vo svojej materinskej reči?… my všetci ich počujeme rozprávať o veľkých Božích veciach svojím jazykom.‘ Všetci žasli a v rozpakoch hovorili jeden druhému: ‚Čo to má znamenať?‘ Iní si však robili posmešky a hovorili: ‚Opití sú z mladého vína.‘“ (Sk 2, 1-13 SEB).
Pápež František vo svojich katechézach o Duchu Svätom k vyššie uvedenému textu hovorí, že evanjelista Lukáš, ktorý je autorom Skutkov apoštolov: „tým chcel zdôrazniť všeobecné poslanie Cirkvi, ktorá je znamením novej jednoty medzi všetkými národmi. Vidíme, že Duch pracuje pre jednotu dvoma spôsobmi. Na jednej strane vedie odvážne Cirkev von, aby mohla prijímať čoraz viac ľudí a národov, na druhej strane ju zhromažďuje vo vnútri, aby upevnil dosiahnutú jednotu. Učí ju rozširovať sa v univerzálnosti a zhromažďovať sa v jednote. Všeobecná a jedna: toto je tajomstvo Cirkvi.“ Pápež ďalej do pozornosti dáva výrok sv. Augustína: „Čím je duša pre ľudské telo, tým je Duch Svätý pre Kristovo telo, ktorým je Cirkev“. A danú katechézu završuje nasledujúcimi slovami: „Jednota života, Turíčna jednota podľa Ducha sa dosahuje vtedy, keď sa človek usiluje postaviť do stredu Boha, nie seba samého. Aj jednota kresťanov sa buduje týmto spôsobom: nie tak, že čakáme, kým sa k nám ostatní pridajú tam, kde sme my, ale tak, že spoločne smerujeme ku Kristovi.“
Takto sa dostávame v biblickej línii až do súčasných čias pôsobenia Ducha Svätého v našich životoch, životoch tých, ktorí Ducha Svätého prijali, či príjmu. Kto má záujem dozvedieť sa o pôsobení Ducha Svätého viac, odporúčam mu prečítať si spomínané Skutky apoštolov a všímať si miesta, kde sa spomína.
Čo v našich životoch Duch Svätý spôsobuje? Predovšetkým to, že budeme schopní nasledovať Ježiša a porozumieť veciam, ktoré učil, ako i konať podľa nich. Ďalej budeme schopní žiť našu pravú identitu, teda to, že Boh je našim Otcom. Budeme mať k dispozícii najlepšieho pomocníka, radcu, toho, kto nás posilňuje, dodáva odvahu, povzbudzuje, vedie, napráva, učí, či potešuje. Opäť uvediem pár príkladov z Božieho Slova:
„Lebo všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Boží synovia. Veď ste neprijali ducha otroctva, aby ste opäť žili v strachu, ale prijali ste Ducha synovstva, v ktorom voláme: ‚Abba, Otče.‘ Tento Duch sám dosvedčuje nášmu duchu, že sme Božie deti. Ale ak sme deti, sme aj dedičia, Boží dedičia a Kristovi spoludedičia, aby sme, ak spolu trpíme, boli spolu aj oslávení.“ (Rim 8,14-17 SEB).
Áno, Duch Svätý nám dosvedčuje, že sme Božie deti, Boží dedičia a Kristovi spoludedičia. Zamyslíme sa nad tým, toto je jedna z najdôležitejších vecí, ktorú môžeme a máme žiť – naša skutočná identita, z ktorej môžeme čerpať autoritu do nášho života viery, obdobne ako to robil Ježiš.
„Takisto aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Veď nevieme ani to, za čo sa máme modliť. Ale sám Duch sa za nás prihovára nevysloviteľnými vzdychmi.“ (Rim 8,26 SEB).
„Azda neviete, že ste Božím chrámom a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1Kor 3,16 SEB). Opäť sa zastavme a na rozumovej i emočnej úrovni vnímajme, že sme Boží chrám.
„No ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, sebaovládanie.“ (Gal 5, 22-23 SEB).
„A neopíjajte sa vínom, lebo v ňom je samopašnosť, ale buďte naplnení Duchom.“ (Ef 5,18 SEB).
„Boh nám totiž nedal ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy.“ (2Tim 1,7 SEB).
„Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda.“ (2Kor 3,17 SSV). Sloboda, ktorú pápež František vo svojich katechézach o Duchu Svätom vysvetľuje: „Slobodný človek, slobodný kresťan, je ten, ktorý má Pánovho Ducha. Ide o veľmi zvláštnu slobodu, úplne odlišnú od toho, čo sa bežne chápe. Nie je to sloboda robiť si, čo sa človeku zachce, ale sloboda slobodne robiť to, čo chce Boh! Nie sloboda konať dobro alebo zlo, ale sloboda konať dobro a konať ho slobodne, teda z príťažlivosti, nie z donútenia. Inými slovami, sloboda Božích detí, nie otrokov.“
Duch Svätý je ten, kto je absolútnou podstatou a súčasťou nášho kresťanského života. Pápež František nás vo svojich katechézach pozýva k modlitbe v Duchu: „Kresťanská modlitba nie je akoby rozhovor človeka na jednej strane telefónu, s Bohom, ktorý by bol na opačnom konci telefonického spojenia, to nie, je to modlitba Boha v nás! Modlíme sa k Bohu prostredníctvom Boha. Modliť sa znamená vložiť sa do Boha a nechať Boha vstúpiť do nás… Modlite sa srdcom a nie perami, nebuďte [ako] papagáje.“ Duch Svätý vonkoncom nie je niečo neosobné na typ ezoteriky, energie, či bájok. Je to osoba, ako ja alebo Vy, majúca všetky atribúty osoby, Duch Otca a Syna – Ježiša.
Duchovné dary
„Duch Svätý posväcuje, vedie a čnosťami ozdobuje Boží ľud nielen prostredníctvom sviatostí a služieb, ale aj tým, že rozdeľuje medzi veriacich všetkých stavov aj osobitné milosti – ‚každému, ako chce‘ (1 Kor 12, 11) –, pomocou ktorých ich robí schopnými a ochotnými podujať sa na rozmanité diela a úlohy užitočné na obnovu a ďalšie budovanie Cirkvi, ako je napísané: ‚Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok‘ (1 Kor 12, 7). Tieto charizmy, či už neobyčajné, alebo bežnejšie a rozšírenejšie, treba prijímať s vďakou a uspokojením, pretože obzvlášť zodpovedajú potrebám Cirkvi a sú jej na osoh.“ (Lumen gentium, 12).
Mnoho z nás kresťanov pozná Hymnus na lásku z 13. kapitoly Pavlovho Prvého listu Korinťanom: „Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som… láska je trpezlivá, láska je dobrotivá…“ atď. Osobitne si veľmi radi vyberajú toto čítanie v našej Katolíckej cirkvi snúbenci počas ich svadobného obradu. Je to krásny text, s ktorým môžeme reflektovať našu lásku k milovanému človeku, či sme do nej nezaplietli aj príliš z nášho ega, alebo či nie je naša láska povrchná, vlastnícka, sebecká, manipulatívna, či dokonca druhého človeka ubíjajúca, bez toho, aby mu poskytla potrebnú slobodu, ktorú si láska vyžaduje.
Apoštol Pavol nám píše: „Usilujte sa o lásku, no horlivo hľadajte aj duchovné dary, najmä však aby ste prorokovali.“ (1Kor 14,1 SEB).
Áno, o lásku sa máme usilovať počas celého nášho života, pričom si však všetci uvedomujeme, že toto naše úsilie na tomto svete nikdy nebude zavŕšené, a napriek našej snahe a dobrým úmyslom, budeme v tejto oblasti denne robiť aj chyby.
Nechcem sa však teraz venovať Pavlovmu odporúčaniu, či príkazu usilovať sa o lásku, ktorá je zaiste najdôležitejšia, našou cestou i cieľom, ale tej druhej časti, aby sme horlivo hľadali aj duchovné dary. Náš katolícky preklad toto Pavlovo odporúčanie dokonca vystihuje ešte naliehavejšie slovami: „dychtite po duchovných daroch.“
Po čom to však vlastne máme dychtiť? Dychtiť je pritom o dosť naliehavejší výraz ako napr. chcieť, či túžiť. Človek napríklad dychtí po živote vtedy, keď mu hrozí smrť. Alebo dychtíme po našej milovanej osobe, od ktorej sme boli dlho preč. Tiež môžeme povedať, keď sme silno vysmädnutí, že dychtíme po vode. Slovo dychtiť sa teda používa na vyjadrenie urgentnej naliehavosti. A dychtiť máme po duchovných daroch.
Duchovné dary môžeme charakterizovať ako: „…osobitné milosti, ktoré sa podľa gréckeho výrazu používaného svätým Pavlom volajú aj charizmy a znamenajú priazeň, nezaslúžený dar, dobrodenie. Nech je ich povaha akákoľvek, niekedy aj mimoriadna, ako je to pri dare zázrakov (799-801) alebo jazykov, charizmy sú zamerané na posväcujúcu milosť a ich cieľom je spoločné dobro Cirkvi. Sú v službe lásky, ktorá buduje Cirkev.“ (Katechizmus katolíckej cirkvi, čl. 2003).
Slovami pápeža Františka: „Dva prvky pomáhajú definovať, čo je to charizma. Po prvé, charizma je dar daný ‚na spoločný úžitok‘ (1 Kor 12, 7), aby bol na osoh všetkým. Inými slovami, nie je primárne a obyčajne určená na posvätenie jednotlivca, to nie, ale na ‚službu‘ spoločenstvu (1 Pt 4, 10). To je prvé poňatie. Po druhé, charizma je dar daný ‚jednému‘ alebo ‚niektorým‘ osobitne, nie všetkým rovnako, a to ju odlišuje od posväcujúcej milosti, od teologálnych cností a od sviatostí, ktoré sú naopak rovnaké a spoločné pre všetkých. Charizma je pre jednu osobu alebo pre osobitné spoločenstvo. Je to dar, ktorý dáva Boh.“ (pápež František v Katechéze o Duchu Svätom (14): Charizmy, dary Ducha na spoločný úžitok).
Žiaľ, stále mnoho kresťanov o duchovných daroch vôbec nepočulo, nie ešte to, že by ich poznalo, či prijalo a používalo. O duchovných daroch apoštol Pavol celkom podrobne píše v 12. a 14. kapitole Prvého listu Korinťanom a zapadá k nim aj samotná 13. kapitola tohto listu, ktorá je tým našim obľúbeným Hymnom na lásku. Svoje učenie o duchovných daroch Pavol začína: „A nechcem, bratia, aby ste nevedeli o duchovných daroch.“ (1Kor 12,1 SSV). Hovorí, že dary milostí, teda duchovné dary sú rozličné, ale Duch je ten istý: „Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý.“ (1Kor 12,4-7 SSV). Rozlišuje teda duchovné dary, služby a účinky.
Apoštol Pavol vo svojom predmetnom liste v jeho 12. kapitole pomenúva tieto duchovné dary:
– slovo múdrosti,
– slovo poznania,
– viera,
– uzdravovanie,
– robenie zázrakov,
– prorokovanie,
– rozlišovanie duchov,
– hovorenie rozličnými jazykmi a
– vysvetľovanie týchto jazykov.
Ide o dary, ktoré vypôsobuje v nás Duch Svätý: „Ale toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje každému, ako chce.“ (1Kor 12,11 SSV).
Teda duchovné dary majú pôvod v tom, že sme dostali dar Ducha Svätého, ktorého sme chrámom:
„Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“ (Lk 11,13 SSV).
„A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe?“ (1Kor 6,19 SSV).
Jednotlivé duchovné dary, ktoré prijmeme a používame, nás vovádzajú do jednotlivých služieb, ktoré sú pre budovanie Cirkvi, a o ktorých Pavol píše: „Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy. A v Cirkvi Boh niektorých ustanovil po prvé za apoštolov, po druhé za prorokov, po tretie za učiteľov, potom sú zázraky, ďalej dary uzdravovať, pomáhať, viesť, dar rozličných jazykov. Sú vari všetci apoštolmi? Sú všetci prorokmi? Všetci učiteľmi? Robia všetci zázraky? Majú všetci dar uzdravovať? Hovoria všetci jazykmi? Vari všetci vysvetľujú?“ (1Kor 12,27-30 SSV).
Duchovné dary nie sú naše schopnosti, ale sú prejavmi Ducha Svätého, ktorý v nás prebýva a pôsobí.
Pápež František hovorí, že charizmy sú klenoty Cirkvi: „Charizmy sú ‚klenoty‘ alebo ozdoby, ktoré Duch Svätý rozdáva, aby skrášlili Kristovu Nevestu.“ (pápež František v Katechéze o Duchu Svätom (14): Charizmy, dary Ducha na spoločný úžitok).
Ducha Svätého ľudia z prostredia mimo Cirkvi vnímajú niekedy tak, že sa dozvedia o niektorých daroch a charizmách Ducha Svätého, ktoré im prídu čudné, napr. modlitba v jazykoch (glosalália) pričom môžu počuť z úst kresťanov neznáme slová, či slabiky, čo napr. apoštol Pavol opísal ako „cvendžiaci kov a zuniaci cimbal“ (1Kor 13,1 SSV). Dary a charizmy Ducha Svätého však nie sú samoúčelné, ale slúžia na budovanie Cirkvi a jej členov. Neslúžia pre naše osobné, či dokonca egoistické ciele, ale sú určené na všeobecný (spoločný) úžitok: „Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok.“ (1Kor 12,7 SSV). Teda duchovný dar máme my, ale jeho účinok nie je učený pre nás, ale pre dobro spoločné, a spoločné dobro je prirodzene aj našim osobným dobrom.
Rozdielnosť účinkov duchovných darov logicky vyplýva z rozdielnosti darov samotných. Dar uzdravovať napríklad prináša účinok uzdravenie, ale zaiste i rast vo viere. Alebo dar prorokovať prináša účinok proroctva, ktorého cieľom je budovanie, potešenie, či povzbudenie: „Ale kto prorokuje, hovorí ľuďom na budovanie, povzbudenie a potešenie.“ (1Kor 14,3 SSV). Proroctvo teda slúži na budovanie Cirkvi. Dar jazykov je zase na budovanie seba samého: „Kto hovorí jazykmi, buduje seba samého, ale kto prorokuje, buduje Cirkev.“ (1Kor 14,4 SSV).
V dnešnej dobe, osobitne v našej Katolíckej cirkvi, akoby nanovo predmetné dary objavujeme. Stále je len málo kňazov, ktorí o týchto duchovných daroch verejne kážu. Iste je to spôsobené aj tým, že nie všetci, dokonca aj z radov služobníkov, majú s nimi dostatočnú skúsenosť. Alebo dôvodom môže byť rôznorodý strach. Nemôžeme sa tváriť, že komunizmus nemal vplyv na život Cirkvi aj v tejto oblasti, kedy neraz mnohí v Cirkvi odpadli od živej viery k takej tradičnej, či formálnej. Jedno sa vyznávalo v kostole a druhé sa robilo doma. A takto to išlo počas štyroch desaťročí komunizmu, ale aj mnohé roky po jeho páde. To však samozrejme Boh nemôže tolerovať a požehnávať a musíme byť od toho v našej miestnej Cirkvi očistení.
Apoštol Pavol však učenie o duchovných daroch považoval za niečo nanajvýš dôležité, čo zaradil hneď za usilovanie sa o lásku, ktorej vo všetkom patrí prvé miesto. Tiež povzbudzoval k ich získaniu a používaniu:
„Ale usilujte sa o vyššie dary milosti. A ešte vznešenejšiu cestu vám ukážem.“ (1Kor 12,31 SSV).
„Usilujte sa o lásku, dychtite po duchovných daroch, zvlášť aby ste prorokovali.“ (1Kor 14,1 SSV)
„Tak aj vy, keďže sa horlivo usilujete o duchovné dary, usilujte sa mať ich v hojnosti na budovanie Cirkvi.“ (1Kor 14,12 SSV)
„A tak, bratia moji, usilujte sa prorokovať a nebráňte hovoriť jazykmi. Ale nech sa všetko deje slušne a po poriadku.“ (1Kor 14,39-40 SSV).
Dajme si však pozor, aby nás duchovné dary nerozdeľovali, ale práve naopak, viac spájali, slovami pápeža Františka: „…mnohí kresťania, keď počujú hovoriť o charizmách, prežívajú smútok či sklamanie, pretože sú presvedčení, že žiadne nemajú, a cítia sa vylúčení alebo ako druhoradí kresťania. To nie, neexistujú kresťania druhej triedy. Každý má svoju osobnú charizmu i tú komunitnú. Svätý Augustín na toto svojho času reagoval veľmi výstižným prirovnaním: ‚Ak miluješ,‘ hovorieval svojmu ľudu, ‚to, čo máš, nie je málo. Ak totiž miluješ jednotu, všetko, čo v nej niekto vlastní, vlastníš aj ty! Iba oko v tele má schopnosť vidieť; ale či vidí len pre seba? Nie, vidí aj pre ruku, pre nohu i pre všetky údy.‘“ (pápež František v Katechéze o Duchu Svätom (14): Charizmy, dary Ducha na spoločný úžitok, Svätý Augustín, Rozpravy o Jánovi, 3).
Ak ste sa s duchovnými darmi ešte vo vašom živote viery nestretli, avšak chceli by ste sa o nich dozvedieť viac – objaviť krásu a prínos „klenotov Cirkvi“ , odporúčam Vám čítať si Evanjeliá, Skutky apoštolov, či Pavlove listy s takou otvorenosťou sa voči nim, a hlavne s otvorenosťou ich pôvodcovi Duchu Svätému. Taktiež určite odporúčam spojiť sa so živým spoločenstvom veriacich v Cirkvi, ktorí svoju vieru žijú prakticky aj v tejto oblasti. Ako sa hovorí, lepšie je raz vidieť, ako sto raz počuť. Duchovné dary sú určené totiž pre nás – Cirkev, aby sme v tomto zložitom a ťažkom svete chodili s Ježišom a za Ježišom nie len vo vlastných silách, ale v moci Ducha Svätého.
Spravovanie duchovných darov
„Keď sa Pán Ježiš pomodlil k Otcovi, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, ustanovil Dvanástich, aby boli s ním, a aby ich poslal hlásať Božie kráľovstvo… Pretože Cirkev je hierarchicky usporiadaná spoločnosť, apoštoli sa postarali o ustanovenie svojich nástupcov… aby poslanie, ktoré im bolo zverené pokračovalo aj po ich smrti… Títo pastieri, vyvolení pásť Pánovo stádo, sú Kristovými služobníkmi a vysluhovateľmi Božích tajomstiev…; sú poverení vydávať svedectvo o evanjeliu Božej milosti… a byť v slávnej službe Ducha a spravodlivosti…“ (Lumen gentium, 19-21).
Duchovné dary sú v správe predovšetkým pastierov našej Cirkvi – biskupov. Každý biskup ako nástupca apoštolov má kľúče od klenotnice týchto darov vo svojej diecéze, veď: „Biskupom sa zveruje celá pastierska služba, čiže stála a pravidelná starosť o ich stádo…“ (Lumen gentium, 27).
Analogicky vyjadrené slovami proroka Izaiáša: „…keď otvorí, nikto nezatvorí a keď zatvorí, nikto neotvorí.“ (Iz 22,22 SEB).
Ak sa sám biskup vo svojej diecéze denne poddáva vedeniu Ducha Svätého, kdekoľvek vykročí pod vedením Božieho Ducha, tam sa za ním ako pastierom vydá aj jemu zverený Boží ľud. Ak on sám horlivo hľadá aj duchovné dary, či nebudú svojho duchovného otca napodobňovať aj jemu zverené duchovné deti? Obdobne, ak je sám plný Ducha Svätého a je obdarovaný aj jeho charizmami, o čo skôr vie spolu so svojimi spolupracovníkmi správne rozlíšiť Pánove duchovné dary od paškvilu, ktorý ponúka diabol – klamár a otec lži. Či na srdci každého biskupa ako pastiera nie je v popredí Ježišovo varovanie:
„Chráňte sa falošných prorokov: prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci. Poznáte ich po ovocí…“ (Mt 7:15-16 SSV)?
V tejto oblasti Katechizmus katolíckej cirkvi o prijímaní chariziem a ich posudzovaní hovorí:
„Charizmy má vďačne prijímať nielen ten, kto ich dostáva, ale aj všetci členovia Cirkvi. Veď sú obdivuhodným bohatstvom milosti pre apoštolskú životnosť (vitalitu) a pre svätosť celého Kristovho tela; pravda, ak ide o dary, ktoré skutočne pochádzajú od Ducha Svätého a používajú sa spôsobom, ktorý plne zodpovedá jeho autentickým podnetom, čiže v duchu lásky, ktorá je pravým kritériom chariziem.
V tomto zmysle je vždy potrebné rozoznávanie chariziem. Nijaká charizma neoslobodzuje od závislosti od pastierov Cirkvi (894) a podriadenia sa im, lebo im ‚zvlášť patrí úloha neuhášať Ducha, ale všetko skúmať a držať sa toho, čo je dobré‘, aby všetky charizmy vo svojej rozmanitosti a vzájomnom dopĺňaní boli ‚na spoločný úžitok‘ (1Kor 12,7) . (255)“ (Katechizmus katolíckej cirkvi, články 800 a 801).
Vždy je potrebné rozoznávanie chariziem, a to predovšetkým kritériom lásky. Napriek možným rizikám a nebezpečenstvám, Cirkev nás učí, že ich máme prijímať vďačne všetci, takže aj laici, aj hierarchia Cirkvi. Ich prínos pre apoštolskú vitalitu a svätosť Cirkvi prevažuje všetky riziká, ktorým sa však dá vyhnúť využívaním daru rozlišovania.
Započúvajme sa do rady apoštola Pavla pre prvokresťanského biskupa Timoteja: „…milovanému synovi… Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk. Veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy… Zverený poklad chráň mocou Ducha Svätého, ktorý v nás prebýva.“ (2Tim 1:2,6,14 SSV).
Poklad evanjelia a jeho ohlasovania biskup Timotej nemá chrániť vlastnou silou, ale mocou Ducha Svätého. Tiež má roznecovať, vyjadrené ekumenickým biblickým prekladom, „oheň Božieho daru“, v paralele Ježišovho krstu: „On Vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.“ (Mt 3:11 SSV).
Buďme vďační za našich miestnych biskupov, že pod vedením a v spoločenstve s pápežom, vovádzajú nás – im zverený ľud – čoraz viac do slobody Božích detí, ktorá je len skrz Ducha Svätého a modlime sa za nich, aby boli ešte viac mužmi, ktorí sú celkom odovzdaní Svätému Duchu, jeho vedeniu a moci, v plnosti jeho darov pre im zverený úrad. Nezabúdajme, či vo vzťahu k pápežovi, či vo vzťahu k našim biskupom, stále v platnosti ostáva Božie Slovo: „Kniežaťu svojho ľudu nebudeš zlorečiť.“ (Ex 22:28 SSV a SK 23:5 SSV).
Práve naopak, buďme im nápomocní, aby naša Cirkev bola bohato ozdobená jej klenotmi – duchovnými darmi – pre nás všetkých, na naše spoločné dobro:
„Laici, združení do Božieho ľudu a včlenení do jediného Kristovho tela pod jedinou hlavou, sú všetci bez rozdielu povolaní, aby ako živé údy všetkými silami, ktoré dostali z dobrodenia Stvoriteľa a z milosti Vykupiteľa, napomáhali stály rast Cirkvi vo svätosti… Laici sú však povolaní predovšetkým na to, aby zabezpečili prítomnosť a účinkovanie Cirkvi na tých miestach a v tých okolnostiach, kde sa môže stať soľou zeme jedine ich prostredníctvom… laici môžu byť rozličným spôsobom pozvaní aj bezprostrednejšie apoštolsky spolupracovať s hierarchiou, podobne ako tí muži a ženy, ktorí pomáhali apoštolovi Pavlovi pri hlásaní evanjelia, veľa sa namáhajúc v Pánovi (porov. Flp 4, 3; Rim 16, 3 a nasl.). Okrem toho majú schopnosti, na ktorých základe ich hierarchia môže prijať do niektorých cirkevných funkcií s duchovným poslaním.
Slovom, na všetkých laikov dolieha vznešená povinnosť pracovať na tom, aby Boží plán spásy čoraz väčšmi zasahoval všetkých ľudí všetkých čias na celej zemi. Nech sa im preto všade umožní, aby aj oni, podľa svojich síl a podľa požiadaviek doby, mali aktívnu účasť na spásonosnom diele Cirkvi.“ (Lumen gentium, 33).
A všetci: „Ako dobrí správcovia mnohorakej Božej milosti slúžte si navzájom každý tým duchovným darom, ktorý prijal. Keď niekto hovorí, nech hovorí slovami, ktoré mu dal Boh, keď niekto slúži, nech to robí silou, ktorú dáva Boh, aby bol vo všetkom oslavovaný Boh skrze Ježiša Krista! Jemu patrí sláva i moc na veky vekov. Amen.“ (1Pt 4:10-11 SEB).
Karol Vojtko
Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom „…lebo, Ty si so mnou.“
_________
[1] Porov. sv. Augustín, O Trojici, VIII, 10, 14.
[2] Porov. H. Mühlen, Mystická osoba. Cirkev ako tajomstvo Ducha Svätého, Città Nuova, 1968.