V poslednom období vyvolala na Slovensku polemiky téma zavádzania sexuálnej výchovy na školy. Táto téma má svojich odporcov aj zástancov. Vo svete existuje niekoľko modelov sexuálnej výchovy. Niektoré sa prikláňajú k programom, ktoré sa primárne alebo výhradne sústredia na sexuálnu abstinenciu pred manželstvom, druhou skupinou sú programy, kde je abstinencia jednou z možností, ale pozornosť je tiež venovaná antikoncepcii a praktikám bezpečného sexu a treťou skupinou sú programy tzv „ucelenej sexuálnej výchovy“. Na Slovensku nemáme jednotnú definíciu a ani náplň predmetu. Každý si pod týmto pojmom predstavuje niečo iné. Niektorí prevenciu pohlavne prenosných ochorení, iní prevenciu neželaného tehotenstva, ďalší výchovu k manželstvu a rodičovstvu, iní biológiu človeka. A nemáme ani jasne zadefinované kompetencie, to znamená, kto je oprávnený túto tému na školách prednášať.
Nové trendy v oblasti sexuálnej výchovy v Európe
Regionálna kancelária WHO pre Európu vydala Štandardy pre sexuálnu výchovu v Európe, ktoré boli preložené do 14 jazykov. Slovensko zatiaľ do tejto iniciatívy zapojené nebolo. Ako sa uvádza v štandardoch, tento projekt začal v roku 2005 a bol iniciatívou k siete IPPF (International Planned Parenthood Federation) a jeho 26 členských asociácií, spolu s Lundskou univerzitou vo Švédsku a Regionálnou kanceláriou WHO Európu. Finančne bol podporený Generálnym riaditeľstvom Európskej komisie pre zdravie a ochranu spotrebiteľov. Toto partnerstvo má za cieľ obhajovať záujmy mladých ľudí v Európe v oblasti sexuálneho a reprodukčného zdravia a súvisiacich práv. V roku 2009 UNESCO (spolu s ostatnými organizáciami OSN) vydalo „Odborné smernice sexuálnej výchovy“ Tieto dva dokumenty sa čiastočne prekrývajú, dokument UNESCO však prezentuje globálne odporúčanie, zatiaľ čo Štandardy regionálnej kancelárie WHO sú regionálne špecifické. Na UNESCO štandardy sa odvolávajú aj autorky kníh vydaných na Slovensku, na ktoré Ministerstvo školstva nevydalo doložku. Zatiaľ.
Štandardy pre sexuálnu výchovu v Európe
Definícia sexuálnej výchovy podľa spomínaných štandardov zdôrazňuje, že sexualita je v strede ľudského bytia a nie je obmedzená na vekové skupiny, úzko súvisí s pohlavím a pohlavnou identitou, zahŕňa rôzne sexuálne orientácie a je to oveľa širší pojem ako reprodukcia. Ak má byť dosiahnuté a udržiavané sexuálne zdravie, musia byť podľa týchto štandardov rešpektované, chránené a napĺňané sexuálne práva osôb. Jedným z výstupov sexuálnej výchovy je rešpektovať sexuálnu rozmanitosť a pohlavnú odlišnosť a byť si vedomý pohlavnej identity a rodových rolí. Autori rozdelili sexuálnu výchovu podľa veku dieťaťa s cieľom odovzdať deťom potrebné vedomosti, schopnosti a postoje.
Napríklad vo veku 0-4 rokov by im mali byť poskytnuté informácie o potešení z dotýkania sa vlastného tela, o povedomí o rodovej identite a práve skúmať svoju pohlavnú identitu. Vo veku 4-6 rokov majú byť deti informované o skorej detskej masturbácii, o homosexuálnych vzťahoch, deti majú vedieť rozprávať o sexuálnych otázkach, rešpektovať rodovú rovnosť a rôzne normy ohľadom sexuality. Vo veku 6-9 rokov sa k predchádzajúcim pridávajú informácie o antikoncepcii, priateľstve a láske k ľuďom rovnakého pohlavia a o sexuálnych právach dieťaťa. Vo veku 9-12 rokov majú deti dostať informácie o rôznych typoch antikoncepcie, o rodovej orientácii a rozdieloch medzi rodovou identitou a biologickým pohlavím, informácie o potešení, masturbácii a orgazme. Vo veku 12-15 rokov sa im majú poskytnúť informácie, ako si užívať sexualitu vhodným spôsobom, mať prvé sexuálne zážitky a umožniť im získať a efektívne používať kondómy a antikoncepciu. Taktiež majú deti vedieť rozpoznať príznaky sexuálne prenosných ochorení. A vo veku nad 15 rokov majú získať informácie o príčinách neúčinnosti antikoncepcie, o tehotenstve – aj v homosexuálnom vzťahu, o neplodnosti, potratoch, sexuálnych právach, vrátane práva na potrat, informácie o náhradnom materstve, možnostiach genetických modifikácií embrya. Tiež majú získať kritický pohľad na rôzne kultúrne/náboženské normy súvisiace s tehotenstvom/rodičovstvom, ďalej umožniť im získať a efektívne používať kondómy a vedome si zvoliť antikoncepciu a používať ju efektívne. Ďalej majú deti byť schopné otvoriť sa ostatným o svojich homosexuálnych alebo bisexuálnych pocitoch, bojovať za svoje sexuálne práva, vrátane práva na potrat.
Čo mňa ako lekárku a verejnú zdravotníčku prekvapilo, je vyjadrenie, že“ primárnym cieľom je pozerať sa na sexualitu ako na pozitívny ľudský potenciál a zdroj uspokojenia a potešenia a že zreteľná potreba rozvíjať znalosti a zručnosti na to, aby sa predišlo sexuálnym chorobám, je v tomto celkovo pozitívnom prístupe na druhom mieste!!! Podľa tohto dokumentu majú deti získať vedomosti, ako rozpoznať sexuálne prenosné ochorenia, ale tým by sa predsa v prvom rade malo predchádzať. Každý človek má na Slovensku podľa Zákona č. 355/2007 Z. z. Zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia právo na ochranu, podporu a rozvoj verejného zdravia. A k tomuto prácu patrí aj právo na predchádzanie vzniku a prenosu ochorení.
Istanbulský dohovor
Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a boji proti nemu nadobudol platnosť 1. augusta 2014. Európska únia EU už Istanbulsky dohovor ratifikovala, napriek nesúhlasu viacerých krajín. vrátane Slovenska. Podľa tohto dohovoru je chápaný „rod“ osoby ako sociálno-spoločenský konštrukt, ktorý v zásade vôbec nesúvisí s biologickou realitou (muž, žena). Táto definícia je postavená na viere, že človek sa rodí ako osoba bez „rodu“, pričom „rod“ sa vytvára postupne vplyvom spoločnosti, výchovy a procesom sebaurčenia. Jedným zo záväzkov, ktorý na seba vzali štáty pri ratifikácii tohto Dohovoru, je prijatie „potrebných opatrení na účel podpory zmien v spoločenských a kultúrnych modeloch správania sa žien a mužov s cieľom odstrániť predsudky, zvyky, tradície a všetky ostatné zvyklosti, ktoré sú založené na […] stereotypných rolách žien a mužov“ (čl. 12 ods. 1), ktoré, samozrejme, predpokladá zásahy do vzdelávania, ktoré sa premietli do článku 14 odseku 1: „Zmluvné strany prijmú, ak je to primerané, potrebné kroky na to, aby sa do oficiálnych študijných plánov na všetkých stupňoch vzdelávania začlenili študijné materiály týkajúce sa problematiky rovnoprávnosti mužov a žien, nestereotypných rodových rolí […]“
Vyjadrenie a výzva lekárov, psychológov a iných odborníkov ku vplyvu rodovej ideológie na duševné zdravie detí
V roku 2014 okolo 350 lekárov, psychológov, psychiatrov, biológov, sociológov, pedagógov varovalo pred zavádzaním rodovej ideológie do predškolských a školských zariadení. Upozorňovali na to, že významnú úlohu pri vzniku rodovej dysfórie hrajú práve rodové vzory a podnety v období kritických fáz vývoja mozgu (vpečaťovanie, imprinting) počas detstva a dospievania, kde primárnym cieľom rodového scitlivovania sú predovšetkým deti a mládež, a to od čo možno najnižšieho veku. Podľa tohto prístupu má škola poskytovať priestor, kde dieťa môže a má slobodne skúmať svoju sexualitu a rôzne formy sexuálneho prejavu – bez posudzujúceho a „neurotizujúceho“ vplyvu rodičov!!! Vedci sa záverom vyjadrili, že „Navrhovaný sociálny experiment rodového v podstate neprekračuje metódu vedecky najrizikovejšieho experimentovania „pokusom a omylom“, kde až budúcnosť môže ukázať, že išlo o omyl ktorý podľa stáročnej ľudskej skúsenosti a evolučnej histórie života bude takmer s istotou omylom tragickým.“ Výzva vyvolala búrlivé diskusie a predstavitelia SAV žiadali ministerstvá o vyjadrenie. Jedným z nich bolo vyjadrenie, že „Obsahom politiky rodovej rovnosti a s ňou spojeného rodovo citlivého vzdelávania nie je snaha o možnosť meniť pohlavnú identitu muža a ženy, ale odstraňovanie stereotypného vnímania a predsudkov voči schopnostiam a úlohám mužov a žien v spoločnosti“. Dnes vidíme, že ako veľmi sa pán minister mýlil.
Situácia na niekoľko rokov utíchla a zrazu sme dnes postavení pred reálne zavedenie týchto postupov do praxe. Učebnice sexuálnej výchovy sú vydané, prebiehajú diskusie o ich vhodnosti, ale takmer žiadne diskusie o tom, či zavedenie sexuálnej výchovy má vedecký podklad. Autori a aj materiály európskych štandardov deklarujú, že vychádzajú z vedeckých zdrojov a ja by som rada uviedla aj druhú stranu mince, jedno vedecké tvrdenie proti druhému.
Ja sa pýtam – existujú nezávislé štúdie, ktoré by potvrdili, že zavedenie sexuálnej výchovy predstavuje benefit väčší ako riziko? To znamená, že by sa porovnali výsledky dlhoročného sledovania minimálne dvoch skupín detí s jasným zadefinovaním cieľov výskumu – napr. úroveň psychického, fyzického zdravia, počet potratov, užívanie antikoncepcie, výskyt pohlavne prenosných ochorení, výskyt neplodnosti, stabilita vzťahov, striedanie partnerov, atď. Treťou skupinou by mohla byť skupina, ktorá žiadnu edukáciu nedostane. A toto považujem za skreslenie štúdií, ktoré tvrdia, že deti, ktoré absolvovali sexuálnu výchovu, sa správajú zodpovednejšie, nakoľko porovnanie bolo robené so skupinou detí bez akejkoľvek edukácie. Ak chceme jasnú odpoveď, musia mať všetky skupiny zadefinované rovnaké vstupné kritériá. Z uvedeného je nám zrejmé, že takýto výskum by trval desiatky rokov. A my chceme zaviesť nové trendy okamžite!
Zavedenie nových trendov na Slovensku
Ako lekárka a aj človek, ktorý má skúsenosti s vedeckým bádaním som si dovolila vyjadriť sa k niektorým prvkom nových trendov v oblasti sexuálnej výchovy a tiež otvoriť priestor na verejnú diskusiu.
- Rodová orientácia, rozdiely medzi rodovou identitou a biologickým pohlavím
Jednou z kľúčových priorít „progresívnych“ programov sexuálnej výchovy sú snahy viesť deti od najútlejšieho veku k spochybňovaniu svojej identity, svojho biologického pohlavia, prezentovať im „nové vzorce sexuálneho správania.“ Nepopieram výskyt primárneho transsexualizmu, štatistiky ale poukazujú na minimálny výskyt. Príčiny jeho vzniku nie sú známe, dôkazy o genetickej poruche alebo zmenách na mozgu sa nepotvrdili. Čo je však dôležité podotknúť, enormne narastajúci trend u detí žiadajúcich o tranzíciu nesvedčí o primárnej, ale o sekundárnej, t.j. vonkajšími vplyvmi podmienenej, “umelo potencovanej“ poruche. Tieto vonkajšie vplyvy je potrebné dlhodobo skúmať, výsledky vyhodnotiť a až potom pristúpiť k návrhu opatrení. Je jasné, že to môže trvať desiatky rokov, ale v tejto situácii je ich prijatie obrovským rizikom. Ako významný vonkajší vplyv sa ukazuje vzdelávanie detí od najútlejšieho veku. Nové dokumenty – ako som vyššie uviedla, zaväzujú zmluvné strany začleniť do oficiálnych študijných plánov na všetkých stupňoch vzdelávania študijné materiály týkajúce sa problematiky nestereotypných rodových rolí s cieľom odstrániť predsudky, zvyky, tradície a všetky ostatné zvyklosti, ktoré sú založené na stereotypných rolách žien a mužov. A nielen začleniť, ale zaväzuje strany jasne preukázať realizáciu programu, ktorá bude monitorovaná externou skupinou expertov a v prípade nedostatkov budú voči zmluvnej krajine vyvodené dôsledky.
Príklady zo zahraničia.
Svedčia o tom aj príklady zo zahraničia, kedy v Anglicku bola zakázaná hormonálna liečba u detí pod 18 rokov a u adolescentov je proces tranzície ohraničený na účasť na výskume všetkými prísnymi pravidlami. Doterajší predpoklad, že rodovo dysforická mládež <18 rokov potrebuje špeciálnu „transgender zdravotnú starostlivosť“, bola nahradená vývojovo informovanou pozíciou, ktorá najviac potrebuje psychoedukáciu a psychoterapiu. Okrem toho sa zistilo, že mnoho dospievajúcich s rodovou dysforiou trpí duševnými chorobami a neurokognitívnymi ťažkosťami, ktoré sťažujú predpovedanie priebehu vývoja ich rodovej identity.
Vo svete pribúdajú žaloby ľudí, ktorí podstúpili tranzíciu a žalujú psychiatrov, ale aj vlády za nedostatočnú informovanosť pred týmito zásahmi. Svoje rozhodnutie pre zmenu pohlavia považujú za obrovskú chybu a tiež varujú pred nedostatočnou informovanosťou a tiež celoživotnými dôsledkami. Mnohí z nich nastúpili na cestu detranzície, ktorej výsledkom však už nikdy nebude dosiahnutie pôvodného stavu.
O procese schvaľovania štandardného postupu týkajúceho sa transsexualizmu som už písala v iných článkoch (Štandard, Postoj). Podstatnou je skutočnosť, že štandardný postup, ktorý nie je podložený medicínou dôkazov, sa vôbec nemal dostať do schvaľovacieho procesu. Ale ako vidíme, politická vôľa otvára dvere. Nepomohli argumenty, že chýba medicína dôkazov, že nemáme konsenzus slovenských odborníkov (petícia s podpisom vyše 400 odborníkov, vrátane psychológov, psychiatrov a lekárov ďalších špecializácií), ani konsenzus svetových odborníkov (žiadna evidencia potvrdzujúca benefit versus riziko), a ani fakt, že ich schválenie je v rozpore so štatútom štandardných postupov, ktoré sú určené pre najčastejšie a najzávažnejšie ochorenia a tiež v rozpore s platnou slovenskou legislatívou. Krajiny, ktoré sa do tohto experimentu vrhli, vyzývajú k veľkej opatrnosti a podmieňujú proces tranzície experimentálnym výskumom, ktorý má prísne pravidla s ešte prísnejším sledovaním rizikových faktorov, vedľajších účinkov, nutnosťou mať porovnateľnú skupinu účastníkov výskumu a mať štatistickú preukázateľnosť benefitu oproti riziku. V zahraničí sú aj štandardné postupy „odstupňované“ podľa úrovne medicíny dôkazov. Ak ju nemáme, nesmú byť štandardné postupy záväzné.
Navonok bolo schválenie štandardného postupu určené pre dospelú populáciu a všetci deklarovali – od autorov, odborníkov až po politikov, že detí sa jeho schválenie týkať nebude. Ale ako vidíme, jeho schválenie otvorilo dvere pre ďalšie kroky, a to aj v oblasti sexuálnej výchovy na školách.
Príklady z praxe
Len pre ilustráciu, výskyt transsexualizmu sa vo svete pohybuje okolo 4,6/100 000 obyvateľov, na Slovenku je to 0,002 – 0,005% obyvateľstva. Ak by som porovnala tieto čísla s výskytom nadváhy a obezity, tou ktorou trpia 2/3 dospelej slovenskej populácie, čo je viac ako 2,5 milióna obyvateľov Slovenska. Navyše dodávam, že obezita je choroba, ktorá je rizikovým faktorom vyše 200 ďalších ochorení a ich akútnych komplikácií, vrátane infarktu myokardu a náhlej cievnej mozgovej príhody. Obezita skracuje život, zhoršuje kvalitu života, vplýva na fyzické, a aj mentálne zdravie a má nesmierne dopady na sociálny a spoločenský život. Má svoju diagnózu v Medzinárodnej klasifikácii chorôb (MKCH) a teda pacient má nárok na adekvátnu zdravotnú starostlivosť. Štandardné postupy sú schválené ministrom už asi 5 rokov a opakovane aktualizované a pacienti nedostávajú žiadnu liečbu. Pýtam sa, prečo je liečba tak závažného ochorenia ignorovaná a pri zriedkavej chorobe, akou je transsexualizmus, sa požaduje zavedenie chirurgických postupov na Slovensku a dovtedy úhrada chirurgických výkonov v zahraničí?
A posledná poznámka – dnes je transsexualizmus vedený v MKCH ako duševná porucha pod kódom F66. V rámci MKCH -11 bude už vedená ako stav, ale ponechaná v MKCH, nakoľko v prípade vyňatia by títo pacienti nemali nárok na žiadnu liečbu. Tým chcem upozorniť na to, že ak má transsexualizmus priradený kód v MKCH, nemôže byť deťom predkladaný ako niečo, čo je normálne a čo je prirodzenou súčasťou života. Podobne ako homosexuálne vzťahy, manželstvá homosexuálnych párov a pod. Taktiež nebudeme deti viesť k akceptácii „normálnosti“ obezity. Na druhej strane zaradenie do osnov prevenciu nadváhy a obezity, ale aj prevenciu rizikového správania a vzdelávanie detí v oblasti zdravého životného štýlu považujem za oveľa dôležitejšie priority.
Ak by sme mali aj iné diagnózy liečiť podľa pocitov a preferencií pacienta, museli by sme akceptovať právo diabetika na konzumáciu cukru, alkoholika na konzumáciu alkoholu, pacientke s anorexiou by sme museli ordinovať redukčnú diétu a obéznemu pacientovi zas nadmernú stravu. Ak by sme takto postupovali, poškodzujeme pacienta. Chirurgická tranzícia je spojená s fyzickým „mrzačením“ – dievčatám sa amputujú prsníky aj s mliečnymi žľazami, chlapcom penis a robia sa rekonštrukcie, ktoré vo významnej miere sťažujú každodenný život týchto ľudí a zhoršujú jeho kvalitu. V prípade hormonálnej tranzície je jasná súvislosť s nárastom kardiovaskulárnych ochorení, vrátane infarktu, náhlych cievnych príhod, ďalej onkologických ochorení (karcinóm prsníka, močového mechúra, prostaty), pridružuje sa osteoporózaza, poruchy plodnosti a ďalšie komplikácie. A namieste je ďalšie otázka – bude mať lekár, ktorý s týmito postupmi nesúhlasí, možnosť uplatnenia si výhrady vo svedomí?
- Akceptácia vzťahov k rovnakému pohlaviu, comming out, tehotenstvo – aj v homosexuálnych pároch
Predpokladám, že dnes je jasné, že ľudia s orientáciou k rovnakému pohlaviu sú akceptovanou skupinou populácie. Tým, čo nižšie napíšem, absolútne nechcem popierať ich ľudskú hodnotu. Je rovnaká, ako hodnota kohokoľvek. Pracovala som s celkom slušným počtom ľudí z tejto skupiny populácie a verím, že nikto z nich nepovie, že som sa k nim správala neúctivo a nepristupovala k nim s úctou, priateľsky a s láskou. Keď som sa jedného z nich spýtala, či ma považuje za homofóba, keď neschvaľujem registrované partnerstvá, schuti sa zasmial a povedal: “Vy určite nie ste homofób“. Keď potrebujú konzultáciu v oblasti prevencie prenosných ochorení (a k tým nepatrí len AIDS), vedia, že sa môžu na mňa obrátiť. Bola som svedkom aj comming out ľudí v mojom blízkom okolí a môj rešpekt a úcta sa týmto vyhlásením voči nim nezmenili.
Úcta a rešpekt však nie sú totožné s akceptáciou registrovaných partnerstiev ani manželstiev. K najčastejším argumentom patria otázky nahliadania do zdravotnej dokumentácie, dedenia a adopcie detí. Čo sa týka prvých dvoch, dajú sa jednoducho právne ošetriť. Čo sa týka adopcií detí, môže si ich vziať ako jednotlivci do pestúnskej starostlivosti. Porovnanie s heterosexuálnymi pármi nie je celkom rovnocenné, nakoľko v prípade heterosexuálnych párov sa jedná o ich vlastné deti, ku ktorým majú predsa len inú vzťahovú väzbu. Ďalej musím povedať, že aj dieťa má svoje právo vyrastať v rodine, kde je zastúpená mužská aj ženská rola. Ďalšou alternatívou, ako mať deti, je pre homosexuálne páry náhradné materstvo (na Slovensku je takáto zmluva neplatná). Zrazu sa stáva normálnym, že žena, ktorá dieťa vynosí, ho po pôrode predá homosexuálnemu páru. Zrazu nie je potrebné dojčiť, pričom dojčenie sa ukazuje ako významný protektívny faktor pre matku aj pre dieťa. Opäť sa tu opomínajú práva dieťaťa na čo najlepší vývin, ku ktorému patrí aj dojčenie, zabúda sa na vzťahovú väzbu, ktorá sa dnes ukazuje ako veľmi dôležitá a odopiera sa dieťaťu právo mať otca aj mamu – teda úplnú rodinu. Najčastejším argumentom býva, že deti v mnohých heterosexuálnych manželstvách a partnerstvách trpia a homosexuáli by im mohli poskytnúť lepšie podmienky. Toto však je opäť potrebné vedecky dokázať a aj potvrdiť. Panuje mýtus, že táto časť populácie žije častejšie promiskuitným spôsobom života. Ja som si vyhľadala štúdie, ktoré zisťovali promiskuitu u heterosexuálnych párov a zistila som, že dáta boli porovnateľné (50-60% v oboch skupinách). Čím sa však líšili, bol počet partnerov. Veľká štúdia s desaťročným zberom dát na 12 000 homosexuálnych mužov v USA ukázala, že okolo 50% homosexuálov má ročne do 10 partnerov, okolo 20% 11-30 partnerov, 17% 31-100 partnerov a 10% nad sto partnerov, z toho 2 percentá nad 400 partnerov. Veľmi častý je súčasný počet viacerých partnerov. A tieto fakty sú považované za príčinu štatisticky častejšieho prenosu sexuálne prenosných ochorení. Čiže nie je vedecky dokázané, že deti sa v týchto rodinách budú mať lepšie. Výskumy viacerých štúdií, ktoré boli na túto tému realizované, boli vyhodnotené ako nedostatočne relevantné vzhľadom k absencii adekvátneho porovnávacieho súboru. Štúdia, ktorá skúmala vplyv homosexuálnych vzťahov na život detí, realizovaná v USA na vzorke 80 detí (teda nepýtali sa rodičov na ich deti, ale detí samotných žijúcich v týchto rodinách, a to po dosiahnutí dospelého veku) preukázala pravý opak – negatívne psychologické, vzdelávacie a sociálne účinky na deti, ktoré boli zbavené možnosti vyrastať v domácnosti s oboma biologickými rodičmi, ktorí sú zosobášení. Záverom autori konštatujú, že „absencia komplementárnosti v týchto zväzkoch (rovnaké pohlavie) vytvára prekážky v normálnom vývoji detí, ktoré by boli zverené do starostlivosti takýchto osôb. Boli by ochudobnení o skúsenosť otcovstva alebo materstva. Umožnenie adopcie detí osobami, ktoré žijú v takýchto zväzkoch, by v skutočnosti znamenalo páchanie násilia na týchto deťoch v tom zmysle, že podmienka závislosti by sa použila na ich umiestnenie do prostredia, ktoré neprispieva k ich plnému ľudskému rozvoju“.
To znamená, že nemôžeme prezentovať deťom tento spôsob života ako prirodzený. Na druhej strane nemôžeme tolerovať ani nestabilné vzťahy v heterosexuálnych rodinách. To si však vyžaduje dlhodobú výchovu k manželstvu a rodičovstvu, ktorá sa z národných programov vytratila.
- Masturbácia
Ako základný argument pre zavedenie informovanosti detí o skorej detskej masturbácii (už veku od 4 rokov) v rámci sexuálnej výchovy sa uvádza fakt, že masturbácia začína už v ranom detstve, aj tieto deti masturbujú a majú právo užívať si príjemné pocity s autostimulácie. Podľa Štandardov sexuálna výchova postupne vybavuje a posilňuje deti a mladých ľudí informáciami, schopnosťami a pozitívnymi hodnotami, aby pochopili a užívali si svoju sexualitu a mali bezpečné a naplňujúce vzťahy, dáva im možnosť voľby, čo zvyšuje kvalitu ich života. Všetky deti a mladí ľudia majú podľa týchto štandardov právo na prístup k veku primeranej sexuálnej výchove, pričom primárnym cieľom je pozerať sa na sexualitu ako na pozitívny ľudský potenciál a zdroj uspokojenia a potešenia.
Masturbácia ako závislosť?
Masturbácia je vo všeobecnosti vnímaná ako bežná súčasť života, predkladaná ako zdraviu prospešná až do momentu, kedy je považovaná za závislosť. Niektoré odporúčania v prospech detskej masturbácie ako benefit uvádzajú, že je to spôsob prevencie pred sexuálne prenosnými ochoreniami a neželaným tehotenstvom. Tieto argumenty môžu byť brané do úvahy v prípade, ak sa nejedná o masturbáciu ako závislosť. Jasne zadefinovaná hranica však neexistuje. Nadmerná masturbácia sa ako diagnóza v MKCH nachádza v skupine Duševné poruchy pod kódom F98.8, – Iné špecifikované poruchy správania a emócií so zvyčajný začiatkom v detstve a počas dospievania. Ako rizikové faktory vzniku závislosti sa uvádzajú psychické traumy, nedostatok pozornosti, úzkosť, osamelosť, nízke sebavedomie, ale najmä pornografia. Čo sa týka vplyvu sexuálnej výchovy na vznik závislosti, sa štúdie líšia. Niektoré popisujú pozitívny vplyv na psychické a emočné zdravie, iné upozorňujú na riziko, že ak človek začne masturbovať, je pravdepodobnejšie, že bude praktizovať masturbáciu niekoľkokrát denne. Závislosť na masturbácii ovplyvňuje štúdium a spoločenské zručnosti. Keď sa človek venuje nadmernej masturbácii, je pre neho ťažké sústrediť sa na štúdium alebo iné spoločenské aktivity. Popisuje sa aj súvislosť so zhoršením psychického zdravia, erektilnou dysfunkciou a rakovinou prostaty – v čom tiež nie je konsenzus odbornej verejnosti. Niektoré štúdie tieto fakty potvrdili, iné vyvrátili. A tým pádom je opatrnosť namieste.
- Informácie o rôznych druhoch antikoncepcie, ich efektívne používanie, právo na potrat
V poslednom období sa veľa hovorí o sexuálnych a reprodukčných právach žien, ktoré zahŕňajú schopnosť slobodne sa rozhodovať o svojich telách a životoch. Amnesty International spustila kampaň „Moje telo, moje práva“ , ktoré zahŕňajú právo rozhodovať sa o svojom zdraví, právo mať prístup k plánovanému rodičovstvu, antikoncepcii, legálnemu potratu. Tieto práva sú zahrnuté aj v Štandardoch pre sexuálnu výchovu v Európe. Ja by som sa na ne pozrela z pohľadu sexuálneho a reprodukčného zdravia žien.
Antikoncepcia
Od obdobia legalizovania potratov môžeme sledovať trendy vzostupné aj zostupné, a to v závislosti od zjednodušenia procesov, ale aj od finančného prispenia štátu. V posledných rokoch bola ako menej škodlivá alternatíva ponúkaná hormonálna antikoncepcia. Menej sa písalo a hovorilo o jej vedľajších účinkoch. Počas pandémie COVID-19 sa užívanie hormonálnej antikoncepcie začala javiť ako rizikový faktor tromboembolických príhod a úmrtí po očkovaní, najmä očkovacou látkou proti ochoreniu COVID-19 u mladých žien. Užívanie hormonálnej antikoncepcie, najmä v kombinácii s fajčením a obezitou sa stalo povinnou anamnestickou otázkou pri vydaní súhlasu k očkovaniu. Štúdie nakoniec túto koreláciu v súvislosti s očkovaním nepotvrdili, ale pri porovnaní výskytu tromboembolických príhod po očkovaní vakcínou proti COVID-19 u mladých žien bol výskyt 1:100 000 a po užívaní hormonálnej antikoncepcie 1: 1000, teda stonásobne vyšší. Riziko je vyššie u žien s tzv. Leidenskou mutáciou, ktorou trpí asi 8% žien na Slovensku. Okrem toho podľa FDA klasifikácie je syntetický estrogén dokázaným karcinogénom (štúdie popisujú súvislosť so vznikom rakoviny prsníka, vaječníkov, maternice). K ďalším závažnejším vedľajším účinkom patrí aj nárast hmotnosti a v malom percente aj neplodnosť. K tým „menej závažným patria zmeny nálady, bolesti hlavy, bolesti brucha, citlivosť prsníkov, akné, pocit na zvracanie, zvýšenie krvného tlaku, suchosť pošvy alebo výtok z pošvy, zníženie až strata libida. Popisuje sa aj zhoršenie partnerských vzťahov až rozvody.
Potraty
Novou alternatívou chirurgických potratov, ktoré sú spojené s viacerými komplikáciami, sú chemické potraty. Ich „výhodami“ oproti chirurgickým potratom majú byť vyhnutie sa celkovej anestéze, ale aj pobytu v nemocnici. Začalo sa upozorňovať aj na zriedkavú, ale závažnú komplikáciu chirurgických potratov, ktorou je perforácia maternice a úmrtia žien. Málokoho už zaujímajú psychické traumy v súvislosti s potratmi. Popotratový syndróm zahŕňa spektrum príznakov, ku ktorým patria pocit viny, poruchy príjmu potravy, promiskuita, zanedbávanie samej seba, nadmerné užívanie alkoholu, drog, „syndróm výročia“, sexuálna dysfunkcia- porucha, problém v partnerských vzťahoch, depresie, samovražedné myšlienky, poruchy spánku. Začínajú pribúdať žaloby žien o nedostatočnej informovanosti o následkoch potratu a dôvodom sú hlavne psychické problémy.
Navonok užitie potratovej tabletky v domácom prostredí je asociované s príjemným „zbavením sa“ neželaného tehotenstva. Proces prebieha užitím dvoch tabletiek Prvá – mifepriston, usmrtí plod a druhá, podaná po 24-48 hodinách vedie k jeho vypudeniu. Málokto si však uvedomí, že žena potráca svoje dieťa sama, bez adekvátnej pomoci, tlmená len bežne dostupnými analgetikami. Nezvládnuteľné bolesti môžu byť príčinou kolapsových stavov. Krvácanie trvá okolo 2 týždňov a v mnohých prípadoch vedie k nutnosti hospitalizácie a potreby transfúzie a krvácanie bolo aj najčastejšou príčinou smrti v prípade domácich potratov. Navyše nie zriedkavou príčinou nutnosti dokončiť domáci potrat v zdravotníckom zariadení je aj neúplný potrat, kedy nedôjde k vypudeniu celého plodu s obalmi. Ale najväčšou traumou v mnohých prípadoch býva to, že žena vlastne vidí svoje potratené dieťa. Po prežití hrozných bolestí, krvácania si často až vtedy uvedomí celú hrôzu. Popotratový syndróm sa vyskytuje aj po chemických potratoch, ale v tomto prípade má potrat aj vizuálnu dohru. Psychickú traumu po vzhliadnutí vypudeného plodu popisujú mnohé ženy ako najhoršiu skúsenosť.
Momentálne je registrácia potratovej tabletky podmienená vypracovaním štandardného postupu. Ten je však určený pre diagnostiku a liečbu najčastejších a najzávažnejších ochorení. A tehotenstvo nie je choroba. Antikoncepcia, potraty sa uvádzajú ako súčasť starostlivosti o ženu v súvislosti s jej reprodukčným a sexuálnym zdravím a tiež právami. A tu sa naskytá medicínska, etická aj morálna otázka – vedú tieto postupy k zabezpečeniu sexuálneho a reprodukčného zdravia žien alebo k ich poškodeniu? Samozrejme, odpoveďou môže byť, že najväčšou traumou pre ženu je neželané tehotenstvo, avšak po zvážení možných komplikácií si musíme otvorene priznať, že k jednej traume sa pridruží ďalšia.
Nenašla som štúdiu, ktorá by preukázala pozitívny vplyv potratov – či už chemických alebo chirurgických na zdravie ženy. Čiže argumentovať snahami o zlepšenie sexuálneho a reprodukčného zdravia žien sprístupnením potratov, považujem za zavádzajúce. Môžeme polemizovať o „pozitívnom vplyve potratov“ na psychické zdravie v zmysle „zbavenia sa“ neželaného dieťaťa. Avšak opäť by bolo potrebné urobiť nezávislé výskumy a porovnať psychické zdravie žien, ktoré stáli pred touto voľbou a nakoniec si dieťa ponechali (prípadne ho dali na adopciu alebo mali utajený pôrod) a žien, ktoré podstúpili 1, 2, 3 , 4.. alebo viac potratov.
A hranica sa posúva – už nám „nezáleží“ na reprodukčnom a sexuálnom zdraví len u žien, ale cieľovou skupinou sa stávajú deti, ktoré majú mať prístup k antikoncepcii a potratom bez obmedzenia veku a bez práva rodiča na informovaný súhlas. Dokonca im majú byť umožnené utajené potraty. Nie je náhodou styk s maloletým dieťaťom na Slovensku trestným činom? Do akého veku dieťaťa? Tak ako môžeme hovoriť o sexuálnych právach a potratoch bez obmedzenia veku?
Ešte malá poznámka k zamĺknutým potratom. V prípade zamĺknutého potratu sa používa druhá tabletka misoprostol, čo je prostaglandín. Ten sa používa na vypudenie mŕtveho plodu a je na Slovensku registrovaný. V prípade zamĺknutého potratu je telo matky na vypudenie plodu pripravené. Štandardný diagnostický a terapeutický postup je v tomto prípade namieste a je schválený. Mojou výhradou a zásadnou pripomienkou bola k zamĺknutému potratu pridaná indikácia aj slabo vyvíjajúci sa plod, ktorú som žiadala ako členka komisie aj projektového tímu odstrániť, ale nachádza sa tam opäť.
Akú hodnotu má ľudský život?
V súvislosti s vyčíslením hodnoty života boli vypracované viaceré analýzy s využitím rôznych ukazovateľov. Americká Agentúra pre ochranu ľudského života stnovila v roku 2011 hodnotu ľudského života na 9,1 milióna dolárov, Food and Drug Administration na 7,9 milióna dolárov a ministerstvo dopravy na 6 miliónov dolárov. Autori článku položili otázku: „Aj keď predpokladáme, že dnešný ľudský život má hodnotu 6-9 miliónov dolárov, akú hodnotu by mal mať budúci život?“ A ďalej sa pýtajú: „Ak politická vôľa ohrozuje budúce generácie, ako by sme mali postupovať: Ak má ľudský život hodnotu 8 miliónov dolárov, koľko by sme dnes mali zaplatiť, aby sme zabránili udalosti, ktorá by mala za následok stratu miliárd ľudských životov? Paradoxom je, že chránené živočíchy požívajú špeciálnu ochranu. Pre páchateľa, ktorý usmrtí, zraní, chytí alebo premiestni chráneného živočícha, čaká trest odňatia slobody až na dva roky. Spoločenská hodnota orla kráľovského je vyčíslená na 4610 Eur, a táto hodnota sa vzťahuje na všetky vývinové štádiá tohto druhu. Aj vajce so zárodkom orla má hodnotu 4610 Eur. Pokuta za zničenie orlieho vajca môže ísť až do výšky 9958 Eur v základnej sadzbe. Cena za vykonanie potratu ľudského plodu sa na Slovensku pohybuje od 300 – 500 Eur. V prípade zdravotnej indikácie sú potraty hradené zo zdravotného poistenia. Pri vykonaní 5000 potratov ročne suma za vykonané potraty činí 1,5 milióna Eur v prípade štátneho zdravotníckeho zariadenia a 2,5 milióna Eur v prípade súkromnej kliniky.
Biznis s potratmi popisuje bývalá majiteľka troch najväčších potratových kliník v USA Carol Everett. Hovorí zo svojej skúsenosti, že ak sa interrupcia stane od mladosti spôsobom antikoncepcie, bude v nej žena pokračovať v dospelosti. Hovorí o troch kľúčových momentoch, ako je možné získať deti pre spoluprácu: 1. zlomiť ich hanblivosť, 2. vzdialiť ich rodičom a ich hodnotám – vysmievať sa z nich a 3. stať sa expertom v ich živote. Za kľúčový moment považuje deň, kedy deti pohrdnú hodnotami svojich rodičov.
Bojujeme za sexuálne práva detí, ale odopierame im právo na život?
V posledných rokoch sme svedkami pribúdajúcich prác – právo ženy slobodne sa rozhodnúť, právo na potrat. Právnici sa sporia, či sa jedná o právo už od počatia alebo až neskôr, keď začne biť srdce dieťaťa. A všetky snahy o zabránenie potratov sú chápané ako porušovanie týchto práv. Tieto práva sú však v rozpore s právami dieťaťa na ochranu už pred narodením. Ktoré právo má teda väčšiu váhu? Právnikmi som bola poučená, že žena nemá právo na potrat, má len možnosť slobodne sa rozhodnúť. V čom teda spočíva táto sloboda? Slobodne sa môže rozhodnúť len žena, muž, manželia, za dieťa rodič, pri vzdelávaní učiteľ, pri tvorbe národných stratégií politik, ale to len vtedy, ak majú k dispozícii všetky dostupné informácie. Ale podstatnou zostáva otázka: „ A čo právo dieťaťa na život? Ako sa postavíme k neznesiteľnej bolesti potrácaných detí pri chirurgických a umierania na vyhladovanie a udusenie pri chemických potratoch? Voči tomu sme už imúnni? Zatvárame oči aj srdcia len preto, že sa to celé deje v tele matky v skrytosti? Ešte stále si myslíme, že užívanie antikoncepcie, právo na potrat, sexuálne práva detí sa majú stať prirodzenou súčasťou ochrany zdravia ženy.
Po odprednášaní vedľajších účinkov chirurgických a chemických potratov a antikoncepcie často počujem výkriky žien, ale aj mužov – ale o tomto sme nikdy nepočuli! To však znamená, že verejnosť sa nemôže rozhodnúť slobodne a to považujem za závažnú skutočnosť. S obrovským nasadením sa riešia psychické problémy ľudí dožadujúcich sa tranzície, avšak úporne sa mlčí o dlhodobých až celoživotných psychických traumách spojených s potratom. V zahraničí pribúdajú žaloby žien po potratoch, ktoré trpia závažnými psychickými problémami a dôvodom žaloby je nedostatočná informovanosť o dôsledkoch potratov na fyzické a hlavne psychické zdravie. V parlamente opakovane neprešli snahy o zavedenie poučenia žien pred potratom, 48 hodín sa niektorým poslancom zdalo priveľa. Počas mojej praxe sme v rámci Oddelenia klinickej farmakológie robili poradenstvo ženám, ktorým gynekológovia indikovali potrat z indikácie užívania rôznych skupín liekov. Niektoré mali problém s financiami, s bývaním, pre niektoré sa hľadala adekvátna pomoc. Niekedy bola táto príčina uvedená ako samoúčelná, nakoľko sa chceli ženy vyhnúť poplatkom spojených so zákrokom. Na základe poradenstva sa okolo 1000 žien rozhodlo dieťatko si ponechať. A to poradenstvo bolo často opakované a z mojej skúsenosti 48 hodín na rozhodnutie žene nestačí. Väčšina z nich užívala antibiotiká, ale mnohé aj lieky na srdce, cukrovku, psychofarmaká, dokonca 2 ženy podstúpili cytostatickú liečbu. Všetky deti sa narodili zdravé a boli sledované ešte 5 rokov (follow up), či sa nepotvrdí nejaké ochorenie spojené s užívaním liekov. Nepotvrdilo sa. Čiže ani užívanie liekov by nemalo byť automatickou indikáciou na potrat, ako to mnohí lekári alibisticky odporúčajú.
Tolerancia, ale jednostranná?
Predpokladám, že po prečítaní ste konštatovali, že toto predsa nikto nemôže dovoliť. Po mojich skúsenostiach môžem povedať, že toto je realita, ktorá nás čaká, ak nezasiahneme a budeme sa len nečinne prizerať a hrať sa na tolerantných. Carol Everett, hovorí: „Nemáme učiť deti, ako majú jazdiť opité bezpečne. Učíme ich morálnemu zákonu: nejazdi opitý, lebo sa môžeš zabiť. Prečo teda robíme kompromis v sexualite? Dávame deťom nízky cieľ namiesto veľmi vysokého – sex až v manželstve“.
Domáhanie sa tolerancie je dobrá stratégia a nikto – ani s konzervatívnym zmýšľaním, nechce byť označený za homofóba, transfóba a človeka s nenávisťou. Veď hrozí, že za vyjadrenie svojho postoja v prípade nesúhlasu s novými trendami nám bude hroziť trest odňatia slobody na 2-5 rokov. Problém je však v tom, že naša tolerancia presahuje hranice až tak, že sme ochotní podporiť postupy, s ktorými vnútorne nesúhlasíme. Podporujeme právo na „rovnosť“ v zmysle práva všetkých ľudí na manželstvo, práva mať rôzne sexuálne vzťahy, sexuálne práva detí, práva žien rozhodnúť sa, práva na sexuálne a reprodukčné zdravie, práva na potrat bez obmedzenia veku, práca užívať si sexualitu od narodenia, práva na sebaurčenie pri zmene pohlavia, práva… práva…. Ale žiadne právo na trvanie na overených, potvrdených, stáročiami overených postupoch a tradíciách? Nechápem snahy zbaviť sa už nielen postihnutých detí, ale čo najviac detí a okamžite. Ale právo jedného končí tam, kde začína právo druhého. Aj právo na život. A právo na zdravie. Ak postupy vedú k jeho deštrukcii, je povinnosťou odborníkov a aj politikov toto zdravie chrániť. Aj spôsobom nedovolenia postupov, ktoré sú absolútnym experimentom. A opakujem, že aj experiment má svoje veľmi prísne pravidlá, ktoré pri zavádzaní nových trendov sú absolútne ignorované. A dôležitou je aj skutočnosť, že aj odborná obec je rozdelená.
Prečo sme ochotní postaviť sa proti hodnotám, na ktorých sme vyrastali? Že nie sú dosť pokrokové? Som zástancom pokroku, avšak ten musí ísť ruka v ruke s vedou. Nové trendy sa vymykajú prírodným, medicínskym aj vedeckým zákonitostiam a ja dnešné snahy o liberalizáciu spoločnosti považujem za obrovský experiment s nejasným koncom. Zvlášť opatrní musíme byť, ak sa jedná o experimentovanie s vývojom detí a mládeže. Ak sa chceme správne rozhodovať, musíme siahnuť po nezávislých metaanalýzach a randomizovaných štúdiách s dostatočným počtom respondentov, jasne zadefinovanými kritériami a porovnávacou skupinou. Pokiaľ takéto vedecké dáta nemáme, pohybujeme sa na úrovni experimentu, ktorý si najmä u detí nemôžeme dovoliť. V tom prípade musíme skúmať rizikové faktory, analyzovať ich v rámci nezávislých vedeckých výskumov – aj na Slovensku – a využiť tieto výsledky na tvorbu národných stratégií a politík. V prípade, že dáme mandát politikom, ktorí budú tieto trendy presadzovať, nebude mať nikto z nás právo nielen im zabrániť, ale sa k nim ani vyjadriť a v prípade nesúhlasu poruší vyššie vymenované práva, čo bude považované za trestný čin. Materiály sú pripravené, ich uvedenie do praxe závisí od politickej vôle.
A podstatná otázka na záver: Kto bude za tieto hodnoty napriek všetkému bojovať?
Prof. MUDr. Mariana Mrázová, PhD, MHA