Väčšina ľudí, ktorým dnes položíme otázku z nadpisu, by nepochybne pohŕdavo odpovedala „nie!“ Niekoľkí – v týchto Spojených štátoch len veľmi málo – by mohli odpovedať kladne. Ako dobre však rozumejú tomu, čo popierajú alebo s čím súhlasia? Čo je to vlastne monarchia? Čo je to vlastne republika? Tak ako sa naša Spolková únia (USA, pozn. prekl.), Hitlerovo Nemecko a Severná Kórea nazývajú republikami, tak sa aj Rakúsko-Uhorsko, Kanada a cisárska Čína nazývajú monarchiami. Ale v oboch prípadoch je to obrovský rozdiel! Jediné, čo sa dá povedať, že väčšina monarchií má spoločné, je dedičný princíp pri voľbe panovníka – ale to dnes neplatí ani pre Svätú stolicu, ani pre Maltézsky zvrchovaný rád, ani pre Andorrské spolu-kniežatstvo; a po dlhé obdobie dejín to neplatilo ani pre Svätú ríšu rímsku, ani pre Poľsko-litovskú republiku.

Medzi jednotlivými typmi monarchií je, samozrejme, veľký rozdiel, podobne ako v prípade republík. Táto rôznorodosť sa odráža v tých, ktoré prežívajú dodnes. Z nich Veľká Británia a kráľovstvá Commonwealthu (majú spoločnú britskú kráľovnú, ale vo všetkých ohľadoch nezávislé od vlády Spojeného kráľovstva – Kanada, Austrália, Nový Zéland, Jamajka a dvanásť ďalších), Dánsko, Nórsko, Švédsko, Holandsko, Belgicko, Luxembursko, Andorra, Samoa a Španielsko sú kresťanské konštitučné monarchie – to znamená, že monarcha panuje, ale nevládne, a politici tak robia v mene ich veličenstiev. Svätá stolica, Maltézsky rád, Lichtenštajnsko, Tonga, Lesotho, Svazijsko a Monako sú – vo väčšej či menšej miere – kresťanské absolutistické monarchie; to znamená, že panovník má prevahu politickej moci, ktorá podlieha zákonom a/alebo tradíciám (to sa zdá byť veľa, ale umožnňuje im zabrániť legalizovať interrupcie alebo manželstvá osôb rovnakého pohlavia – možnosť meniť realitu patrí len absolútnym „demokraciám“). Existujú islamské monarchie – Jordánsko (štýlom najbližšie k západnej), Maroko, Malajzia (ktorá je ako federálna konštitučná monarchia samostatným prípadom), Brunej, Kuvajt, Spojené arabské emiráty, Katar, Bahrajn, Omán a Saudská Arábia – v nich je vôľa vládcu obmedzená len právom šaría alebo inými kódexmi, ktorými sa rozhodne zaviazať. Existujú tri budhistické monarchie – Bhután (kde sa kráľ nedávno zbavil absolútnej moci), Thajsko a Kambodža, vo všetkých je autorita kráľa rovnako alebo viac náboženská ako politická. Potom je tu Japonské cisárstvo, kde podľa Američanmi nanútenej ústavy z roku 1947 cisár nemá žiadnu moc, ale zostáva dôležitým symbolom v národnom živote. Okrem toho v celom treťom svete existuje armáda sultánov, rádžov, dedičných kráľov a kmeňových náčelníkov a rôznych iných „tradičných vládcov“ (ako sa nazývajú v reči OSN), ktorí vládnu alebo panujú nad vybranými oblasťami v rámci zdanlivých republík.

Keď už hovoríme o republikách, aj tie existujú v niekoľkých variantoch, ktorých znalosť nám pomôže zamerať sa na túto otázku. Podobne ako v prípade monarchie, aj v prípade republík sa vo všeobecnosti predpokladá, že sa pri výbere hlavy štátu nespoliehajú na dedičný princíp, hoci to nie je vždy pravda, ako napríklad v prípade Severnej Kórey, Kuby a dynastie Duvalierovcov na Haiti. V súčasnosti existujú vo svete štyri hlavné typy republík. Prvým je exekutívna republika (prezidentská republika, pozn.-prekl.), v ktorej má zvolený prezident mnohé, väčšinu alebo viac právomocí ako Ľudovít XIV, Henrich VIII alebo Alexander III; takými sú Spojené štáty, Rusko, Francúzsko a väčšina krajín Latinskej Ameriky. Existujú parlamentné republiky, v ktorých je prezident – spravidla volený parlamentom, a nie obyvateľstvom ako celkom – ceremoniálnou figúrkou so všetkými slabosťami a žiadnou prestížou konštitučného monarchu (preto sú ich paláce spravidla domovmi dôchodcov pre opotrebovaných politikov). Väčšina európskych republík je tohto typu. Existujú islamské republiky, ktoré tvrdia, že stelesňujú šaríu aj vôľu ľudu, a potom je tu široká škála zlyhávajúcich štátov – všetky o sebe tvrdia, že sú republikami.

Skutočným slameným panákom, ktorý ide naprieč všetkými týmito líniami, je to, čo médiá, vláda a akademická obec – nesvätá trojica výroby verejnej mienky – s potešením nazývajú demokraciou. Vraj všetky republiky a konštitučné monarchie sú z definície demokracie – hoci istý prúd amerických konzervatívcov trvá na rozdiele medzi konštitučnou republikou, akou boli kedysi Spojené štáty, a demokraciou. Ale čo je to demokracia? Mohli by sme ju definovať ako vládu väčšiny, ale keďže vo veľkej väčšine krajín, ktoré dnes majú interrupcie a manželstvá osôb rovnakého pohlavia, boli zavedené súdnou alebo zákonodarným rozhodnutím, hoci si to veľká väčšina ich obyvateľov neželala, táto definícia neobstojí. Demokraciu možno v skutočnosti definovať ako čokoľvek, čo si tí, ktorí v danej krajine skutočne vládnu, želajú – preto starý vtip, že Spojené štáty majú zastupiteľskú demokraciu, sovietsky blok pred rokom 1989 sa vyznačoval „ľudovou demokraciou“ a Idi Amin definoval kanibalizmus ako „výživovú demokraciu“. V skutočnosti však funguje ako dymová clona pre tých, ktorí sú pri moci.

Ale nazývať sa monarchistom – ešte predtým, ako si bližšie zadefinujeme pojmy – znamená hlásiť sa k dedičstvu série neúspechov v minulom storočí. Od môjho narodenia v roku 1960 bolo zvrhnutých veľa monarchií: Všetky tieto monarchie si potom počínali oveľa horšie, akokoľvek zle sa im darilo predtým. To isté platí aj o tých republikách Spoločenstva národov, ktoré viac či menej pokojne zvrhli kráľovnú: Maurícius, Fidži, Trinidad a Tobago, Malta, Cejlón, Sierra Leone, Rodézia, Gambia, Keňa, Malawi, Tangyanika (Tanzánia po zlúčení so Zanzibarom), Uganda, Nigéria, Ghana – a najkatastrofálnejšia zo všetkých, Juhoafrická únia.

Môj brat sa narodil len sedem rokov predo mnou, ale v tom čase. Monarchické úbytky boli veľmi rozšírené: Vietnam, Tibet, Egypt a Sudán, Irak, Pakistan a Tunisko – všetky tieto krajiny zapadli prachom. Náš otec sa narodil v roku 1926; pred príchodom môjho brata zažil zvrhnutie kráľov Talianska, Rumunska, Bulharska, Albánska, Juhoslávie a regenta Maďarska – a India a Írsko sa zmenili z domínií na republiky. Dedko však trafil do čierneho! Po jeho narodení v roku 1890 padli Madagaskar, Kórea, Portugalsko, Čína, Nemecko (a jeho monarchie), Rakúsko-Uhorsko, Rusko, Turecko a Mongolsko – rovnako ako Brazília rok pred jeho narodením. Vojny troch kráľovstiev, americká, francúzska a latinskoamerická revolúcia, nehovoriac o smutnom konci Iturbideho a Maximiliána v Mexiku, sa pre monarchistov určite neskončili dobre. Samozrejme, nezabúdajte, že všetky tieto padlé tróny sa od seba líšili rovnako ako od toho, ktorý prežil.

Ak si však zadáte do Googlu „Prečo som monarchista“, dostanete približne 10 900 výsledkov – a to len anglicky hovoriacich ľudí. John Medaille, Michael Davis a Ryan Hunter, Američania, všetci sa objavia na prvej strane a poskytujú rôzne presvedčivé odpovede na otázku. Pán Davis kladie veľmi dôležitú otázku: „Ale možno by ste sa mohli spýtať sami seba – vy, ktorí ste vyrastali na rozprávkach o kráľovi Artušovi, Popoluške a Letopisoch Narnie – kedy ste prestali byť monarchistami?“ Vskutku, vskutku. Dalo by sa argumentovať, že tak ako je duša prirodzene kresťanská, je prirodzene aj monarchistická. V každom prípade stojí za prečítanie odpoveď každého z týchto pánov na uvedenú otázku.

Ešte si priblížime rôzne podoby monarchie, kým zistíme odpoveď na titulnú otázku – či si, milý čitateľ, naozaj monarchista. Teraz musím priznať otvorenú zaujatosť. O nekresťanské monarchie sa v skutočnosti až tak veľmi nezaujímam. Nechcel by som žiť pod vládou Osmanov alebo Čchingov. Hoci takíto panovníci boli takmer vždy lepší ako slobodomyseľní tyrani, ktorí ich vystriedali, ich z tejto diskusie vynechám.

Kým prejdem k súčasným záležitostiam, chcem priblížiť názory Aristotela a svätého Tomáša Akvinského na otázku správy vecí verejných. Podľa nich existujú tri druhy dobrej vlády – monarchia, aristokracia a to, čo nazývali „politeia“ (v niektorých prekladoch republika, pozn. prekl.), t. j. vláda vzdelaných občanov, ktorí vlastnia pôdu a slúžia v armáde. Proti týmto trom vládam stáli zodpovedajúce zlé vlády: Tyrania, Oligarchia a to, čo nazývali „Demokracia“ – vláda davu. Podľa nich však bola najlepšia forma vlády „zmiešaná“, v ktorej boli kráľ, šľachta, majetní, službe oddaní občania. Toto bola stredoveká forma vlády – a prežíva vo vyschnutej mumifikovanej podobe v súčasnom britskom systéme, ktorý sa podobá na svoj pôvod rovnakým spôsobom a v rovnakej miere, ako sa anglikánska cirkev podobá na stredoveký katolicizmus. Samozrejme, ani jeden z mudrcov nehovoril o zmiešanom režime, aký dnes prevláda na celom Západe a v ktorom sa bez problémov spája tyrania, oligarchia a mafia! Ale ešte jedna črta stredovekej vlády, ktorej sa treba dotknúť, je dichotómia medzi autoritou a mocou. Autorita, ktorá je právom hovoriť, čo sa má robiť, pochádza od Boha a bola sprostredkovaná panovníkovi prostredníctvom cirkvi, preto korunovačný obrad; moc, schopnosť uskutočňovať veci, bola rozptýlená medzi stavy kráľovstva. Určitú moc mal kráľ, ale aj cirkev, šľachta, cechy, mestá – dokonca aj roľníci. Dobrý kráľ bol ako vedúci orchestra, zatiaľ čo zlý kráľ neprinášal despotizmus, ale anarchiu, pretože súperiaci držitelia moci bojovali o viac. U nás je to naopak – moc je sústredená v našich vládnucich elitách, zatiaľ čo autorita je rozptýlená medzi zväčša amorfný elektorát.

Bez ohľadu na to, kedy boli zosadení alebo kedy stratili svoju moc, európski monarchovia zanechali výraznú stopu v každom aspekte života, a to tak na materskom kontinente, ako aj v dcérskych krajinách za morom – vrátane našich Spojených štátov. Týka sa to práva, umenia, armády, poľovníctva, literatúry a dokonca aj veľkej časti stavebného dedičstva. Určite od nich pochádzali prvé impulzy k štátnej podpore ochrany historických pamiatok, ochrany prírody, vzdelávania, poľnohospodárstva a všetkého ostatného a my všetci ťažíme z tohto bohatého, aj keď zabudnutého dedičstva. Ale vďačnosť asi nie je modernou cnosťou.

V každom prípade nás to privádza k ďalšiemu monarchickému rozdeleniu; od 17. do 19. storočia sa rozdelili kráľovské rody na Britských ostrovoch, vo Francúzsku, Španielsku a Portugalsku; v poslednom menovanom storočí si kráľovské rody Savojsko a Hohenzollernovci pripojili alebo ovládli všetky ostatné panovnícke rody v Taliansku a Nemecku, pričom vplyv Habsburgovcov sa obmedzil na ich vlastné panstvá. Tieto boje sa však týkali rovnako ideológie – povahy monarchie v danej krajine – ako genealógie. V kontexte moderného sveta si staršie línie želali zachovať tradičný druh monarchie, ako sa vyvinul v ich krajinách, zatiaľ čo mladšie sa stali stvoreniami nových národných oligarchií, ktoré chceli svoju dominanciu zakryť kráľovskými pozlátkami. V Troch kráľovstvách sa stúpenci staršej línie počas prvého kola občianskych vojen najprv nazývali kavalieri a potom jakobiti; ich ekvivalenty vo Francúzsku sa nazývali legitímisti (názov, ktorý sa začal používať aj všeobecne pre všetky takéto skupiny v Európe); v Španielsku to boli karlisti a v Portugalsku migelisti. Všetci prehrali. S výnimkou Stuartovcov, ktorí vymreli v mužskej línii, sa nakoniec všetci uchýlili (popri zosadených nemeckých a talianskych domoch) do habsburského Rakúska.

Hoci ruskí cári boli naďalej zástancami pravoslávia, nové monarchie v Holandsku a Belgicku boli založené na viac či menej liberálnych princípoch, zatiaľ čo monarchie v Rumunsku, Srbsku, Bulharsku a Grécku vznikli na základe zvláštnej zmesi liberalizmu a pravoslávia. Na druhej strane sa škandinávski králi, podobne ako Briti, prispôsobili oligarchickej „demokracii“. Preto prežili popri britských panovníkoch a panovníkoch Beneluxu, keď svetové vojny zmietli väčšinu európskych monarchov.

Vzhľadom na to všetko, čo bolo povedané, keďže sa veľmi nezaujímam o nekresťanské monarchie, nemám záujem ani o liberálne alebo konštitučné monarchie – s výnimkou zachovania tej existujúcej (britskej, pozn.-prekl.), ktorá má určité výhody a v každom prípade by bola nahradená niečím horším. Nie je mi tiež neznáme, že z času na čas sa niektorí ich monarchovia (alebo v prípade Kanady, Austrálie a Južnej Afriky ich generálni guvernéri) dostanú do spásonosného ústavného konfliktu so „svojimi“ vládami. Mňa však zaujíma legitimistická monarchia, (ktorú si priblížime v ďalšom článku, pozn.-prekl.)

Článok bol pôvodne uverejnený na stránke Tumblar House. Jeho slovenský preklad vychádza so súhlasom autora.