V predchádzajúcej časti článku sme písali o rozličných typoch monarchie a o rozlíšení medzi pojmami „autorita“ a „moc“.

Je isté, že zástancovia tradičnej monarchie na Britských ostrovoch, vo Francúzsku, na Pyrenejskom polostrove a v strednej Európe mali veľmi odlišné národné zvyky. Ale paradoxne, ako pre Američana je pre niekoho, ako som ja, ľahšie vidieť ich spoločné črty, ako by to mohlo byť pre nich. Existuje zhruba päť spoločných bodov, na základe ktorých možno vytvoriť monarchizmus pre 21. storočie. Dajú sa zhrnúť ako Oltár, Trón, Subsidiarita, Solidarita a – pre nedostatok lepšieho slova – Okcidentalita. Venujme sa postupne každému z nich.

Päť bodov tradičnej katolíckej monarchie:

1. Oltár

Oltár symbolizuje miesto Cirkvi v spoločnosti. Je sprostredkovateľom Božej autority pre monarchu, Cirkev ho korunuje a pomazáva. Je však aj oživujúcou filozofiou, arbitrom morálky. Sprevádza verejný a súkromný život, jeho ceremoniál obohacuje všetko od otvorenia zákonodarného a súdneho zboru až po promócie v školách. Tie však nielen posväcujú, ale aj symbolizujú náležitú úlohu Cirkvi vo vzdelávaní, sociálnej práci a v každej oblasti života.

2. Trón

Trón sa týka miesta samotného panovníka. Odvodzujúc svoju autoritu od Boha a národnej tradície, musí mať v modernom svete dostatočnú moc, aby „ochránil svoj ľud pred jeho politikmi“, povedané výstižnou vetou Františka Jozefa. Žiadny kresťanský monarcha, ako sme už spomenuli, nikdy nemal absolútnu moc nad spoločnosťou tak, ako ju má – povedzme – Najvyšší súd Spojených štátov. Zdá sa mi však, že právomoci, ktoré americkému prezidentovi udeľuje ústava, na rozdiel od tých, ktoré si uzurpovali nasledujúci prezidenti a súdnictvo – by boli dostatočné. Okrem toho, ak poddaní, zamilovaní do údajnej moci, ktorú im dáva hlasovanie, spokojne dovolia prezidentom uzurpovať si moc, možno si predstaviť, ako ostražito by sledovali akékoľvek podobné kroky zo strany monarchu – práve preto, že bol dedičný.

3. Subsidiarita

Všetky spomínané skupiny zaradili medzi svoje heslá aj provinčné alebo miestne slobody – to, čo dnes nazývame subsidiaritou. To znamená, že politicky sa čo najviac moci, ktorú možno účinne vykonávať, prenesie na najnižšiu možnú úroveň. Inými slovami, zatiaľ čo kráľ a jeho ministri riadia zahraničné a vojenské záležitosti, všetko, čo sa dá najlepšie urobiť na úrovni provincií, je ponechané na nich. Tie zasa prenechávajú to, čo je pre ne najlepšie, grófstvam a tie zas mestám a obciam. Ale v týchto úrovniach správy, s týmito úrovňami správy a pod nimi sa nachádzajú orgány, ktoré Lev XIII. nazval „sprostredkujúcimi orgánmi“ (cuerpos intermedios) a ktoré moderní komentátori nazývajú „občianskou spoločnosťou“ – cirkvi, zväzy, spolky, cechy, školy a organizácie všetkého druhu, ktoré nie sú ani vládou, ani podnikom – až po rodinu, pričom každá z nich má autonómiu, ktorá jej prináleží. Navyše nič z toho nie je darom, ale právom, ako to potvrdzujú početné korunovačné prísahy v európskych dejinách.

4. Solidarita

Solidarita alebo triedna spolupráca mala v posledných storočiach mnoho názvov: Solidarita, sociálna monarchia, distributizmus, cechový socializmus, korporativizmus a mnohé ďalšie. Spoločnou črtou týchto rôznych systémov je myšlienka, že ekonomika musí slúžiť Spoločnému dobru, pričom prvým cieľom Spoločného dobra je zabezpečiť dostatok prostriedkov, aby sa obyvatelia daného miesta mohli sústrediť na Spásu svojich duší, a nie len na to, aby sa vyhli hladu. Predstavy o tom, ako to dosiahnuť, sa značne líšia; ale v konečnom dôsledku je panovník strážcom všetkých ekonomických záujmov medzi svojimi poddanými a robí všetko pre to, aby im poskytol dostatočnú harmóniu aj dostatočnú slobodu na to, aby sa mohli usilovať o svoje blaho na tomto i na budúcom svete.

5. Okcidentalizmus

Posledný pojem je najťažšie definovať, ale v podstate ide o toto: od čias, keď sa kresťanstvo stalo etablovanou cirkvou v Arménsku, Etiópii, Gruzínsku, Núbii a Rímskej ríši, vždy existoval pojem kresťanstva, Res Publica Christiana – myšlienka, že v nejasnom a voľnom zmysle sú všetky kresťanské ríše súčasťou toho istého celku – napriek tomu, aké spory medzi sebou môžu mať. Vyjadrovalo sa to rôznymi spôsobmi: myšlienkou Svätej ríše – či už byzantskej alebo Svätej ríše rímskej, Reichsidee, ako hovorili Nemci. Keďže sme si zvykli stotožňovať ríše s despociou, je pre nás ťažké pochopiť, čo to pôvodne znamenalo: organický, ale slobodný zväzok. Ako to opisuje vikomt Bryce,

„Územia, na ktoré by Barbarossa vyhlásil svoju jurisdikciu, možno zaradiť do štyroch okruhov: — Po prvé, nemecké krajiny, v ktorých bol cisár až do smrti Fridricha II. skutočným panovníkom. Po druhé, nenemecké oblasti Svätej ríše, kde bol cisár uznávaný ako jediný panovník, ale v praxi sa naňho málo prihliadalo. Po tretie, niektoré odľahlé krajiny, ktoré boli verné ríši, ale vládli im vlastní králi. Po štvrté, ostatné štáty Európy, ktorých panovníci síce vo väčšine prípadov uznávali nadradenosť cisára, ale boli na ňom prakticky nezávislí.“

Táto myšlienka sa v rôznych podobách pretrvávala až do roku 1806. Táto základná jednota však nebola len imperiálna; moslimská invázia podčiarkla skutočnosť, že kresťanské krajiny sú skutočne jedným celkom – nemecky Abendland, francúzsky l’Occident. Napriek rozvratu, ktorý nastal medzi Východom a Západom v roku 1054 a potom s protestantskými povstaniami, o prežití tejto myšlienky svedčia križiacke výpravy a rôzne sväté a katolícke ligy proti moslimskej hrozbe až do 18. storočia. To isté by sa dalo povedať o rôznych protifrancúzskych revolučných koalíciách, ktoré vyvrcholili Svätou alianciou. Tú istú črtu by sme mohli nájsť aj pri zakladaní Európskej únie a Organizácie Spojených národov, hoci sa tieto organizácie od tohto ideálu vzdialili.

Článok bol pôvodne uverejnený na portáli TumblarHouse. Jeho slovenský preklad vychádza so súhlasom autora.

(Svätoštefanská koruna) Zdroj foto: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Hungarian_Parliament_002_-_Flickr_-_granada_turnier.jpg)