Predchádzajúce časti tohto textu nájdeš tu a tu
Čo to znamená pre monarchistu 21. storočia ? Ak žijeme v krajine s takouto tradíciou, je zrejmé, že ide o to, aby sme buď posilnili postavenie existujúcej monarchie, aby sa priblížila dňom svojej slávy, alebo ju obnovili tam, kde bola zvrhnutá. Ale čo Spojené štáty? Určite je to pre našu krajinu nemožná predstava – v lepšom prípade irelevantná, v horšom smiešna? V žiadnom prípade.
Je pravda, že monarchizmus ako organizovaná sila v našej krajine (pozn. prekl. – USA) odišiel spolu s lojalistami v roku 1783. Odvtedy sa k tomuto titulu hlásilo niekoľko – väčšinou literárnych – osobností: T. S. Eliot, ako aj etnické osobnosti ako Wilfrid Beaulieu, Pedro Villasenor a Alcée Fortier, ktoré mali väzby na zahraničné monarchistické skupiny. Existovali a existujú filozofickí monarchisti, ktorí bez lojality ku konkrétnej dynastii veria, že v jednej alebo viacerých jej rôznych podobách je lepšou formou vlády. Existujú náboženskí monarchisti, ktorí – či už katolícki, pravoslávni, anglikáni, luteráni, moslimovia, budhisti alebo hinduisti – považujú monarchiu za formu vlády, ktorá je pre ich vieru najvýhodnejšia. Od roku 1789 zahraničné revolúcie vyslali na naše pobrežie tisíce emigrantov a často si oni a/alebo ich potomkovia zachovávajú určitú lojalitu k dynastii svojich predkov. A napokon sú tu anglofili, ktorí si vo väčšej či menšej miere želajú, aby naša krajina bola stále nejako spojená s Veľkou Britániou.
Takýto monarchizmus je však pocit, ktorý si treba dopriať, a nie vec, za ktorú treba bojovať. Ešte menej je tu dynastia alebo dokonca jednotná „Koruna Ameriky“, okolo ktorej by sa dalo zhromaždiť. Boli tu neúspešné pokusy ponúknuť túto korunu Bonnie Prince Charliemu, pruskému princovi Henrichovi a samotnému Washingtonovi – všetci ju odmietli. Milovaný Norton I. zo San Francisca sa vyhlásil za „cisára Spojených štátov a protektora Mexika“ – ale to bol hlavný príznak jeho šialenstva, veď jeho adoptívne mesto prijímalo jeho skripty ako zákonné platidlo. Harry Turtledove a Richard Dreyfuss si v knihe Dvaja Georgovia predstavovali svet, v ktorom k americkej revolúcii nikdy nedošlo. Walter Miller v knihe A Canticle for Leibowitz, ktorá je kronikou dejín cirkvi v budúcej Severnej Amerike po atómovej vojne, tiež postupne ukazuje vzostup dynastie Harq-Hannegan od barbarských vojvodcov cez tudorovských cisárov z Texarkany až po konštitučných monarchov Atlantickej konfederácie. Keď posledná menovaná mocnosť čelí atómovej vojne, ktorá je ešte horšia ako tá, ktorá predtým takmer vyhladila ľudstvo, minister obrany sa odvoláva na „vládu Jeho Výsosti“. V reakcii na to istá novinárka vystrelí: „Jeho Najvyšší je jedenásťročný chlapec a nazývať ho jeho vládou je nielen archaické, ale aj veľmi nečestné – dokonca lacné! -pokus presunúť zodpovednosť za úplné popretie zo svojej vlastnej.“ Moja vlastná kniha Star-Spangled Crown bola pokusom predstaviť si budúcnosť, v ktorej by skutočne americká monarchia dokázala zviazať mnohé nedotiahnuté záležitosti v našom národnom živote.
Má však niečo z toho nejaký význam pre tieto Spojené štáty mimo oblasti fikcie? Áno, som presvedčený, že áno. Pozrime sa znovu na týchto päť bodov tradičnej katolíckej monarchie a uvidíme, kam nás môžu priviesť. Na prvý pohľad by sa zdalo, že najviac protirečí americkému étosu a je nemožné ho uskutočniť prvý bod – Oltár. Táto krajina sa vždy pýšila svojou náboženskou rozmanitosťou? Určite nestojí prijatie katolicizmu za náboženstvo národa za úvahu? Povedané týmito slovami, áno. Ale pozrime sa na realitu. Každá spoločnosť má oživujúcu filozofiu, ktorá funguje ako jej štátna cirkev – v Sovietskom zväze to bol komunizmus. U nás to bola kombinácia syntetického náboženstva krajiny, ktoré v podstate zbožšťovalo americkú skúsenosť a ktorému sa dalo oddávať popri akejkoľvek inej viere, a spoločného morálneho konsenzu. To druhé však bolo zničené v 60. rokoch a to prvé nám umiera pred očami. Ak má krajina prežiť, musí ju niečo nahradiť, prečo nie katolicizmus? Orestes Brownson predvídal jeho nevyhnutnosť pre národnú slobodu už v 40. rokoch 19. storočia. Z tohto pohľadu sa naša evanjelizácia rodnej krajiny stáva rovnako vlasteneckou ako náboženskou povinnosťou. Ak ju niekedy uskutočníme, národné inštitúcie sa jej prispôsobia – tak ako sa prispôsobili inštitúcie Ríma a barbarov, z ktorých prispôsobenia vzišlo kresťanstvo. Samozrejme, hovoríme o dlhodobom projekte; ale niekde sa začať musí – a k tomu by sa každý katolícky americký monarchista pridal ako k nevyhnutnej podmienke.
Druhý bod je ešte ťažší – Trón! Ale zase nie až tak, ako by sa mohlo zdať vzhľadom na kvázi kráľovské postavenie amerického prezidenta. Ako píše Harvard University Press o knihe Erica Nelsona The Royalist Revolution, „na jednej strane Atlantiku, uzatvára Nelson, by boli králi bez monarchie; na druhej strane monarchia bez kráľov“. Samozrejme, ako sme videli počas Obamovej a Trumpovej administratívy, súčasný systém robí hlavu štátu prezidentom nie všetkých, ale len tých, ktorí ho volili – zatiaľ čo tí, ktorí ho nevolili, ním pohŕdajú. Osobný štáb prezidenta v Bielom dome zahŕňa všetky funkcie kráľovskej domácnosti aj Downing Street. Vo svojom románe som ako našu perspektívnu dynastiu navrhol fiktívnu verziu rodu Lichtenštajnovcov, pretože najmladší dedič zdedí nároky na Britské ostrovy po Stuartovcoch (za ktorých vzniklo 12 z 13 kolónií), a teda pochádza z francúzskych a španielskych Bourbonovcov – čím v sebe zahŕňa všetky tri naše základné monarchické tradície. V skutočnosti by však bolo nesmierne ťažké jednoducho dosadiť v tejto krajine monarchu – hoci by bolo pravdepodobne rozumnejšie použiť európsku dynastiu než americkú rodinu – vyžadovala by si to už samotná konsociačná neutralita. V každom prípade sa v tejto oblasti za súčasného stavu vecí nedá veľa urobiť – okrem špekulácií – a hlasovania za prezidentských kandidátov, ktorí by mohli vykonávať tento úrad so štipkou štýlu a dôstojnosti, ako to robili FDR a JFK (s ktorých politikou som rozhodne nesúhlasil) a Ronald Reagan (s ktorým som súhlasil!).
Subsidiarita je však niečo úplne iné. Táto krajina bola vybudovaná na suverenite štátov – všetko, čo by podporovalo práva štátu, je dôležité. Ale viac ako to je potreba zdravých komunít: okresu a mesta, mesta a krajiny. Inteligentná účasť na miestnej politike, miestne historické spolky, ochrana pamiatok, ochrana prírody, kultúrne aktivity a stimulovanie miestnych podnikov sú všetko veci, ktoré by mali priťahovať monarchistov – jednak preto, že tieto ciele stoja za to samé o sebe, jednak preto, že človek získa skúsenosti, ako veci robiť, a príležitosti, ktoré sa mu naskytnú, aby sa podelil o svoje presvedčenie. Predovšetkým, keďže spomínané americké náboženstvo odumiera, berie so sebou aj americký patriotizmus. Nový patriotizmus sa musí budovať zdola nahor: láska k mestu, ktorá vedie k láske k okresu, k láske k štátu, k regiónu a potom k celku štátov – láska k vlasti založená nie na nejakej abstraktnej ideológii, ale na tom, čo tu skutočne je. Evanjelizácia si vyžaduje lásku k tým, ktorí majú byť evanjelizovaní – to nemôžeme urobiť bez dôkladného preskúmania našej oblasti. Musíme znovu nadobudnúť zmysel pre spoločné dobro, pre našu krajinu ako skutočnú oblasť plnú vecí, ktoré spolu tvoria dôstojné ohnisko lojality a lásky.
Tento zmysel pre Spoločné dobro sa musí preniesť aj do nášho hospodárskeho života, ak je to možné. Solidarita znamená nielen starať sa o chudobných, chorých a starých ľudí, ale aj snažiť sa zosúladiť rôzne protichodné ekonomické nároky podľa nášho životného stavu. Ak sme v manažmente, mali by sme sa snažiť vyhovieť práci; ak sme v odboroch, mali by sme sa snažiť zistiť, čo máme spoločné s manažmentom. Nakupovanie v miestnych podnikoch a na farmárskych trhoch je tiež niečo, čo môžeme robiť v snahe vybudovať komunitu hodnú Monarchu. Musíme sa učiť a tam, kde môžeme, využívať sociálne učenie Cirkvi. Toto všetko sú, napodiv, možné zdroje monarchistickej činnosti.
Tak je to aj s formovaním našich názorov na Európu, odkiaľ sme prišli my alebo naši otcovia. Musíme si uvedomiť, že Európa a mnohí európski panovníci – od Ferdinanda a Izabely, ktorí financovali Kolumba, až po dánskeho kráľa Kristiána X., od ktorého sme kúpili Panenské ostrovy – postavili pevné základy, na ktorých bol vybudovaný náš národný život. Keď je Európa zdravá, sme zdraví aj my, keď nie, nie. Ako vieme, dnes je Európa v zlom stave. Materský kontinent potrebuje päť zásad viac ako kedykoľvek predtým. Rakúske hnutie Paneuropa, na čele ktorého stojí arcivojvoda Karl von Habsburg, má isté postrehy práve o tom, čím Európa v skutočnosti je:
„Kresťansky motivované myslenie a konanie je jedinou alternatívou k neľudským ideológiám marxizmu, konzumizmu, islamského fundamentalizmu a iných sektárskych doktrín spásy. Je zakorenené v poznaní, že existuje absolútne platný poriadok hodnôt, ktorý presahuje všetky časy a formy a je ukotvený v transcendentne. Každý, kto ich porušuje, nielenže poškodzuje spoločenstvo, ale stáva sa aj hračkou pre nekontrolované a neovládateľné sily. Preto chceme aj politiku poznať a formovať v súlade s týmito hodnotami. Kresťanstvo formovalo Európu takmer dve tisícročia. Preto bude Európa kresťanská, alebo už nebude Európou.“
Ďalej vysvetľujú, že:
„Európa pre nás nie je len geografický pojem, ktorý zahŕňa oblasť medzi Atlantikom a Uralom. Národy nášho kontinentu tvoria vďaka svojmu stáročnému spoločnému osudu duchovnú jednotu, ktorá by napokon mala nasledovať jednotu politickú, aby Európa mohla existovať v mieri a slobode ako rovnocenný partner veľmocí. Dušou tohto kontinentu je kresťanstvo. Kto ho vyradí z politického diania, robí z Európy bezduché telo, krehkú konštrukciu, ktorá je vystavená všetkým vplyvom a prúdom Zeitgeistu.“
Okrem oltára je však pre Európu dôležitý aj trón. Páter Aidan Nichols, O.P., by vo svojom diele Christendom Awake! (Prebuďte sa, kresťanstvo!) chcel znovu povolať k životu Svätú ríšu rímsku:
„Katolicizmus, rovnako ako pravoslávie, historicky vnímal monarchickú inštitúciu v tomto svetle: vyzdvihnutá Prozreteľnosťou, aby chránila prirodzený zákon pri jeho prenose dejinami ako normu ľudského spolužitia, ktorá, založená na Stvoriteľovi a obnovená ním ako Vykupiteľom, nemôže podliehať pozitívnemu právu, administratívnej svojvôli alebo diktátu kultúrnej módy. Odvážme sa uplatniť kresťanskú politickú predstavivosť v zatiaľ nešpecifikovanej budúcnosti.
„Artikuláciu základných prirodzených a židovsko-kresťanských noriem skutočne zjednotenej Európy by napríklad najvhodnejšie uskutočnila taká koruna, ktorej právne a obyčajové vzťahy s jednotlivými národmi by boli modelované podľa najlepších aspektov historickej praxe v (západnej) Svätej ríši rímskej a byzantskej ‚‘Spoločenstve‚‘ – aby sme použili termín spopularizovaný profesorom Dimitrijom Obolenským.
„Takáto koruna ako integrujúci faktor medzinárodného európskeho kresťanstva by ponechala nedotknuté fungovanie parlamentnej vlády v republikánskych alebo monarchických poliach svojich konštitučných národov a jej analógie v meste a obci v iných zastupiteľských a participatívnych formách. Ako definuje pojmy španielsky politický teoretik Alvaro D’Ors, moc – teda vládu – vyzdvihovanú ľudom možno a treba odlišovať od autority.
„Moc v tomto zmysle kladie otázky tým, ktorí majú moc, čo by sa malo urobiť. Pýta sa, či technicky možné úkony vlády na koordináciu cieľov jednotlivcov a skupín v spoločnosti sú alebo nie sú v súlade so základnými normami spoločnosti, za ktoré sa považujú tie, ktoré spočívajú na vôli Boha ako najvyššej moci spoločného ľudského cieľa. Autorita, hoci sama zbavená takejto moci, odpovedá z múdrosti, ktorú dokáže spoločnosť uznať.“
Ale aj keby sme urobili to, čo navrhuje dobrý dominikán, a „odvážili sa uplatniť kresťanskú predstavivosť v zatiaľ nepredstaviteľnej budúcnosti“, aký význam by mala voľne prepojená kresťanská európska ríša zložená z konštitučných monarchií pre našu americkú vlasť – aj keby sa v tej istej nepredstaviteľnej budúcnosti naše štáty pretvorili na podobnú vlastnú monarchiu? Ako sa píše v manifeste inej organizácie, Identita Europea: „Podporovaním EURÓPSKEJ IDENTITY nemáme v úmysle presadzovať ‚západnú kultúru‘, ktorá pohlcuje a rozpúšťa všetky rozmanitosti v snahe o vyrovnanie. Naopak, naším cieľom je rozšíriť túto identitu za hranice Európy, a tak obnoviť tú veľkú časť nášho kontinentu ‚mimo Európy‘ – od Argentíny po Kanadu a od Južnej Afriky po Austráliu -, ktorá sa na starý kontinent nepozerá ako na vzdialeného predka, ale ako na skutočnú vlasť.“ Dlhujeme sami sebe, aby sme podporili pokusy Európanov o oživenie ich kontinentu – ktorý je vo veľmi reálnom zmysle aj naším kontinentom.
PO TOM VŠETKOM JE TERAZ ČAS ODPOVEDAŤ NA OTÁZKU, KTORÚ SME POLOŽILI V NADPISE.
- Ak veríte, že chcete túto krajinu priviesť ku Kristovi v jeho Cirkvi, a to pre spásu duší, ako aj pre prežitie spoločnosti;
- Ak chcete nestranícku, dôstojnú hlavu vlády, ktorá sa bude snažiť vládnuť spravodlivo bez ohľadu na frakciu alebo región;
- Ak chcete milovať a byť hrdí na harmonickú krajinu zloženú z oživených a prosperujúcich štátov, krajov a obcí;
- Ak chcete, aby všetky vrstvy a stavy vašich krajanov spolupracovali pre spoločné dobro, a
- Ak by ste chceli, aby krajiny, odkiaľ pochádza naše náboženstvo a kultúra, prosperovali spolu s nami a ostatnými kresťanskými národmi,
potom môžete byť skutočne monarchistom. Ak už nič iné, je to niečo, nad čím sa oplatí hlboko zamyslieť.
Článok bol pôvodne uverejnený na portáli TumblarHouse. Jeho slovenský preklad vychádza so súhlasom autora.