Ako človek postupne starne, a čoraz častejšie odprevádza svojich zväčša skôr narodených príbuzných a priateľov na ich pohreboch do večného života, prirodzene ho začnú viac zaujímať otázky ohľadom smrti, zmŕtvychvstania, osobného súdu a večného života. Sociálne siete sú zahltené rôznymi informáciami, a to aj na túto tému, pričom aj nám kresťanom sú podávané rôzne, neraz pochybné zjavenia, vízie, či zážitky ľudí, ktorí v nejakom rozsahu zakúsili, či videli veci, ktoré sú za hranicou smrti. Nijako nehodnotím tieto „posmrtné skúsenosti“, ale chcel by som nás kresťanov upozorniť na to, že na mnohé naše otázky týkajúce sa týchto tém odpovedá samotné Božie Slovo vo Svätom Písme (Biblii).
Je nezodpovedné veriť rôznym, niekedy aj pochybným náukám a popritom vôbec nepoznať, či poznať nedostatočne, čo nám o zmŕtvychvstaní, osobnom súde a večnom živote zjavuje Božie Slovo.
Môžete sa napríklad pýtať: „Aké budeme mať pri zmŕtvychvstaní telo? Bude z mäsa a kostí, ako je to naše súčasné telo, alebo bude nejaké iné?“
Na túto otázku celkom podrobne odpovedá apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom:
„Ale niekto povie: ‚Ako vstanú mŕtvi? V akom tele prídu?‘ Hlupák! Čo ty seješ, neožije, ak prv neodumrie. A čo seješ, neseješ budúce telo, ale holé zrno, či už pšeničné alebo nejaké iné. No Boh mu dáva telo, aké chce, a každému semenu jeho vlastné telo. Nie každé telo je to isté telo, ale iné je ľudské, iné zvieracie telo, iné vtáčie telo a iné rybie.
A sú telá nebeské a telá pozemské, ale iná je sláva nebeských a iná pozemských.
Iný je jas slnka, iný jas mesiaca a iný jas hviezd; veď hviezda sa od hviezdy líši jasom. Tak je to aj so zmŕtvychvstaním:
seje sa porušiteľné, vstáva neporušiteľné;
seje sa potupené, vstáva slávne;
seje sa slabé, vstáva mocné;
seje sa telo živočíšne, vstáva telo duchovné.
Ak jestvuje živočíšne telo, jestvuje aj duchovné. Tak je aj napísané: ‚Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou;‘ posledný Adam oživujúcim Duchom. Ale nie je prv duchovné, lež živočíšne, až potom duchovné. Prvý človek zo zeme je pozemský, druhý človek je z neba. Aký je ten pozemský, takí sú aj ostatní pozemskí; a aký je nebeský, takí sú aj ostatní nebeskí. A ako sme nosili obraz pozemského, tak budeme nosiť aj obraz nebeského. Hovorím však, bratia, že telo a krv nemôžu byť dedičmi Božieho kráľovstva, ani porušiteľnosť nebude dedičom neporušiteľnosti.“ (1Kor 15,35-50 SSV).
Z vyššie uvedeného biblického textu jednoznačne vyplýva, že naše vzkriesené telo bude diametrálne iné, ako to súčasné, pôjde o telo neporušiteľné, slávne a mocné.
Zoberme si ako príklad takéhoto duchovného tela Ježišovo zmŕtvychvstalé telo pri zjavovaní sa učeníkom po jeho vzkriesení, ešte pred vystúpením do neba. Vo svojom zmŕtvychvstalom tele Ježiš nemal problém prejsť cez zavreté dvere do miestnosti, kde boli učeníci zhromaždení, akoby bol duch. Preto sa učeníkov aj sprvoti zmocňoval strach, resp. niekedy ho hneď nespoznali. S našim telom z mäsa a kostí cez zavreté dvere neprejdeme. Na rozdiel od ducha, sa však apoštoli zmŕtvychvstalého Ježiša mohli dotknúť, a zároveň Ježiš s nimi jedol, obdobne ako pri našom súčasnom tele z mäsa a kostí. Teda kvalita tohto tela bola duchovná, ale zároveň i podobná nášmu telu. Pozrime sa na to do Božieho Slova:
„…on sám zastal uprostred nich a povedal im: ‚Pokoj vám.‘ Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha. On im povedal: ‚Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte, že ja mám.‘ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: ‚Máte tu niečo na jedenie?‘ Oni mu podali kúsok pečenej ryby. I vzal si a jedol pred nimi.“ (Lk 24,36-43 SSV).
Alebo si spomeňme na Ježišovo premenenie sa na vrchu. Evanjelista Matúš zachytáva premenený výzor Ježiša takto: „Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo.“ (Mt 17,2 SSV). Ježiš teda pri premenení sa ukázal svojim trom apoštolom svoje oslávené telo, to duchovné, či nebeské telo, o ktorom hovorí aj apoštol Pavol.
Alebo si môžete klásť otázku: „Ako to bude s osobným súdom po smrti?“ Opäť nám hodnoverné informácie poskytuje Sväté Písmo:
„Veď sa všetci musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu, za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé.“ (2Kor 5,10 SSV).
„Súd bez milosrdenstva čaká totiž toho, kto nepreukázal milosrdenstvo. Ale milosrdenstvo sa vyvyšuje nad súdom.“ (Jak 2,13 SSV).
„Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna.“ (Jn 3,17-18 SSV). „Kto mnou pohŕda a neprijíma moje slová, má svojho sudcu: slovo, ktoré som hovoril, bude ho súdiť v posledný deň.“ (Jn 12,48 SSV).
Na základe vyššie uvedených veršov z Písma môžeme vidieť, že Boh nám pred spravodlivým súdom ponúka milosrdenstvo skrz nášho Pána Ježiša Krista. Samozrejme, môžeme zobrať ešte mnohé iné verše z Písma, týkajúce sa tejto témy, ktoré nám môžu priblížiť, ako bude vyzerať náš posledný súd, a že existuje nielen cesta súdu – teda spravodlivosti, ale aj milosti a milosrdenstva v Ježišovi Kristovi.
Alebo niekto sa až do svojho posledného dychu bojí, či bude spasený, či vykonal dosť dobrých skutkov, či dobro preváži to zlé v jeho živote a pod. Tento pohľad je však nesprávny a nebiblický, lebo Božie Slovo hovorí, že spasení sme nie pre naše dobré skutky, ale pre milosť, ktorá k nám prišla skrze Ježiša:
„Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom – milosťou ste spasení – a s ním nás vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi, aby ukázal v budúcich vekoch nesmierne bohatstvo svojej milosti dobrotou voči nám v Kristovi Ježišovi. Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval. Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali.“ (Ef 2, 4-10 SSV).
Teda čo ako by sme konali dobré skutky, a čo ako by sme sa vyhýbali zlým skutkom, na našu spásu by to nikdy nestačilo. Spása nie je z nás, spása je z Ježiša Krista a je to Boží dar, ktorý potrebujeme prijať. Ak to spravíme, nebudeme mať pochybnosť o tom, či sme spasení, lebo je to niečo, čo už pre nás Ježiš Kristus vykonal a my sa o to môžeme pevne a v dôvere oprieť.
Prijatie spásy však samozrejme neznamená, že nemáme konať dobré skutky a máme robiť zlo, práve naopak, má nás to poháňať ku konaniu dobra a vyhýbaniu sa zlému. Veď sám Ježiš nás varuje:
„Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava.
Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: ‚Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.‘ Vtedy mu spravodliví povedia: ‚Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?‘ Kráľ im odpovie: ‚Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.‘
Potom povie aj tým, čo budú zľava: ‚Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.‘ Vtedy mu aj oni povedia: ‚Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného, alebo ako pocestného, alebo nahého, alebo chorého, alebo vo väzení a neposlúžili sme ti?‘ Vtedy im on odpovie: ‚Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.‘ A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“ (Mt 25, 31-46 SSV).
Máme teda pamätať na to, slovami apoštola Jakuba: „Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva.“ (Jak 2,17 SSV).
Nechcem podať nijaký ucelený výklad na dané témy, život po smrti pre nás v určitej miere vždy ostane sčasti tajomstvom, ale každého pozývam ku čítaniu Svätého Písma, ktoré každému z nás skôr či neskôr zodpovie mnohé naše otázky, alebo nám vyjaví, že nie všetko pre svoj život potrebujeme poznať. Ak budeme poznať Sväté Písmo, budeme vedieť aj posudzovať rôzne zjavenia, vízie, či zážitky ľudí, ktorí v nejakom rozsahu zakúsili, či videli veci, ktoré sú za hranicou smrti. Lebo medzi danými informáciami je veľa bludov, ktorých ovocím je nakoniec vzdialenie sa od pravdy a dobra, či rôzne strachy a úzkosti.
Určite by som však sebe i Vám rád prial, až raz príde náš posledný výdych, aby sme sa na nášho dobrého a nás milujúceho nebeského Otca tešili, lebo slovami Písma: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“(1Kor 2,9 SSV) a do času, kým ten náš posledný výdych nastane, žili tak, aby sme z Ježišových úst mohli počuť tieto slová: „Správne, dobrý a verný sluha! Bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým. Vojdi do radosti svojho pána!“ (Mt 25,23 SEB).
Karol Vojtko
Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom „…lebo, Ty si so mnou.“