Nájdeme niekde v Evanjeliách, či iných biblických textoch zmienku o tom, že by Ježiš obdivoval vtedajšie náboženské obrady a stavby, napr. synagógy, v ktorých kázal, či Jeruzalemský chrám? Ten chrám, ktorý dal rozsiahlo prestavať kráľ Herodes, ten Herodes, ktorý sa obával o svoju moc a chcel Mesiáša (Krista) zabiť ešte ako malé dieťa, keď nariadil vyvraždiť v Betleheme a na jeho okolí všetkých chlapcov vo veku do dvoch rokov. Alebo nájdeme niekde v Biblii zmienku o tom, že by Ježiš niekde na piedestál vyzdvihoval vtedajších náboženských vodcov?
Nie, nenájdeme. Ježiš počas svojho pôsobenia išiel k podstate vecí, ktorá je skoro vždy skrytá pod povrchom. Zoberme si príklad, keď mu dávali jeho nasledovníci do pozornosti Jeruzalemský chrám, ako krásne je vyzdobený, na čo Ježiš zareagoval, že príde čas, kedy z toho, čo teraz vidia a obdivujú, neostane kameň na kameni (Lk 21,56). Obdobne počas svojho rozhovoru so Samaritánkou pri studni povedal:
„Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme… Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ (Jn 4, 21-24 SSV).
A čo sa stane časom s našimi súčasnými chrámami? Či ich pravdepodobne „zubom času“ nečaká obdobný osud?
Alebo si zoberme, ako ostro Ježiš vyčítal vtedajším náboženským vodcom (zákonníkom a farizejom) ich pokrytectvo (pretvárku):
„Viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť. Všetko, čo robia, konajú iba preto, aby ich ľudia videli: rozširujú si modlitebné remienky a zväčšujú strapce na šatách, radi majú popredné miesta na hostinách, prvé stolice v synagógach, pozdravy na uliciach a keď ich ľudia oslovujú Rabbi.“ (Mt 23,4-7 SSV).
Ježiša toto pokrytectvo tak iritovalo, že neváhal na ich adresu použiť slová ako slepci, hlupáci, pokrytci, obielené hroby, hadi, či hadie plemeno (Mt 23,13-36). A naopak, za svojich učeníkov si zvolil jednoduchých ľudí, žijúcich svoje svetské povolania (rybári Peter, Ondrej, Jakub a Ján, či mýtnik Matúš).
V jednej kázni som počul trefné vysvetlenie o rozširovaní modlitebných remienkov, že to neraz v náboženskej rovine robievame práve my. My, „samospasiteľní“ ľudia výkonu. Ešte sa pomodliť takú modlitbu a hentakú modlitbu, a to skoro vždy na úkor toho, aby sme mohli v bázni a tichu spočinúť pred Pánom, či v jeho Slove, a tak uvidieť, že to nie je o tom, čo robíme my, ale o tom, čo spravil a robí pre nás on. Nič nie je viac, ako keď činíme Ježišove slová: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske!“ (Jn 15.9 SSV).
Ak Ježiša niečo skutočne fascinovalo, tak to bola viera. Ježiša napríklad priviedla do úžasu stotníkova viera, ktorý pochopil, ako funguje autorita Božieho kráľovstva:
„…A keď už nebol ďaleko od domu, stotník poslal k nemu priateľov s odkazom: ‚Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Preto som sa ani nepokladal za hodného ísť k tebe. Ale povedz slovo a môj sluha ozdravie! Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: “Choď!” – ide; inému: “Poď sem!” – tak príde; a svojmu sluhovi: “Urob toto!” – on to urobí.‘ Keď to Ježiš počul, zadivil sa mu, obrátil sa a zástupom, čo ho sprevádzali, povedal: ‚Hovorím vám: Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli!‘“ (Lk 7,6-9 SSV).
Obdobne ako sa Ježiš zadivil stotníkovej viere, na druhej strane sa zadivil i z nevery ľudí vo svoje vlasti Nazarete:
„Ježiš im povedal: ‚Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome.‘ A nemohol tam urobiť nijaký zázrak, iba že vložením rúk uzdravil niekoľko chorých. A čudoval sa ich nevere…“ (Mk 6,4-6 SSV).
Na tomto mieste určite za povšimnutie stojí to, že nevera ľudí zabránila Ježišovi robiť zázraky. Určite nebol problém v uvoľnení Božej moci, ale dvere prijatia tejto moci ostali pre neveru zatvorené.
Ježiš tiež okrem stotníka, pre jeho vieru, vyzdvihol napríklad chudobnú vdovu, ktorá ako obetu vhodila do chrámovej pokladnice pri svojej chudobe len drobný peniaz, ktorý bol však všetkým, čo mala (Mk 12,41-44). Čo myslíte, spravila by tak, keby nemala srdce naplnené vierou, resp. dôverou, že Boh sa o ňu postará?
Ďalej tiež Ježiš vyzdvihol Natanaela, ktorého označil, že je pravý Izraelita, v ktorom niet lesti (Jn 1,47), Petra pre jeho vyznanie viery, že Ježiš je Mesiáš (Mt 16,17), kajúcu ženu, ktorá si uctila Ježiša, že mu natrela nohy drahým olejom, bozkávala mu ich, máčala svojim slzami a utierala svojimi vlasmi (Lk 7, 36-50). Priatelia, neprebehnime rýchlo okolo týchto situácií z Ježišovho života, veď tu je zobrazené Ježišovo srdce, jeho život v pravde a vnútorná sloboda, o akej chyruje máloktorí z nás.
Prečo uvádzam všetky tieto prípady? Aby sme si všimli Ježiša ako toho, kto vedel nazrieť pod pokrývku povrchnej nábožnosti a vážil si to, čo je skutočné – pravdivé, ako napríklad živá viera, úprimnosť, pravdovravnosť, skutočná kajúcnosť, dôvera, že Boh sa stará a pod.
Strhnime v našej Cirkvi celkom povrchnú nábožnosť a naplňme ju Ježišom. Skutočným Ježišom, ktorého môžeme poznať z Evanjelií a ostatných biblických textov. Naplňme týmto Ježišom naše obrady, spevy, maľby, a všetky ostatné formy zbožnosti. Vtedy opätovne zakúsime i bázeň pred Pánom a jeho moc. On sám stačí. Sám Boh stačí (Solo Dios basta), ako to hovorila aj sv. Terézia z Avily.
Pýtam sa, keď Ježiš svojim nasledovníkom povedal: „Vy sa nedávajte volať Rabbi, lebo len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia.“ (Mt 23,8 SSV), prečo máme v Cirkvi tak radi označenia eminencia, excelencia, monsignor a pod.? Mám v úcte všetkých biskupov a ostanú cirkevnú hierarchiu, ale niektoré zdvorilostné prejavy sú až tak pátosné, že je to smiešne a mimo ducha Evanjelií. Obdobne, prílišné zameranie sa na počty veriacich, výzdobu chrámov, dôstojnosť liturgie a prejavu pri čítaní Božieho Slova a kázaniach, bezchybnosť spevov, celé to niekedy môže byť také jalové, nie duchovné, ale duševné (intelektuálne a emočné). Našim cieľom by mala byť úprimná oslava Boha (áno, aj so zapojením nášho intelektu a emócií, ale nielen nich), vzájomná láska a ohlasovanie Božieho kráľovstva celému svetu, slovami i bez slov – životom.
Čo je lepšie? Mať krásne chrámy, do ktorých bude chodiť hŕstka ľudí (mnohí len z tradície, zvyku, socializácie sa), alebo mať živú rastúcu Cirkev, Cirkev plnú Ježiša, blízku ľuďom, ktorá sa bude schádzať hoc aj v športových arénach, kultúrnych domoch, či iných priestoroch? Čo je našim predmetom záujmu v Cirkvi? Priblíženie sa k človeku, ktorý potrebuje spásu, alebo samotné prostriedky k tomu slúžiace?
Prečo si Pán vyvolil práve rybárov a nie teologicky zdatných farizejov či zákonníkov? Veď Zákon bol ich životom a predsa nespoznali Boha v osobe Syna – ich očakávaného Mesiáša. Resp. nie nespoznali, ale odmietli ho a zavrhli. Rybári si museli po ryby chodiť (plaviť sa) neraz do hlbokých a nebezpečných vôd. Prečo teraz čakáme, že naše chrámy sa opätovne zaplnia, keď sme prestali „rybárčiť“, a keď sa zdržujeme v plytkých vodách, kde absolútne nič neriskujeme? Jakživ to nefungovalo tak, že by sa ryba sama ulovila a sama dostala na stôl. A mohol by som pokračovať ďalej.
Spomeňme si napr., čo stálo ohlasovanie evanjelia apoštola Pavla:
„Od Židov som päť ráz dostal štyridsať bez jednej, tri razy ma bičovali, raz kameňovali, trikrát som stroskotal na lodi, noc a deň som bol na morských hlbinách; často na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách od zbojníkov, v nebezpečenstvách od vlastného rodu, v nebezpečenstvách od pohanov, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečenstvách medzi falošnými bratmi; v námahe a lopote, často v bdení, o hlade a smäde, veľa ráz v pôstoch, v zime a nahote. A okrem toho na mňa deň čo deň dolieha starosť o všetky cirkvi.“ (2Kor 11,24-28 SSV). Vau!
Nechcem písať, aby som rúcal, ale aby sme spoločne dom našej Cirkvi budovali skrz našu živú vieru, a to na základe, ktorým je skutočný Ježiš Kristus, ktorého môžeme najlepšie poznať skrz Ducha Svätého z Božieho Slova. Nie nejakú našu falošnú predstavu o Ježišovi, ale takého Ježiša, ako sa nám sám dáva spoznať z Evanjelií.
A pravého Ježiša Krista nasledujme.
Karol Vojtko
Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom „…lebo, Ty si so mnou.“