Prežívame Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov 2024. Jeho témou je hlavné prikázanie pre všetky Božie deti Starého i Nového zákona: „Milovať budeš Pána, svojho Boha… a svojho blížneho ako seba samého.“/Lk 10, 27/ Nevdojak sa nám ponúka ako príležitosť, zrekapitulovať si Božie dary pre kresťanov na prelome tisícročí, lebo Boh nikdy nenechal svojich rozdelených kresťanov bez prejavov svojej prítomnosti a pomoci. Počas dejín vo všetkých cirkvách Duch Svätý pomáhal kresťanom rozvíjať to duchovné bohatstvo, ktoré boli schopní pochopiť. Toto duchovné bohatstvo, hoci osve rozvíjané v jednotlivých kresťanských tradíciách, smieme chápať spolu so sv. Jánom Pavlom II. ako prísľub budúceho spoločného bohatstva v jednej Kristovej Cirkvi.[1]
Prax spoločných modlitieb kresťanov za jednotu od začiatku 20. storočia sa od polovice storočia intenzívnejšie rozvinula. Na príprave textov modlitieb sa od roku 1968 podieľajú Svetová rada cirkví a Pápežská rada pre napomáhanie jednoty kresťanov a vždy je zodpovedná jedna krajina. V tomto roku je to Burkina Fasso.
V roku 1943 v talianskom meste Trident vzniklo Hnutie fokoláre, ktoré milosťou charizmy jednoty Svätého Ducha rozpoznalo svoje poslanie v Cirkvi a vo svete žiť pre naplnenie Ježišovej modlitby za jednotu jeho učeníkov a „aby všetci boli jedno…aby svet uveril…“/Jn 17,21/. Chiara Lubichová, zakladateľka hnutia, hovorila: „Sme dlžní svetu toto jediné: aby sme mali Ježiša medzi nami, podľa jeho prisľúbenia: Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ / Mt 18,20 /.
Koncom 40. rokov 20. stor. začala vo francúzskej dedinke Taizé malá skupinka 7 protestantov žiť rehoľným spôsobom života pod vedením brata Rogera Schutza, aby žili a modlili sa za jednotu kresťanov. Práh chrámu Zmierenia v Taizé prekročili už desiatky ďalších bratov z rôznych kresťanských konfesií a státisíce mladých ľudí z celého sveta, aby sa spoločne modlili ako bratia a sestry.
Druhý Vatikánsky koncil /1962-65/ mal ako jeden z hlavných cieľov prispieť k viditeľnej jednote kresťanov. Vďaka prítomnosti mnohých teológov z kresťanských cirkví ako pozorovateľov sa po koncile začali sľubne rozvíjať dvojstranné i mnohostranné ekumenické teologické dialógy. Syntéza ich výsledkov z pera kardinála Waltera Kaspera, dlhoročného predsedu Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov, z roku 2011 je sľubným nástrojom hlbších vzťahov medzi 4 kresťanskými tradíciami západných kresťanov. Vzácnym plodom koncilu je tiež Dekrét o ekumenizme /1964/, ktorý ukázal základný smer napredovania v ekumenizme pre Katolícku cirkev, vrátane pojmu duchovný ekumenizmus: obrátenie srdca a modlitba.
Veľké celoeurópske ekumenické stretnutia /1986 v Basilei, 1997 v Grazi, 2007 v Sibiu, 2015 v Mníchove ai. boli zamerané na spoločné hľadanie odpovedí kresťanov na náročné výzvy v európskych spoločnostiach, ktoré sa v mnohom vzďaľovali od Božích zákonov.
V roku 2001 bola podpísaná zástupcami 34 biskupských konferencií a zástupcami 126 kresťanských cirkví v Európe Ekumenická charta – smernica re rozvoj spolupráce medzi cirkvami v Európe. Ekumenická charta vyjadruje konkrétne záväzky kresťanov za 12 oblastí života viery, svedectva a zodpovednosti kresťanov v spoločnostiach Európy.
Z dialógu medzi Katolíckou cirkvou a Evanjelickou cirkvou a.v. k téme reformácie o ospravedlnení z viery vznikol – po rokoch štúdia, modlitieb a dialógov – dokument Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení /1999/. Postupne sa k dokumentu pripojili ďalšie kresťanské cirkvi.
V roku 2016-2017 sa v Európe udievala po prvýkrát v histórii ekumenická pripomienka reformácie Martina Luthera. Spoločné evanjelické a katolícke stanoviská a iniciatívy ohľadne 500. výročia reformácie boli vyjadrené v dokumente Od konfliktu ku spoločenstvu /2017/.
Plody všetkých týchto Božích a ľudských ekumenických iniciatív vedú k prehĺbeniu pochopenia, že spoločnou úlohou všetkých kresťanov je viesť vzájomný dialóg lásky a dialóg života podľa Božieho slova pod vedením Svätého Ducha. To je silné znamenie čias! Toto je naše povolanie ako učeníkov Pána Ježiša, nemôžeme od neho utiecť. Bola by to zrada voči Pánu Ježišovi, ktorý za našu vzájomnú jednotu život položil! /Jn 11,59/.
[1]Ján Pavol II.: Prekročiť prah nádeje, Vydavateľstvo Nové mesto 1995, ISBN 80-85487 – 26 – 8, s. 141