Advent končí, prichádzajú Vianoce. Sú pre mnohých symbolom radosti, pokoja a rodinnej pohody. Pre mňa osobne sú najkrajším obdobím roka, a preto si vždy cením možnosť tráviť ich doma s rodinou. Pamätám si však aj Vianoce, ktoré som musela stráviť ďaleko od domova, a tie mi pripomínajú, že pre niektorých ľudí sú práve tieto sviatky zdrojom strachu, stresu, smútku, či dokonca úzkosti.
Vianoce mimo domova
V roku 2014 som prežila Štedrý deň na Ukrajine. Nemohla som vycestovať domov, pretože som čakala na vybavenie pracovných víz. Bolo to zvláštne – celý deň som trávila prácou a s rodinou som bola v kontakte iba online. Napriek tomu som sa snažila vytvoriť si aspoň kúsok slovenských Vianoc. V jednoizbovom byte som pripravila večeru pre 15 ľudí. Medzi hosťami bol aj fotograf, ktorého som spoznala na turecko-sýrskej hranici. Rozprával mi, že z domu uteká každé Vianoce – spomienky na ne sú pre neho príliš bolestivé. Tento rok sa rozhodol tráviť sviatky na Ukrajine, fotografujúc vojnovú realitu.
Spomínam si, ako ho fascinoval jednoduchý slovenský zvyk – otec rodiny kreslí na čelo každého člena rodiny medový krížik. Pre nás bežná tradícia, preňho symbol čohosi, čo nikdy nezažil. Na druhý deň obaja fotografi odchádzali na frontovú líniu v Donbase. Po návrate mi písali, že to bolo nielen nebezpečné, ale aj psychicky vyčerpávajúce. Oveľa horšie ako čokoľvek, čo dovtedy na frontovej línii zažili.
V tom čase sa na Slovensku o vojne na Ukrajine hovorilo málo. Vianoce boli pre väčšinu z nás časom pokoja, no pre ľudí na Ukrajine znamenali len ďalší deň boja.
Radšej práca ako rodina
O rok neskôr som opäť strávila Vianoce na Ukrajine, tentokrát v regióne Donbasu. Počas večere s humanitárnymi pracovníkmi v Charkove mi jedna dievčina priznala, že radšej ostane v práci, než by trávila sviatky doma. Bola jedináčik, rodičia starší, a ona sa desila ticha a osamelosti.
Iní zas utekajú pred rodinou, pretože ich neakceptuje. Môže to byť kvôli rozvodu, inej sexuálnej orientácii alebo životným rozhodnutiam, ktoré nezapadajú do očakávaní konzervatívneho prostredia. Vianoce, ktoré by mali byť časom pokoja, sa pre nich stávajú obdobím konfliktov a výčitiek.
Keď som rozprávala o našich rodinných Vianociach, kde sa všetci súrodenci postupne stretávame u rodičov, zdalo sa to týmto ľuďom ako nedosiahnuteľný ideál. V našom dome síce nie je kde spať a zorganizovať 14 ľudí je výzva, no práve tieto momenty chaosu sú plné humoru a lásky.
Samota a odmietnutie
Nie všetci majú na Vianoce kam ísť. Deti z rozvrátených rodín často zažívajú odmietnutie, keď ani jeden z rodičov nechce, aby boli súčasťou ich nového života. Iní prežívajú sviatky sami, obklopení zdanlivo šťastnými rodinami, ktorých obrazy vidia všade – od televízie až po sociálne siete.
Niektorí radšej volia dovolenku v exotickej destinácii, kde môžu na Vianoce úplne zabudnúť. Iní sa prepadnú do smútku a izolácie, čakajúc, kedy sviatky skončia.
Čo môžeme urobiť?
Zvykneme si navzájom priať šťastné a veselé Vianoce. Pravdou však je, že pre mnohých také nie sú. Ako kresťania máme povinnosť pýtať sa, ako môžeme pomôcť tým, pre ktorých sú sviatky zdrojom bolesti. Ako vytvoriť spoločenstvo, ktoré by nikto nemusel opúšťať, a atmosféru, kde sa každý cíti prijatý?
Vianoce sú dar. Nie každý má to šťastie zažiť ich v kruhu milujúcich ľudí. Preto by sme mali hľadať spôsoby, ako tento dar zdieľať. Možno práve tým, že otvoríme dvere tým, ktorí by inak zostali vonku.
Konzervatívna žena v liberálnom svete @MajČu
Foto: @Martin Črep