Sú si všetky náboženstvá rovné? Pápež František počas svojej nedávnej cesty do Ázie vyvolal rozruch s niektorými mimovoľnými komentármi na adresu medzináboženskej skupiny mladých ľudí v Singapure. Pápež sa vyjadril, že „všetky náboženstvá sú cestami k Bohu“. Svätý Otec tým chcel povedať, že všetky náboženstvá sú spôsoby komunikácie s Bohom, a nie to, že sú všetky „rovnaké“. Niektorí komentátori interpretovali pápežove slová vľúdnejšie. Toto je teda dobrá príležitosť objasniť si, čo Cirkev učí o iných náboženstvách a o vzťahu katolíckej viery k nim. Jedno z najznámejších vyhlásení o tejto otázke urobil pápež Bonifác VIII. vo svojej pápežskej bule „Unam Sanctam“ z roku 1302, kde zdôraznil, že „mimo Cirkvi niet spásy“.

Lumen Gentium

Mnohí katolíci axiómu: „Mimo Cirkvi niet spásy“ dlho chápali ako tvrdenie, že tí, ktorí nie sú pokrstení a nie sú v spoločenstve s Katolíckou cirkvou, idú do zatratenia. Dokument Druhého vatikánskeho koncilu Lumen Gentium k tejto téme hovorí, že aj nekatolíci, ktorí hľadajú Boha s úprimným srdcom a napomáhaní Božou milosťou sa snažia vo svojich činoch konať tak, ako to spoznávajú na základe svojho svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu. Cirkev tvrdí, že cesta spásy je otvorená pre všetkých, aj pre tých, ktorí v istom zmysle a nezavinene žijú ešte dobu pred Kristom. Rovnako aj koncilový dokument Ad gentes sa vyjadruje, že „semená Božieho slova“ sa nachádzajú v každom vierovyznaní. O týchto „semenách“ sa viackrát hovorilo v koncilových dokumentoch a v encyklikách, ktoré obsahujú lúče tej istej pravdy, akú nachádzame v evanjeliu. Nejde o žiadnu nedávnu inováciu. Myšlienka pochádza od jedného z prvých cirkevných teológov, sv. Justína, mučeníka, ktorý v 2. storočí napísal, že „Kristovo učenie nie je Platónovi cudzie“. Dante Alighieri vo svojom diele predstavil nebo ako miesto, kde sú prítomní aj „dobrí pohania“. Pápeži ako Alexander VIII. a Klement XI. odsúdili ako bludné tvrdenie, že Kristova milosť nepôsobí v rámci iných vierovyznaní. Svätý Ján Pavol II. vo svojej encyklike Redemptoris Missio potvrdil, že Duch Svätý pôsobí v každom ľudskom srdci na svete (č. 6, 29) a že mnohé náboženstvá odrá-žajú lúč jedinej pravdy (č. 56).

Spása ponúknutá vlastným spôsobom

Sv. Ján Pavol II. podporil medzináboženský dialóg aj vo svojej knihe Prekročiť prah nádeje. Pripomína v nej koncilovú náuku o tom, že Duch Svätý účinne pôsobí aj poza viditeľnú štruktúru Cirkvi, pričom využíva spoločný spásonosný koreň, ktorý je prítomný vo všetkých náboženstvách. Ježiš Kristus je Spasiteľ všetkých národov. On má svoj vlastný spôsob, ako každému z nich sprostredkovať vykúpenie v súčasnej, eschatologickej fáze dejín spásy. Znamená toto pápežovo vyjadrenie, že Cirkev, ako ju poznáme, už nie je dôležitá? Že je jedno, či niekto je alebo nie je katolík? Že všetky náboženstvá sú rovnako pravdivé? Určite nie! Boh vždy a všade koná s láskou voči celej ľudskej rodine a všetky vieroučné tradície slúžia ako skutočné snahy o Božiu vec a obsahujú lúč tej istej pravdy. Preto veríme, že Ježiš Kristus ustanovil jednu, svätú katolícku a apoštolskú Cirkev, ktorú obdaril sviatosťami, sprostredkujúcimi milosť spásy tomuto svetu. Obsahom viery Cirkvi je to, že pre zásluhy Ježiša Krista je každému na zemi spása a Božia pravda ponúkaná vlastným spôsobom a zároveň nás evanjelium vedie tak, „aby všetci boli jedno“. Ľudia majú preto neustálu povinnosť hľadať pravdu v dobrej viere. Je tiež cirkevným učením, že Boh netrestá nikoho, kto poctivo hľadá pravdu a dobro, aj keď zostáva mimo viditeľných hraníc Cirkvi, či už z kultúrnych, alebo z historických dôvodov, alebo pre nedostatok vedomostí, či iných okolností. Spoločne s Cirkvou môžeme bez obáv, že by sme ohrozili pravdu našej viery, hľadať „čokoľvek je pravdivé a sväté“ v iných vierovyznaniach. Môžeme sa teda pozrieť na básne sufistov, klasické ódy čínskej tradície a ďalších domorodých tradícií a nájsť tam krásne veci, ktoré sa môžeme naučiť a ktoré rezonujú s rovnakým univerzálnym logom v srdci našej viery. Môžeme vidieť našich moslimských, konfuciánskych alebo sikhských bratov ako spoluhľadačov Boha a nájsť to spoločné, aj keď sa skutočne držíme plnosti Cirkvi. Každý je povolaný očisťovať svoju vieru i svoje svedomie, aby sa viac zjednotil so spásonosným cieľom, ktorým je Boh. To nám umožňuje zaujať postoj Jána Pavla II. a evanjelizovať spôsobom, ktorý víta dobro, aké možno nájsť v iných vierovyznaniach, a zároveň sa držať presvedčenia, že Katolícka cirkev „je všeobecnou sviatosťou spásy“ (Redemptoris Missio, č. 9). Potom môžeme konať nie zo strachu alebo túžby rozdrviť iné tradície, ale z túžby zdieľať plnosť evanjeliovej radosti. Je to nakoniec táto radosť, ktorá robí priateľstvo s Kristom príťažlivým a, ako povedal G. K. Chesterton, je „kľúčom, ktorý otvára všetky dvere“.

Milan Hudaček SJ
Autor je jezuitským kňazom.