Pápežské varovanie týkajúce sa príchodu Antikrista
Pred viac ako 120 rokmi, 4. augusta 1903, sa začal pontifikát pápeža svätého Pia X. O dva mesiace neskôr, 4. októbra, vyšla jeho prvá encyklika E Supremi , v ktorej opísal pápežský program reprezentovaný heslom „Instaurare Omnia in Christo“ („Obnoviť všetko v Kristovi“), použitým ako podtitul textu. Začiatok dokumentu, ktorý sa točil okolo prvého verša druhého žalmu kráľa Dávida, bol venovaný situácii Cirkvi v súčasnom svete:
„Prečo sa búria národy a ľudia vymýšľajú daromnosti?“ (Ž 2, 1, Ekumenický preklad) proti svojmu Stvoriteľovi, tak častý je krik nepriateľov Boha: „Odíď od nás“ (Jób 21, 14). A ako sa dalo očakávať, u väčšiny ľudí nachádzame vyhasnutú akúkoľvek úctu k večnému Bohu a v prejavoch verejného i súkromného života sa neberie ohľad na najvyššiu vôľu – ba naopak, používa sa každé úsilie a každý úskok, aby sa úplne zničila spomienka a poznanie Boha“.
To, čo si možno prečítať v nasledujúcom odseku, je pre pápežský text dosť vzácne – ak nie skutočne jedinečné. Sám pápež Pius X. sa zamýšľa nad tým, či azda Antikrist, veľký posledný nepriateľ Ježiša Krista, nebol v dejinách prítomný už za jeho čias:
„Keď sa to všetko vezme do úvahy, je dobrý dôvod obávať sa, aby táto veľká zvrátenosť nebola akoby predzvesťou a možno začiatkom toho zla, ktoré je vyhradené pre posledné dni; a aby na svete už nebol „Syn zatratenia“, o ktorom hovorí apoštol (II Sol 2, 3). Taká je v skutočnosti drzosť a hnev, ktoré sa všade používajú pri prenasledovaní náboženstva, pri boji proti dogmám viery, pri bezostyšnej snahe vykoreniť a zničiť všetky vzťahy medzi človekom a Božstvom! Na druhej strane, a to je podľa toho istého apoštola charakteristickým znakom Antikrista, človek sa s nekonečnou trúfalosťou stavia na miesto Boha, povyšuje sa nad všetko, čo sa nazýva Bohom, a to takým spôsobom, že hoci v sebe nemôže úplne vyhubiť všetko poznanie Boha, pohŕda Božím majestátom a akoby z vesmíru urobil chrám, v ktorom sa má sám klaňať. „Sa posadí do Božieho chrámu a bude sa vydávať za Boha“ (II Sol 2, 4).
Opakujúc učenie apoštola Pavla, Svätý Otec nám pripomína to, čo sme si všimli v spisoch svätej Hildegardy: hlavnou činnosťou „Syna zatratenia“ je šírenie tej zvrátenej náuky (doctrinam perversam), ktorá proti kresťanskému evanjeliu stavia množstvo heréz, v rozpore s dogmatickým učením a najmä s tradičným morálnym učením (najmä tým, ktoré sa týka sexuality). Zaujal ma však výklad jedného z proroctiev Spasiteľa Krista, ktoré sa spomína v 24. kapitole Evanjelia podľa Matúša (verše 15 až 20, Katolícky preklad):
„Keď uvidíte ohavnosť spustošenia na svätom mieste, ako predpovedal prorok Daniel – kto číta, nech pochopí: vtedy tí, čo budú v Judei, nech utečú do hôr; kto bude na streche, nech nezostupuje vziať si niečo z domu, a kto bude na poli, nech sa nevracia vziať si plášť. Beda ťarchavým ženám a tým, čo budú v tie dni pridájať! Modlite sa, aby ste nemuseli utekať v zime alebo v sobotu„
Zdôrazním predovšetkým hádanku umiestnenú v jadre proroctva: namiesto toho, aby nám povedal, čo je to „ohavnosť spustošenia“ spomínaná v druhej knihe proroka Daniela ( verše 9:29, 11:31 a 12:11) , náš Pán na ňu poukazuje a potom naznačuje, ako máme konať. Kedy však majú kresťania konať, ak presne nevedia, čo je „ohavnosť spustošenia“? Hľadanie odpovede robilo starosti tak rabínom, ktorí vykladali Starý zákon, ako aj svätým otcom a učiteľom Cirkvi. Množstvo vysvetlení sa točí okolo svätokrádežných činov spáchaných proti Jeruzalemskému chrámu.
Čo je to „ohavnosť spustošenia“?
Napríklad jeden z najvýznamnejších rabínskych výkladov za ňu považuje dosadenie sochy Dia do Svätyne svätých Antiochom IV Epifanom (asi 215 p. n. l. – 164 p. n. l.). Iní židovskí učenci videli „ohavnosť spustošenia“ v zavedení vyrezávaných obrazov do chrámu kráľom Manassesom (asi 709 – 643 p. n. l.).
Podobný výklad uvádza aj svätý Hieronym, ktorý sa odvoláva na umiestnenie jazdeckej sochy rímskeho cisára Hadriána (76 – 138 n. l.) v chráme, kým svätý Ambróz spomína prasaciu hlavu, ktorú Rimania použili na znesvätenie posvätného miesta židovskej tradície. Svätí Augustín a Ján Zlatoústy stotožňujú „ohavnosť spustošenia“ so samotným obkľúčením Jeruzalema rímskymi vojskami Tita cisára Vespasiána (39 – 81 n. l.) v roku 70 n. l. – dramatickou udalosťou, ktorú presne opísal Jozef Flavius vo svojom majstrovskom diele Židovská vojna. Ako možno ľahko vidieť, všetky tieto výklady majú výrazný historický charakter, najmä pokiaľ ide o znesvätenie alebo zničenie Šalamúnovho chrámu.
Druhá kategória výkladov „ohavnosti spustošenia“ otvára obzory oveľa bližšie k víziám svätej Hildegardy z Bingenu. Všetky majú symbolicko-alegorickú povahu a sú veľmi zaujímavé, pretože samotný výklad pápeža Pia X. nie je predovšetkým historický, ale duchovný.
Jedným z najvýznamnejších majstrov sakrálnej hermeneutiky bol Origenes Alexandrijský (asi 185 – 253 n. l.). Napriek kontroverziám, ktoré vyvolali niektoré jeho teologické a metafyzické špekulácie, výklady, ktoré navrhoval pre náročné pasáže Svätého písma, ocenili kappadócki otcovia – svätí Bazil z Cézarey, Gregor z Nyssy a Gregor Naziánsky -, ako aj svätý Tomáš Akvinský. Ten starostlivo zahrnul komentáre Alexandrijčana do svojej monumentálnej zbierky s názvom Catena Aurea. Z úryvku, kde komentuje mystický význam „ohavnosti spustošenia“, sa dozvedáme, že by mohlo ísť o falošné slovo, ktoré prebýva „na svätom mieste Písma, Starého i Nového zákona“. Antikrist, poháňaný samotným duchom lži, je ten, kto prekrúca významy Svätého písma, čo vedie k zatrateniu tých, ktorí sa neriadia jediným spásonosným riešením: únikom k „horám pravdy“, ktoré sú prístupné prostredníctvom výkladu Svätého písma čítaného cez „optiku“ apoštolskej Tradície.
Tou istou cestou duchovného a mystického výkladu posvätných textov sa uberá aj jeden z najgeniálnejších komentátorov Biblie: Beda Ctihodný (asi 673 – 735 n. l.). Podľa neho sa „ohavnosť spustošenia“ prejaví súčasne s príchodom Antikrista. Označuje súhrn heréz a hriechov, ktoré budú medzi kresťanmi nehorázne prevládať. Podobne ako vo víziách svätej Hildegardy z Bingenu3 aj svätý Beda predvídal, že obdobie pred druhým príchodom Spasiteľa bude poznačené nebývalým rozšírením heréz, ktoré podkopú vieru veľkého počtu pokrstených osôb.
Posledný stupeň dekadencie: sebaklamu (auto-latria)
Vzhľadom na tieto interpretácie je zrejmé, že ich pluralita nepriamo poukazuje na ťažkosti s jednoznačnou identifikáciou „ohavnosti spustošenia“ z Knihy proroka Daniela. Na základe toho môžeme usudzovať, že náš Pán, Ježiš Kristus, nás chce konfrontáciou s touto biblickou výzvou niečo dôležité naučiť. Prečo nám sprostredkoval tajomný výrok proroka Daniela bez toho, aby nám ho objasnil? V prvom rade nás chce prinútiť, aby sme naliehavo skúmali posvätné texty. Po druhé, poukazuje na mimoriadny význam knihy proroka Daniela. Po tretie, naznačuje, že „ohavnosť spustošenia“ nebude ľahko viditeľná pre oči každého, ale len pre tých, ktorí pod vedením Múdrosti Ducha Svätého dostatočne očistili oči svojej mysle, aby ju dokázali identifikovať.
To predpokladá dôkladne prijatý kresťanský život a veľkú vytrvalosť v učení sa a prehlbovaní pravidiel posvätnej hermeneutiky (podľa ktorých postupovali Otcovia a doktori Cirkvi).Teraz sa dostávame k poslednému z dôvodov záhadnej povahy Božích proroctiev. V skutočnosti je to možno najdôležitejší z nich. Ak sa nad navrhovanými výkladmi, jedným po druhom, pozorne zamyslíme, všimneme si, že kľúčový bod, na ktorý sa vzťahuje „ohavnosť spustošenia“, nie je „vonku“, ale „vnútri“. V skutočnosti sa nachádza v srdciach a mysliach tých, ktorí sa dopustili ohavností, o ktorých hovoria rabíni alebo cirkevní otcovia. To je línia, ktorej sa držal pápež Pius X. vo svojom výklade aplikovanom na našu dobu.
Vzhľadom na to, že sa môžeme nachádzať v období bezprostredne predchádzajúcom druhému príchodu nášho Pána Ježiša Krista, Svätý Otec odhaľuje hlavný dôvod takejto znepokojujúcej hypotézy: bezprecedentné šírenie heréz – „falošného slova“, ktoré spomína Origenes -, otvorene a verejne odporujúceho nadprirodzene zjavenej viere. Pápež Pius X. sa neuspokojil len s pozorovaním tejto zničujúcej situácie, ale systematicky odsudzoval modernizmus, túto „sumu všetkých heréz“, a usiloval sa čeliť jej účinkom. Duchovnou silou, ktorá stála za bezprecedentným šírením bludného učenia, mohol byť, samozrejme, iba diabol a jeho hlavný akolyta, Antikrist. Jeho prítomnosť v dejinách však pápež Pius X. netvrdil ako absolútnu istotu, ale len ako vážnu hypotézu. Ako si však vysvetliť rozsah šírenia heréz a rastúce odpadnutie toľkých kresťanov? Žiadna otázka nie je dôležitejšia a zároveň ťažšia ako táto. Odpoveď navrhnutá v encyklike E Supremi je skutočne majstrovská: je ňou auto-latria (modloslužba seba samého, t. j. sebaklam).
Nie je to nič iné ako pseudonáboženstvo človeka, zbožňujúceho samého seba a túžiaceho, aby sa mu všetci klaňali. Takýto človek si už neváži božskú autoritu, ňou ustanovené nadprirodzené náboženstvo ani tradíciu, ktorá sa odovzdáva z generácie na generáciu. Postavil sa totiž na miesto Boha a vyhlásil sa za jediného pána seba samého a celého stvorenia. Podobne ako Goetheho Faust je ochotný uzavrieť pakt so silami temna, aby si zachoval ilúziu sveta bez Boha a bez absolútnych morálnych hodnôt. Skrátka je to jedinec, ktorý doslova verí, že je Bohom. To je najvyššia a najzvrátenejšia forma modloslužby, najzákernejšia zo všetkých. Je jadrom každého dogmatického omylu a morálnej úchylky.
Ak, ako tvrdí pápež Pius X., človek prišiel k tomu, že „urobil z vesmíru chrám, v ktorom sa má sám uctievať“, nie je to nič iné ako rozšírenie skutočnosti, že človek postihnutý touto „chorobou“ sa plný pýchy uctieva v chráme svojho vlastného tela a duše.
Nevzťahuje sa to však výlučne na osoby mimo Katolíckej cirkvi; týka sa to aj pokrstených. Namiesto toho, aby sa podľa príkladu Ježiša Krista stali chrámami Ducha Svätého, môžu sa stať chrámami ducha zloby, ktorý nielenže neustále bojuje proti Bohu, ale snaží sa ho aj nahradiť tým, že zaberá jeho miesto a mení dogmy a morálne učenie. Definitívne ide o najväčšiu možnú ohavnosť a najväčšiu predstaviteľnú zvrátenosť: chodiť do kostola nie preto, aby sme uctievali Boha, Stvoriteľa všetkého, čo existuje, ale aby sme uctievali seba samých, ospravedlňovali a racionalizovali svoje vlastné hriechy prostredníctvom zvráteného učenia (doctrinam perversam).
Článok vyšiel pôvodne na Substacku Kmita´s library v angličtine a vychádza v slovenčine na portáli Spoločné dobro so súhlasom autora. Spracoval a preložil Andrej Kolárik.
Antimodernistický pápež, svätý Pius X., 1835 – 1914.