20. august nie je len obyčajným letným dňom. 20. august je deň, kedy Maďari slávia Deň kráľa svätého Štefana. Svätý Štefan bol panovníkom z rodu Arpádovcov a vládol v našom regióne v období rokov 997 až 1038. Bol to on, kto skonsolidoval a zjednotil rôzne komitáty a kniežatstvá do jednotného Uhorského kráľovstva (po latinsky Hungaria, po maďarsky Magyar királyság). Vďaka jeho snahám a vízii Uhorska ako moderného európskeho kráľovstva sa stali národy v Karpatskej kotline etablovanou súčasťou vtedajšej kultúrnej Európy.

Zároveň bol horlivým kresťanizátorom a celý život sa usiloval o presadenie kresťanstva ako jediného náboženstva v krajine. Vraví sa, že veľký vplyv mala v tomto jeho manželka Gizela, dcéra bavorského vojvodu. I keď prví Maďari boli pokrstení ešte za vlády jeho otca Gejzu, len veľmi neochotne sa vzdávali viery svojich otcov. Výsledkom Štefanovej aktivity v tejto oblasti boli viaceré úspechy. Krátko pred jeho korunováciou roku 1000 vzniklo prvé uhorské arcibiskupstvo – Ostrihomské arcibiskupstvo, ktoré zodpovedalo územiu Nitrianskeho kniežatstva. Celkovo vytvoril približne 6 – 8 ďalších biskupstiev a opátstiev v celej krajine.                                           Známe je aj nariadenie, keď Štefan inicioval, aby každých 10 osád na svoje náklady postavilo farský kostol a venovalo mu dve poplužia poľa a dostatočný počet služobníkov na jeho obrábanie. Teda týmito opatreniami položil základy modernej cirkevnej samosprávy po vzore iných európskych krajín.

Zjednotením rôznych kniežatstiev, komitátov, odstavením rôznych povstaní a intríg vo vnútri kráľovstva a zároveň založením cirkevnej samosprávy sa Uhorské kráľovstvo stalo popri Českom a Poľskom pevnou súčasťou strednej Európy a dnešné Maďarsko dodnes nadväzuje na dedičstvo Štefana I.

Na rozdiel od Maďarska, na Slovensku sa málokedy, resp. veľmi obmedzene prihlasujeme k odkazu svätého Štefana I. Som presvedčený o tom, že je to nesprávny postoj. Častokrát sa cituje známa „tisícročná poroba“ – toto tvrdenie je však neadekvátne, nakoľko v stredoveku neexistovali Slováci, Maďari a Nemci ako národ v dnešnom zmysle slova. Väčší dôraz ako na etnické vedomie alebo použitie jazyka sa vtedy kládol na to, k akej spoločenskej vrstve patril konkrétny človek. Určujúca spoločenská vrstva, veľmi aktívna v politickom živote bola šľachta (natio Hungarica), bez ohľadu na jej etnické pozadie. 

Zároveň je známe, že svätý Štefan I. je autorom výroku: „Kráľovstvo jedného jazyka a mravu je biedne a slabé“, keď poúčal svojho syna, pôvodného nástupcu na trón, Imricha. Toto značí, že kráľ Štefan I. mal naozaj víziu moderného, západoeurópskeho štátu, pevne etablovaného v pestrom regióne Panónskej kotliny, nazývanej aj Karpatská kotlina. Azda by sa človek nazdával, že motto Habsbursko-Lotrinskej dynastie Viribus Unitis, teda v preklade Spoločnými silami bolo inšpirované ešte z čias svätého kráľa Štefana I.

Vďaka Štefanovi I. sa teda podarilo založiť si štát a prijatím kresťanstva a vytvorením modernej feudálnej štátnej správy sa Uhorské kráľovstvo začlenilo do latinskej civilizácie západnej Európy. Tento štát dal Slovákom politický rámec potrebný k oddeleniu sa od ostatných slovanských národov v regióne a tým pádom k samostatnému vývoju a etnickému zjednoteniu. Takto aj my sa môžeme prihlásiť k odkazu svätého kráľa Štefana I. a prijať prvých minimálne 800 rokov fungovania Uhorského štátu za svoje – pretože tie uplynuli bez väčších etnických treníc a zadefinovali Slovákov ako suverénny národ v srdci Európy.