O čom je vlastne náš život? Život tých, ktorí sa rodia nahí, nesebestační a bezbranní. Život tých, ktorí sú pri „dobrej konštelácii hviezd“ pár rokov na výslní. Život tých, ktorí z tohto sveta odchádzajú obdobne ako sa narodili – s prázdnymi rukami, zanechajúc tu všetko a všetkých, čo milovali. O materiálnych veciach? O úspechu, moci a vplyve? O dobrodružstvách, pôžitkoch a rozkošiach? Či o rôznorodých vedomostiach a zručnostiach? Čo v našom živote vlastne hľadáme? Šťastie? Zmysluplný život? Istotu a bezpečie? Naše vyniknutie?
Do čoho vkladáme naše nádeje? Do úspechu v práci či v športe? Do usporiadaného rodinného života? Do dostatočného finančného zabezpečenia? Do praktizovania nejakej životnej filozofie či náboženstva, od ktorých očakávame, že prinesú pre náš život požehnanie (dobro)? Alebo do nejakého nášho spasiteľa (s malým „s“) na politickom, spoločenskom, či duchovnom javisku, ktorý vyrieši každý náš problém? Dnes ich máme mnoho. Žiaľ, až na ojedinelé výnimky, skoro všetci sú pre nás len mraky bez dažďa.
Niektorí si povedia: „Keby som vyhral v lotérii milión eur, všetko by bolo v mojom živote oveľa lepšie a ešte by som sa aj podelil s ostatnými.“ Iní: „Keby som mal konečne šťastie na normálneho partnera, to by prinieslo spokojnosť a radosť do môjho života.“ A ďalší zase: „Keby si ma niekto všimol, že som šikovný a viem všeličo spraviť, a ponúkol mi adekvátnu pracovnú pozíciu k mojim schopnostiam.“ Áno, aj takýmito záležitosťami sa neraz zaoberá naša myseľ.
Keď som mal dvadsať rokov, chcel som dobyť svet. Nie celý svet, ale ten „môj“ svet, po ktorom som túžil. Chcel som vyštudovať školu, mať nielen dobrú prácu, ale veľmi dobrú prácu, ktorá by mi priniesla financie a vplyv, chcel som si založiť rodinu a bývať v Bratislave na hradnom kopci alebo ešte lepšie na Slavíne. Tiež som chcel byť dobrým, pevným a statočným človekom, čo všetko zvláda. Určite som nebol vo svojich túžbach skromný. Bohu vďaka, že ma v mnohom z týchto vecí požehnal, ale Bohu aj vďaka, že mnohé moje plány pozmenil a na niektoré z nich povedal aj nie.
Vždy som bol tradične veriaci kresťan, ktorí vedel veľmi intenzívne volať Boha na pomoc, keď som bol v úzkych. Keď som však v tiesni nebol, vtedy som si žil, ako sa mi páčilo, neraz v množstve bujarých vysokoškolských izbovíc, chodbovíc a všakovakých iných párty. Bol som jednoducho telesný človek dosť zamilovaný do seba, ktorý potreboval zažiť niečo obdobné ako samoľúby Ivan z rozprávky Mrázik. A to som aj zažil. „Lebo tí, čo žijú podľa tela, zmýšľajú telesne….“ (Rim 8,5 SSV).
V čase, keď som žil, v jednoduchosti povedané, niečo ako lámanie môjho ega a istôt, temnú noc mojej duše – nič príjemné, dostal sa na povrch môj náboženský človek, ktorý postupne nahradil môjho telesného človeka. Opäť som a ešte intenzívnejšie volal na Boha, aby mi pomohol a vytiahol ma z „ohňa“ problémov, ťažkostí a bojov, ktoré som prežíval. Chcel som žiť jeho požehnanie a nie ťažkosť na ťažkosť, a to v neistote, či to vôbec dám (zvládnem). Akým bremenom mi bolo vtedy nasledujúce Božie Slovo, na ktorom som neraz náhodne otvoril svoju Bibliu: „Znášaj, čo ti znášať ukladá Boh; pevne sa pridaj k Bohu a vytrvaj, aby si vzrástol životom, keď príde koniec. Prijímaj všetko, čo ťa zastihne, vytrvaj v bolesti, maj trpezlivosť, ak ťa niečo sužuje. Lebo zlato a striebro čistia ohňom a bohumilých ľudí v peci utrpenia.“ (Sir 2,3-5 SSV). Ešteže za ním v Biblii nasledujú slová nádeje: „Dôveruj v Boha a on ťa vyslobodí, urob priamou svoju cestu a dúfaj v neho! Zachovaj si bázeň pred ním a vydrž v nej do staroby!“ (Sir 2,6 SSV).
Keď po Božom požehnaní túži náboženský človek, strhne ho to k intenzívnemu náboženskému životu. Množstvo foriem, obradov a úkonov. Množstvo sv. omší, všelijakých modlitieb (taký svätý tam a hentaká svätá hentam), pôstov a ďalších náboženských výkonov. Boh však netúžil a netúži po mojich náboženských výkonoch, ale po mojom srdci, a to celom. A tak v prvej polovici mojich tridsiatich rokov Boh začal zobúdzať k životu v mojom vnútri čoraz viac duchovného človeka. „Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch. Nečuduj sa, že som ti povedal: Musíte sa znova narodiť.“ (Jn 3,6-7 SSV).
Tento môj duchovný človek zatúžil spoznávať a lepšie poznať Boha, oveľa viac ho milovať, žiť v pravde podľa jeho vôle, a ako sa jemu páči, nie už z povinnosti, alebo hrozby, ale z lásky k nemu. Tento duchovný človek zatúžil mať s Bohom, ktorý sa mu stal milujúcim, dobrým a starajúcim sa Otcom, osobný vzťah a stať sa jeho priateľom. „…, ale tí, čo žijú podľa Ducha, zmýšľajú duchovne.“ (Rim 8,5 SSV).
To neznamená, že som zavrhol náboženstvo a jeho úkony, ako sv. omše, formálne modlitby, pôsty a pod. Vôbec nie. Rád sa zúčastňujem aj sv. omše a rád sa modlím aj ruženec (zväčša, keď idem do práce, alebo niekde inde), ale znamená to, že som bol vyslobodený milosťou spod otroctva prinášania náboženských výkonov. „Veď ste spasení milosťou skrze vieru. A to nie je z vás, je to Boží dar. Nie zo skutkov, aby sa nikto nevystatoval.“ (Ef 2,8-9 SEB).
Budovaniu intímneho osobného vzťahu s Bohom skrz jeho Ducha Svätého, ktorého sme chrámom, sa nič z formálneho náboženského aktivizmu nevyrovná. „A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe?“ (1Kor 6,19 SSV). „Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda.“ (2Kor 3,17 SSV). Ako povedala sv. Terézia z Avily. „Sám Boh stačí.“
Asi pred dvoma rokmi, v jeden zimný podvečer, som sa už za tmy prechádzal na okraji mesta, v ktorom bývam a pozeral som sa na hviezdnu nočnú oblohu. Najprv som zvažoval, či sa pôjdem prejsť, a či pôjdem na večernú sv. omšu. Viac som však pri mojej sedavej práci potreboval prechádzku. V mysli som zvádzal taký malý boj, či som ten môj krátky a zriedkavý voľný čas, z dôvodu starostlivosti o tri malé deti, s ktorými ostala manželka, predsa len nemal využiť na to, aby som šiel na sv. omšu. Vtedy do môjho vnútra vstúpil taký pocit pokoja a uistenia, akoby mi Boh hovoril, že čo na tom všetkom náboženskom, čo riešim v mojej mysli, záleží, že podstatné je len to, že tu je On. On, ktorý tu bol dávno pred tým, než tu bol človek. Dávno pred tým, než vzniklo akékoľvek náboženstvo. Dávno pred tým, než som tu bol ja. On je teraz so mnou na prechádzke a len na tom teraz záleží.
Telesný, náboženský i duchovný človek, ak sa v nás zrodil, kým žijeme, žije v nás. Je len na nás, ktorému z nich vytvoríme podmienky k prosperovaniu. V telesnom človeku však Boh nemá zaľúbenie: „A tak tí, čo žijú telesne, nemôžu sa páčiť Bohu.“ (Rim 8,8 SSV). Náboženský človek je človekom na polceste k Pánovi, alebo niekedy aj žiaľ, na polceste od Pána, ktorého neraz nepozná ako milujúceho a dobrého Otca, ale pozná ho len ako prísneho Sudcu. „Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ (Jn 4,23-24 SSV). Našim cieľom je však nechať sa premeniť (znovuzrodiť) na duchovného človeka a dorásť „…v dokonalého človeka, ktorého mierou dospelosti je plnosť Krista.“ (Ef 4,13 SEB).
Teda o čom je vlastne náš život? Len o dobytí „nášho“ sveta? Nie je to telesnosť? Do čoho vkladáme svoje nádeje? Do náboženských foriem a výkonov, len nech máme Božie požehnanie? Na spôsob staň sa naša vôľa, ktorú nech Pán požehná? Nie je to náboženský duch, ktorý však s Duchom Svätým nemá nič spoločné?
Alebo pre nás skutočne platí, že sám Boh stačí? My a On. On a my. Či v intimite nášho srdca, či v spoločenstve Cirkvi. Najlepšie aj tam aj tam. Sám Boh stačí. Ten, čo tu bol od vekov a bude tu až naveky, sám stačí. On, miera prekypujúca pre uspokojenie našich túžob, sám stačí. On, láska nás milujúca, sám stačí. On, náš dobrý Otec, sám stačí.
Karol Vojtko
Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom „…lebo, Ty si so mnou.“
_______________
Úvodný obrázok: 2018.05.19 Pentecoste Spirito Santo prevzatý z Vatican News: https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2018-05/papez-frantisek-tvit-duch-svaty.html