Text je založený na kľúčovom prejave na Kolokviu o Európe a BRICS, ktoré 26. mája 2025 zorganizoval Inštitút Jeana Lecanueta v Paríži.
Ján Figeľ (*)
Otázka o ustupovaní EÚ z dejín je včasným varovaním. Brexit to tiež potvrdil. Situácia EÚ a jej členských štátov je vážna – čelia vojne a vojenským konfliktom v okolí, demografickému poklesu, stagnujúcim ekonomikám, rastúcemu verejnému dlhu, nárastu násilia, novým ideológiám, priemernosti a častej korupcii v centrálnych inštitúciách. Toto všetko je prítomné naraz. Namiesto zamerania sa na spoločné dobro pre všetkých, namiesto tvorivého formovania sveta mnohí podporujú konzumáciu budúcnosti. Progresivizmus je na vzostupe, ale Európa nenapreduje.
Robert Schuman, Otec Európy, zanechal jednu z najväčších politických inšpirácií, aké môžeme nájsť v modernej histórii. Schuman bol skutočným štátnikom v službách svojho národa a mieru. Chcel mať Francúzsko pre Európu a získal Európu pre Francúzsko. Schuman videl veľký obraz a mal dlhodobú víziu. Kresťanská viera a hlboká spiritualita boli zdrojom jeho neúnavnej služby spravodlivosti a spoločnému dobru, živili jeho praktickú solidaritu a politické činy.
Je naliehavo potrebné uplatniť Schumanov odkaz, aby sa Európa vrátila do centra ľudských dejín pozitívnym a inšpiratívnym spôsobom a formovala našu budúcnosť smerom k mieru, bezpečnosti a prosperite.
Ľudská dôstojnosť
Európa nikdy predtým nemizla z dejín tak ako v roku 1945 po ničivej druhej svetovej vojne. Našťastie sme mali odvážnych, statočných a pracovitých Otcov Európy ako Schuman, Adenauer alebo De Gasperi – ktorí odmietli spolupracovať s neľudskými ideológiami nacizmu a komunizmu, ale odmietli aj princíp pomsty. Uprednostňovali vzájomné zmierenie opakovane znepriatelených národov. Európski otcovia zakladatelia verili, že trvalý a skutočný mier je ovocím zmierenia a spravodlivosti. Ľudská sloboda, zodpovednosť a dôstojnosť boli pre nich neoddeliteľné.
Spravodlivosť sa dnes chápe ako rešpektovanie základných práv jednotlivcov a komunít. Základným princípom našich práv je však dôstojnosť osoby. Ľudská dôstojnosť predstavuje fakt, z ktorého sú odvodené naše práva a povinnosti. Rešpektovanie ľudskej dôstojnosti všetkých je cestou k mieru pre všetkých. Všetci sme si rovní v dôstojnosti, hoci sme všetci odlišní v identite. Toto je základný princíp jednoty v rozmanitosti, motto EÚ.
Robert Schuman a jeho súčasníci – René Cassin, Jacques Maritain, Charles Malik, Eleanor Roosevelt, John Humprey, P. C. Chang a ďalší – začali povojnovú obnovu na základnom pilieri a ochrane ľudskej dôstojnosti. V Paríži v decembri 1948 bola pod vedením Francúzska prijatá Všeobecná deklarácia ľudských práv (VDĽP). Hneď jej prvá veta hovorí: „…uznanie vrodenej dôstojnosti a rovnakých a neodňateľných práv všetkých členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru vo svete.“ Dôstojnosť sa v Deklarácii spomína päťkrát.
Ale pre Európu Schuman trval (aj keď nie bez odporu) na vytvorení ochrany ľudských práv založenej na nadnárodnom systéme práva, a nie na deklaratívnom prístupe ako v rámci OSN. V máji 1949 v Londýne Schuman podpísal Štatút Rady Európy. Tento krok, povedal Schuman, „vytvoril základy duchovnej a politickej spolupráce, z ktorej sa zrodí európsky duch, princíp rozsiahlej a trvalej nadnárodnej únie.“
9. mája 1950 bola prijatá Schumanova deklarácia francúzskej vlády o vytvorení Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ (ESUO), založeného na nadnárodných princípoch a otvoreného všetkým slobodným krajinám. V novembri 1950 bol v Ríme Schumanom a 11 ďalšími národnými lídrami podpísaný Európsky dohovor o ľudských právach.
Korene zjednotenej Európy – to nie je minulosť – to je prítomnosť a budúcnosť! Musíme sa vrátiť k našim koreňom, oživovať ich, pestovať duchovnú časť nášho individuálneho a kolektívneho bytia (ako komunít a národov). V súlade s európskymi otcami – zakladateľmi by sme mali chápať trojaký význam ľudskej dôstojnosti: ako východiskového bodu, trvalého kritéria a nespochybniteľného cieľa našich politík. Rešpektovanie dôstojnosti každého a všade je cestou k zmiereniu, pokoju a stabilite.
Preto by sa západná a východná Európa mali vyhýbať škodlivým a rozdeľujúcim ideológiám. Potrebujú slúžiacich lídrov, ktorí vidia široko a v dlhodobej perspektíve. Viac než len zvýšené výdavky na zbrojenie a obranu potrebuje Európa zrelé štátnictvo s múdrosťou, odvahou a vytrvalosťou, aby vytvárala budúcnosť, nie aby ju konzumovala na úkor ďalších generácií.
Európska únia
ESUO, Euratom a EHS, ktoré viedli k súčasnej EÚ, predstavujú 75 rokov skúseností, praktickej solidarity a spoločného učenia sa ako žiť, pracovať a napredovať v mieri.
Po francúzsko-nemeckom zmierení a rozšírení ESUO na šesť zakladateľov podpísalo v roku 1954 šesť štátov aj francúzsky návrh na vytvorenie Európskeho obranného spoločenstva (EDC), ktorý však francúzske Národné zhromaždenie neprijalo. Európske spoločenstvá boli následne svedkami a motivátormi pádu vojenských diktatúr v Grécku, Španielsku a Portugalsku, historického pádu Berlínskeho múra spolu so zánikom Sovietskeho zväzu a komunizmu v Európe. Následne sa rozrástli na Úniu s 27 členmi a 10 kandidátskymi krajinami. EÚ sa stala mäkkou mocnosťou atraktívnou vďaka slobode, stabilite a prosperite.
Brexit v r. 2020 oslabil európsku jednotu a zároveň potvrdil slobodu členov EÚ vystúpiť a odísť. Po piatich rokoch vidíme nové zbližovanie medzi Londýnom a Bruselom. EÚ sa v skutočnosti pohybovala, rástla a menila v časoch kríz (ropná, ústavná, finančná a teraz aj bezpečnostná). To je plne v súlade so Schumanovym plánom, ktorý počíta s postupnosťou integrácie ako procesu. Pokiaľ ide o budúcnosť, EÚ má usilovať o toľko integrácie, koľko je nevyhnutné na dosiahnutie oprávnených spoločných cieľov jej členských štátov, a má garantovať toľko slobody pre jej občanov, koľko je možné.
V súčasnosti sú pre Úniu veľmi naliehavé štyri ciele:
• Prvým je maximálna podpora konkurencieschopnosti Európy prostredníctvom technologických a systémových inovácií. Inovácia sa stáva imperatívom. Európa by mala súťažiť vo svetovej lige majstrov nových technológií, vyššieho vzdelávania, aplikovaného výskumu a inovácií.
• Po druhé, vzhľadom na súčasné výzvy, po 70 rokoch od pádu návrhu EDC, nadišiel opäť čas vybudovať Európsku obrannú úniu, založenú na súčasnej Lisabonskej zmluve s využitím doložky o posilnenej spolupráci pre podobne zmýšľajúce a pripravené členské štáty.
• Po tretie, Únia musí udržiavať konštruktívny dialóg a rozvíjať prospešnú hospodársku a obchodnú spoluprácu so všetkými dôležitými partnermi a organizáciami vrátane BRICS.
• Po štvrté, ďalšie rozširovanie EÚ je nevyhnutnosťou, nie milosťou Západu voči Východu. Môžem vás uistiť, že cena za nerozšírenie je oveľa vyššia ako výdavky na jej rozšírenie. Únia so všetkými novými členmi je európskejšia, úplnejšia. Prvá svetová vojna sa začala v Sarajeve. Preto sa trvalý mier prostredníctvom rozšírenia EÚ musí vrátiť do Sarajeva, na západný Balkán a aj do východnej Európy.
Snom Otcov – zakladateľov bola slobodná a celistvá Európa od Atlantiku po Ural ako jedno spoločenstvo. Rozpad Sovietskeho impéria bol skvelou príležitosťou na urýchlenie práce na trvalom mieri v Európe. Západ vyhral studenú vojnu, ale nezískal mier. Skutočný mier medzi národmi je oveľa viac než len absencia vojenskej konfrontácie. Toto je dnes naša ťažká, ale ušľachtilá úloha.
EÚ ako aktívna súčasť nového spoločenstva Západ-Východ
Po februárovej revolúcii v Kyjeve v roku 2014 sa na východe Ukrajiny začala občianska vojna. Rusko obsadilo Krym a začala sa druhá studená vojna. Bez skutočného politického a diplomatického úsilia sa po ruskej vojenskej invázii na ukrajinské územie vo februári 2022 sa vojna zmenila na horúcu a krvavú. Namiesto zbližovania sme svedkami rozdelenia medzi Východom a Západom Európy.
Táto bratovražedná vojna musí byť čo najskôr zastavená. Riešenie pre trvalý mier by malo byť tvorivé a konštruktívne, založené na dôstojnosti ľudí na oboch stranách frontovej línie. Nejde o budúcnosť jednotlivých politických vodcov. Prichádzajú a odchádzajú. Ale národy zostávajú. Pred 75 rokmi sa skončila najrozsiahlejšia svetová vojna. Ľudia túžili po mieri a stabilite. Dnes vojna na Ukrajine prebieha, zabíjanie a ničenie pokračuje, ľudia na vojnou zničených územiach trpia a zomierajú. Rovnako túžia po mieri a zaslúžia si ho.
Potenciálne riešenie je na dosah ruky. Možno ho označiť ako Schumanov plán č. 2. Nadácia Clementy ho rozpracovala počas posledných dvoch rokov, keď organizovala diskrétne dialógy medzi osobnosťami z Európy, USA, Ruska a Ázie vo Vatikáne. Sme vďační Pápežskej akadémii vied za to, že sa podelila o svoj priestor a pohostinnosť, aby sme v týchto kritických časoch mohli študovať a rozpracovať odkaz ctihodného Schumana.
Pôvodná úloha francúzsko-nemeckého zblíženia sa dnes navrhuje pre dve hlavné vojenské a politické mocnosti v našom civilizačnom priestore – Spojené štáty a Ruskú federáciu. Mnohí vo svete označili vojnu proti Ukrajine za zástupnú vojnu medzi dvoma jadrovými superveľmocami. S výnimkou dvoch období studenej vojny boli vzťahy medzi oboma krajinami konštruktívne a založené na spolupráci. Mimochodom, Rusko podporovalo nezávislosť USA. Židovsko-kresťanské civilizačné a kultúrne korene na oboch stranách by mali formovať spoločenské vedomie zodpovednosti za globálny mier a bezpečnosť. Túžba po prosperite je blízka a drahá všetkým ľuďom, na východe, západe, severe aj juhu.
Nadácia Clementy pre dedičstvo Ctihodného Schumana navrhuje vytvorenie spoločných trhov pre strategické komodity a zdroje oboch superveľmocí. Konkrétne, pre energetické zdroje vrátane infraštruktúry, prírodné suroviny, informačné technológie a duševné vlastníctvo. Účasť musí zostať otvorená a byť ponúknutá všetkým krajinám a skupinám krajín, ktoré prijmú takúto výnimočnú dohodu, predovšetkým z Európy, Severnej Ameriky a Strednej Ázie.
Takto vznikne nové spoločenstvo spájajúce Aljašku s Kamčatkou cez Európu a Strednú Áziu, ktoré bude predstavovať obrovský, bezprecedentný ekonomický potenciál. To môže položiť základy pre Spoločenstvo Severnej pologule alebo Spoločenstvo Západ-Východ. Táto veľká dohoda medzi dvoma superveľmocami umožní nájsť prijateľný kompromis a rýchlejšie a jednoduchšie ukončiť vojnu na Ukrajine. A vygeneruje zdroje na dynamickú obnovu všetkých vojnou zničených území a infraštruktúry. Prvé reakcie na tento návrh z Východu aj Západu sú povzbudivé.
Trvalý mier v Európe je možný a naliehavý. A nezávisí od väčšieho zbrojenia, ale od kreatívnej a konštruktívnej politiky a zrelého vedenia uvedených rozhodujúcich krajín vrátane Európskej únie a jej členských štátov. Schumanov príklad a dedičstvo môžu pozitívnym a inšpiratívnym spôsobom vrátiť Európu späť do centra ľudských dejín, a formovať našu spoločnú budúcnosť smerom k mieru, bezpečnosti a prosperite. Je to náročná, ale dosiahnuteľná a obohacujúca úloha!
__________________________________________________________________________________
Ján Figeľ je predsedom Vedeckého výboru Nadácie Clementy pre dielo Ctihodného Schumana, ktorá spolupracuje s Pápežskou akadémiou vied vo Vatikáne, zakladateľom EIT (Európskeho inštitútu pre inovácie a technológie), bývalým komisárom EÚ a podpredsedom vlády Slovenskej republiky. Je tiež prezidentom FOREF Europe (www.janfigel.sk).