Veľmi živo si pamätám literárnu exkurziu “Po stopách Ľudovíta Štúra” z gymnaziálnych čias. S našou pani slovenčinárkou sme najskôr išli do Uhrovca navštíviť rodný dom Ľudovíta Štúra (ktorý, zhodou okolností sa neskôr stal aj rodným domom Alexandra Dubčeka). Odtiaľ sme šli na Devín a cestou späť sme sa zastavili v Modre, kde Ľudovít Štúr zomrel na poľovačke tým, že sa mal streliť do nohy. Či mu k tomu niekto “pomohol” ako to na poľovačkách a neskôr pri “autonehodách“ býva (viď čo sa stalo Jamesovi a Lily Potterovej, a rôznym dohadom okolo smrti princezny Diany) teraz špekulovať nejdem. 

Ide o to, že slovenskí konzervatívci sa akoby vyžívali v tom, ako si strieľajú do vlastnej nohy. Ako konzervatívci si radi dávame vlastné góly. Pamätám sa, keď v predvolebnej kampani niektoré osoby konzervatívneho establišmentu (v mediálnej aj politickej rovine) zmietli tému decentralizácie zo stola. Vraj pri tom ľudia začínajú zívať. Potom sa samozrejme nezabudnú posťažovať, že konzervatívci nemajú vlastné témy. Alebo keď raz jeden konzervatívny politik dá po určitom čase jasné zreteľné stanovisko, tak ho stranícki kolegovia hneď v ďalší deň-dva poprú. “Veď ak poľnica zaznie nejasne, kto sa bude chystať do boja?” (1Kor, 14:8)

Tento nešvár sa prejavil opäť po Pochode za život. Námietku niektorých predstaviteľov konzervatívneho establišmentu – že táto téma nikoho nezaujíma – bola spoľahlivo vyvrátená mohutnou účasťou 40 000-vého davu. To je ekvivalent celého mesta Zvolen alebo viac ako celého okresu Dolný Kubín či dvadsiatich ďalších! Naraz! V uliciach! Komu sa podarilo naposledy dostať toľko ľudí na jedno miesto? Naposledy mala porovnateľnú účasť iniciatíva “Za slušné Slovensko” po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice.  Napriek tomu počujeme od niektorých “konzervatívnych” osobností vo verejnom živote najmä kritiku.

Vraj bol príliš cirkevný? No a? Nebolo krásne, že na pochod prišli všetci katolícki biskupi na Slovensku a apoštolský nuncius povedal prítomným, že aj pápež František dnes pochoduje s nimi? Že účastníci pochodu dostali podporu od samotného pápeža? Nebolo krásne, že pochod podporili aj pravoslávni, hoci napríklad na západnom Balkáne sú vzťahy katolíkov a pravoslávnych obzvlášť naštrbené a povedzme v Nízkych Beskydách sú spory medzi grékokatolíkmi a pravoslávnymi o konkrétne budovy cerkví?

Že bol nudný? A čo od toho čakáme? Že to bude nejaká jesenná verzia Campfestu, a k tomu ešte s cukrovou vatou, akvaparkom a skákacím hradom? Účastníci protestov proti novele trestného zákona nič také nečakali a ani tam kvôli ničomu takému neprišli. A ani účastníci v Košiciach.

A napokon niektorým vadí, že si to liberálny establišment nevšimol, cielene to prehliadal. Akoby za to mohli organizátori. Je to nezmysel. Naši názoroví oponenti spravili najlepšie čo mohli spraviť. Pochod za život sa snažia odignorovať, prípadne ho vykresliť ako taký nejaký katolícky folklór, kde si povieme svoje do ozvenovej komory a tam to končí.  

Horšie je, že niektoré konzervatívne osobnosti verejného života razia tento naratív, namiesto toho, aby sa zamysleli nad tým husárskym kúskom, čo organizátori vlastne dokázali. Vybrali reálnu tému, otázku života a smrti, s výtlakom 40 000 ľudí (bez zarátania mnohých ďalších na západnom Slovensku, ktorým bola cesta do Košíc pridlhá). Ich úlohou je túto tému nezmietnuť zo stola, ale ďalej živiť vo verejnom priestore. Červené denníky to robiť nebudú. 

Ako mi  hovorí moja mama, keď sa nad niečím trápim: ak nejde o život, o nič nejde. A pri Pochode za život ide doslova o život.