Pred pár rokmi som bol na recepcii predstavenia jedného pekného stavebného projektu, kde ma zaujala veta, že budúcnosť nie je o ponuke tovarov, či služieb, ale o ponuke zážitkov. Skutočne, zoberme si napríklad ponuky dovolenkových zájazdov. Kvetnato sa v nich opisuje možnosť takého a hentakého zážitku, ktoré v nás navodia pocit, že je to zájazd priamo do stredu rajských záhrad, a na pár riadkoch je tam potom aj tá podstatná informácia čo, kedy, kde a za koľko. Dnešný svet ponúka nespočetné možnosti. Hranice možného sú neustále posúvané a prekračované. Netýka sa to len hraníc vedy a výskumu, ale aj hraníc morálky a prirodzených daností. Možnosti v nás vyvolávajú túžby, túžby chcú byť uspokojené a zážitky ponúkajú uspokojenie mnohých túžob. Toto je svetu celkom prirodzené. Zoberme si napríklad nejaký hudobný koncert. Kým niekedy bol hlavne o speve a hre na hudobných nástrojoch, dnes je to z veľkej časti aj o rôznorodých svetelných, dymových a obrazových efektoch, prekvapivých situáciách a popritom ponúkaných tovaroch a službách (jedlo, nápoje, suveníry a spol.), ktoré v nás majú posilniť práve zážitok.
V dnešnej dobe zážitky však nehľadáme len v svetskej rovine. Hľadáme ich aj v žití nášho kresťanského duchovného života. Chceme naše duchovno prežívať viac a intenzívnejšie. Mnohí ľudia sa z toho dôvodu vydajú na cestu duchovného hľadania. Hľadanie mnohým ľuďom ich vieru prehĺbi, niektorých však aj zmätie a na duchovný život preto zanevrú, a pár ľudí to dočasne, alebo i natrvalo odvedie do iných náboženstiev, či filozofických prúdov.
V dnešnej Cirkvi je vidieť toto duchovné hľadanie viac ako kedykoľvek predtým. U jednotlivcov, spoločenstiev, ale i celej Cirkvi. Aj my, kresťania katolíci, sa v súčasnosti v našich kostoloch v rámci Synody modlíme k Duchu Svätému: „Pouč nás, kam máme ísť, a ukáž nám cestu, po ktorej treba kráčať.“ Vidíme, že len formálne, tradičné a zvykové žitie viery nestačí, neraz ide o mŕtvu vieru. Mnohí, skutočne mnohí z nás sa snažia o úprimný, dôverný a osobný vzťah s našim Bohom – autentické žitie viery. Mnohí z nás túžia, aby ich myseľ a srdce boli podobné mysli a srdcu nášho Pána Ježiša Krista. Ten, ktorý nás robí podobnými Ježišovi je práve spomínaný Duch Svätý. Bez neho nie je možná naša premena a bez neho nie je možná ani obnova Cirkvi.
Osobne som za súčasné charizmatické (letničné) hnutie v Cirkvi veľmi rád. Krst v Duchu Svätom, život v Duchu Svätom, láska k blížnym, využívanie duchovných darov pre všeobecné dobro, budovanie osobného vzťahu s Pánom v „komôrke“ svojho srdca, čítanie Božieho Slova (Biblie) a premýšľanie nad ním, nová túžba po jednote Cirkvi, chvály a vzývanie Pána, zápal pre „stratených“, pomoc trpiacim a núdznym, nanovo ohlasovanie evanjelia a misie, to je niečo, čo je tlkotom srdca dnešnej Cirkvi. Mám rád chvály, novodobú kresťanskú hudbu, spontánne modlitby – výlevy nášho srdca a túžim po Pánovej blízkosti, obdobne ako mnohí z nás. Avšak…
Avšak, nezamieňajme si duševné veci (hlavne intelekt a emócie) s vecami duchovnými. Nedajme sa v Cirkvi strhnúť na cestu, ktorej cieľom sú zážitky. Či už ide o chvály, ale aj rôznorodé modlitby a obrady. Cieľom našej cesty je tu na zemi sa čo najviac pripodobniť Ježišovi skrz jeho Svätého Ducha, ktorý v nás prebýva: „…v dokonalého človeka, ktorého mierou dospelosti je plnosť Krista.“ (Ef 4,13 SEB). Nezabúdajme, Ježiš na tejto zemi neraz trpel. Trpel zrieknutím sa pohodlia, pokúšaním od diabla, námahou svojej služby, nepochopením, neprijatím, zradou, zapretím, vysmievaním, ponížením, týraním a ukrižovaním. Jednoducho, trpel pod ťarchou svojho životného kríža, ktorý vyvrcholil v tom golgotskom kríži, na ktorom bol ukrižovaný, a na ktorom zakúsil i absolútnu opustenosť od nebeského Otca – temnú noc svojej duše.
Cesta Ježišovho učeníka nie je len snažiť sa neustále dostať s Ježišom a jeho troma apoštolmi Petrom, Jakubom a Jánom na horu Premenenia, kde sa Ježiš týmto apoštolom zjavil vo svojej nebeskej sláve a Peter pri okúsení nebeskej slasti dostal zo seba len: „Rabbi, dobre je nám tu! Urobme tri stany: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ (Mk 9,5 SEB). Áno, nebo nám hovorí, že je nám v ňom dobre a chceme v ňom ostať. Cesta Ježišovho učeníka je však hlavne o zobratí svojho kríža, teda aj tých námah a bolestí našich dní, a o nasledovaní svojho Rabbiho – Učiteľa: „Ak niekto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“ (Lk 9,23 SEB) a „Lebo kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom.“ (Lk 14,27 SEB).
Bratia a sestry, áno, žime našu vieru rozumom i emóciami, vedomosťami i skúsenosťou, poznaním i tajomstvom, ale dajme si pozor, aby sme neupriamovali svoj zrak na intelektuálny, emocionálny, telesný, či iný zážitok. On je len možným prostriedkom pre ešte väčšie zameranie sa na náš cieľ – Ježiša. Ak máme Ježiša v nás skrze jeho Svätého Ducha, máme všetko, lebo Duch Svätý je aj Duch nášho Nebeského Otca: „Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať. A prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok“. (Jn 14,23 SEB). Ak nemáme Ježiša, nemáme v podstate nič, lebo nemáme toho, kto je bránou k požehnanej večnosti: „…Boh nám dal večný život a tento život je v jeho Synovi.“ (1Jn 5,11 SSV).
Nevyprázdňujme z dôvodu túžby po zážitkoch Kristov kríž. Aj apoštol Pavol hovorí o svojom ohlasovaní Ježišovho evanjelia: „…nie však múdrosťou slova, aby Kristov kríž nebol vyprázdnený. Veď slovo o kríži je bláznovstvom pre tých, čo sú na ceste k záhube, nám však, ktorí smerujeme k spáse, je Božou mocou.“ (1Kor 17-18 SEB) a „Aj ja, bratia, keď som prišiel k vám, neprišiel som vám ohlasovať Božie tajomstvo so vznešenosťou slova alebo múdrosti. Rozhodol som sa totiž, že medzi vami nebudem poznať nič iné okrem Ježiša Krista, a to ukrižovaného. Aj ja som bol medzi vami slabý, preniknutý veľkým strachom a chvením; moje slovo a moje hlásanie nespočívalo v presvedčivých slovách múdrosti, ale v dokazovaní Ducha a moci, aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci.“ (1Kor 2,1-5 SEB).
Vo vzťahu ku Kristovmu krížu, ale aj tomu vlastnému, či krížu našich blízkych môžeme zaujať rôznorodý postoj, resp. môžeme sa aj bez našej vôle ocitnúť v rôznorodých životných situáciách.
Niekedy sme k neseniu kríža iných priam donútení, či už ide o pomoc v chorobách našich blízkych, alebo naše poverenie pomôcť v práci menej výkonnému kolegovi, a či „posunutie“ nás do nejakej funkcie (na spôsob chceš-nechceš, ideš), z ktorej vyplývajú rôznorodé nás zaťažujúce povinnosti: „Keď ho odvádzali, chytili istého Šimona z Cyrény, ktorý sa vracal z poľa, a položili naňho kríž, aby ho niesol za Ježišom.“ (Lk 23,26 SEB).
Nie vždy náš kríž nesieme v pokoji a statočne, zvlášť keď už nie my nesieme kríž, ale keď už on nesie nás a nedá sa nám z neho zísť, či zahodiť ho niekde preč, obviňujúc Boha i všetkých vôkol nás: „Jeden z tých zločincov, ktorí viseli na kríži, sa mu rúhal a hovoril: ‚Nie si ty Mesiáš? Zachráň seba i nás!‘“ (Lk 23,39 SEB).
Inokedy sme v pozícii tých, čo radi vyslovia súdy – dôvody a príčiny utrpenia iných ľudí, pričom pomenovanie, hoc aj pravdy, už nikomu nemôže reálne pomôcť: „Pilát napísal aj nápis a dal ho zavesiť na kríž. Bolo tam napísané: ‚Ježiš Nazaretský, kráľ Židov.‘“ (Jn 19,19 SEB).
Pri krížoch našich drahých sme z času na čas aj bezmocní a jediné čo niekedy môžeme pre druhých urobiť, je byť im blízko: „Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleofášova a Mária Magdaléna.“ (Jn 19,25 SEB).
Trpiaci nevládny človek je, žiaľ, pre niektorých z nás aj bremenom, ktoré nás obmedzuje v realizácii našich zámerov, a tohto bremena sa chceme zbaviť, aby sme mohli sláviť „svoje sviatky“: „Pretože bol prípravný deň, Židia požiadali Piláta, aby dal ukrižovaným polámať nohy a sňať ich, aby ich telá nezostali na kríži v sobotu, lebo na tú sobotu pripadal veľký sviatok.“ (Jn 19,31 SEB).
Bez Kristovho kríža by však nebola naša spása. Bez nesenia nášho kríža by zas nebolo naše nasledovanie Ježiša – tá osobná cesta (m)učeníctva, prijatie, resp. presnejšie denné prijímanie daru milosti našej spásy, ako i spolupodieľanie sa na spáse ostatných, slovami apoštola Pavla: „Teraz sa radujem, že za vás trpím a dopĺňam vo svojom tele, čo chýba Kristovým utrpeniam pre dobro jeho tela, ktorým je Cirkev.“ (Kol 1,24 SEB).
Karol Vojtko
Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom „…lebo, Ty si so mnou.“.
Foto: www.freepik.com