Anglické slovo „woke“ znamená prebudený; bdelý, myslí sa tým voči zlom rasizmu, sexizmu, homofóbie, transfóbie, islamofóbie a ďalším -izmom a -fóbiám.
Problém progresivizmu však je ten, že je to tiež -izmus, teda fanatická ideológia, ktorá nehľadí na človeka ako na primárne jedinečnú, originálnu bytosť, ale ako na príslušníka kolektívnej entity. Ktorá je buď utlačovateľská, teda zlá, alebo obeťou, teda dobrá.
V tom je podobný autoritárskym či totalitným ideológiám 20. storočia, marxistickému socializmu, fašizmu, komunizmu a nacizmu.
Tieto ideológie tiež nevnímali človeka ako jedinečnú bytosť s vlastnou vnútornou hodnotou, ale ako primárne príslušníka kolektívnej entity. Pre marxistických socialistov a komunistov to boli pracujúci, proletári a nevlastníci na jednej strane, tí dobrí a vykorisťovaní; na strane druhej to boli buržoázia, vlastníci a majitelia, teda tí zlí a vykorisťujúci. Predstava, že niekto z tých prvých by nemusel byť dobrý a niekto z tých druhých zlý, bola pre tieto ideológie nepredstaviteľná.
U fašistov tou kolektívnou entitou boli etnikum a národ, u nacistov navyše ešte aj rasa. Ak ste Talian, potom ste dedičom veľkolepej Rímskej ríše a musíte ju silou zbraní obnoviť; dobyť a podmaniť si nielen Habešanov (Etiópčanov), ale aj Albáncov, Korzičanov, či Slovincov a Chorvátov v Istrii a Dalmácii; a samozrejme aj Grékov. Ak ste Nemcom, ste príslušníkom panskej rasy a životy nejakých Židov, Poliakov či Slovanov oproti vám nestoja za nič…
Ukážme si to na príklade Abraháma Goldberga. Ste Abrahám Goldberg. Žijete v malej krajine v stredovýchodnej Európe. Vlastníte továrničku. Malú, nejakých tých 90 zamestnancov. Potom sa vaša krajina stane obeťou jednej alebo druhej veľkej predátorskej agresívnej totalitnej ríše. Jednej, alebo druhej. Tí jedni Vás pošlú do Gulagu na Vorkute, pretože ste továrnik a buržoa, tí druhí do lágru v Treblinke, pretože ste Žid. V oboch prípadoch Váš osud bude rovnaký.
Ale, poviete si, predsa nechcem prirovnávať tak ušľachtilú a pokrokovú ideológiu ako je progresivizmus k totalitným monštrám 20. storočia? Nie, čo sa týka prostriedkov, ale áno, čo sa týka pohľadu na človeka.
Pohľad progresivizmu na človeka je pohľadom identity, ktorá určuje vašu morálnu hodnotu bez ohľadu na to, aký ste a čo robíte. Muž? Utlačovateľ žien. Beloch? Utlačovateľ černochov. Heterosexuál? Utlačovateľ homosexuálov. Žena, čierna, lesbická? Vrchol cností, pretože je trojnásobnou historickou obeťou a preto hrdinkou a vzorom hodným obdivu a klaňania sa nás všetkých… Bez ohľadu na to, aká v skutočnosti je (a aký v skutočnosti je ten biely heterosexuálny muž). Identita je osud, z ktorého sa nedokážete vymaniť, uniknúť mu. Ako aj Abrahám Goldberg nemal šanci uniknúť osudu svojmu. V tomto je pohľad progresivizmu na človeka a menšiny rovnaký, ako boli pohľady nacistov a komunistov. Len u každej z týchto troch ideológií boli tie „dobré“ a tie „zlé“ kolektívne entity rôzne a inakšie.
A pritom pôvodnou a dominantnou tradíciou našej civilizácie bol pohľad židovský, kresťanský, humanistický a liberálny v tom klasickom zmysle, teda pohľad na človeka ako na unikátnu, jedinečnú bytosť. Podľa židovstva stvorenú Nebeským Otcom, preto všetci ľudia sú bratia a sestry. Kresťanstvo k tomu dodáva, že pre každého človeka zvlášť, ako jednotlivca, sa Syn Boží obetoval na kríži. Humanizmus oslavuje ľudský rozum a kreatívne, napr. umelecké schopnosti. A liberalizmus, ten pôvodný liberalizmus, než mu progresívci ukradli jeho názov, vnímal človeka ako nositeľa prirodzených práv a preto s morálnym a politickým právom na život v slobode. Lenže nie, progresívci toto všetko opustili a na človeka sa pozerajú primárne nie ako na jednotlivca, ale ako na príslušníka kolektívnej entity, páchateľa či obete.
Jednou z extrémnych podôb „bdelého“ progresivizmu – v ktorej už zápas o verejnú mienku prehráva – je koncept tzv. trangenderu, podľa ktorého je pohlavie človeka nie biologickou a fyziologickou realitou, ale otázkou voľby, vlastného rozhodnutia sa a sebe identifikácie. Predsa o tom, či som muž, alebo žena (alebo nebinárny, alebo oboje zároveň, alebo nič z toho…), nerozhodujú nejaké chromozómy XX a XY, ale to, ako sa cítim, a za koho sa považujem…
Sú ľudia, ktorí sa považujú za Napoleona, ale to ešte neznamená, že sme my všetci ostatní povinní ich oslovovať „sire“…
U dospelých by to bolo smiešne, ale hlavnou obeťou ideológie transgenderu boli a sú deti. Mnohé trpia na začiatku puberty pohlavnou dysfóriou, nie sú spokojné so svojím pohlavím, ale normálne, biologickým a fyziologickým vývojom sa z toho dostanú a v dospelosti veľká väčšina z nich už zo svojím pohlavím spokojná je. Lenže v mnoho krajinách začali mnohí aktivisti a kliniky im tvrdiť, že majú plné právo zmeniť si pohlavie a stať sa pohlavím tým, ktorým sa cítia alebo chcú byť. Takže na začiatku puberty dostanú hormonálne blokátory puberty, aby sa nemohli stať dospelými ženami či mužmi, potom im chirurgicky „zmenia“ pohlavie, totiž zmrzačia im pohlavné orgány, a potom dostanú megadávky hormónov ich opačného, teraz vraj už ich nového pohlavia.
A potom väčšina z nich je veľmi nešťastná, chce sa vrátiť späť, a pýtajú sa, čo im to ako nedospelým deťom vlastne urobili… Teraz už kliniky v Británii či v Amerike s touto praxou prestávajú, pretože si uvedomili, že sa dopúšťali niečoho strašného, mrzačenia detí a experimentov na ľuďoch. Vlastne zločinov proti ľudskosti.
Všetkým odporúčam dokumentárny, komicko-tragický film Matta Walsha „Čo je žena?“ (What Is a Woman?). Trans-aktivistom a tým indoktrinovaným ideológiou transgenderu dáva jednoduchú otázku „Čo (kto) je žena?“ a oni nie sú schopní či ochotní na to odpovedať. Ak sa o definíciou pokúsia, je kruhová, typu: „žena je každý, kto sa ženou byť cíti“… (To má rovnakú definičnú a logickú hodnotu ako konštatovanie „koleso je to, čo niekto za koleso považuje“.)
Pádny a prekvapivý je posledný dialóg dokumentu, ale ten nechcem prezradzovať, pozrite sa na film sami.