Mnohí z nás sme pri plnení svojich úloh a zámerov atakovaní jedným veľkým nepriateľom, ktorým je znechutenie. Obzvlášť to platí pre akčných a iniciatívnych ľudí. Často začneme realizovať nejakú dobrú vec na poli nášho súkromného, spoločenského, či pracovného života s nadšením. Avšak, niekedy napriek snahe, sa dobré ovocie našich aktivít nedostavuje, resp. nie je nejako viditeľné, a prichádzajú nám do cesty aj rôzne ťažkosti, napr. problémy v práci, únava, alebo nepochopenie zo strany nášho okolia. A ako ide čas, naše odhodlanie v danej dobrej veci je naštrbené a postupne prichádza do nášho života znechutenie. Znechutenie je veľkým nepriateľom nášho života, ktoré netreba podceňovať.

Prečo? Pozrime sa na dopady znechutenia do Božieho Slova. Izraeliti sa pre svoje znechutenie začali usadzovať v ich Zasľúbenej zemi až po uplynutí 40-tich rokov od ich odchodu z otroctva Egypta, hoci, ak by mu nepodľahli, mohli tak spraviť do niekoľkých týždňov. Izraelitov znechutili pre zaujatie krajiny ich vyzvedači, ktorí im nepravdivo zveličovali prekážky s tým spojené: „…preskúmali krajinu, potom však Izraelitov natoľko znechutili, že nechceli ísť do krajiny, ktorú im dal Hospodin. V ten deň sa Hospodin rozhneval a zaprisahal sa: ‚Muži, ktorí vyšli z Egypta ako dvadsaťroční a starší, neuvidia krajinu, ktorú som sľúbil pod prísahou Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi, pretože sa úplne neoddali Hospodinovi, okrem Kenizzejca Kaléba, syna Jefunneho, a Jozuu, syna Núna, lebo oni sa celkom oddali Hospodinovi.‘ Vtedy sa Hospodin na Izraelitov veľmi rozhneval a štyridsať rokov ich nechal blúdiť po púšti, kým nevyhynulo celé pokolenie, ktoré robilo to, čo sa nepáčilo Hospodinovi.“ (Nm 32:9-13 SEB).

Výsledkom znechutenia národa bola v podstate smrť jeho celej jednej generácie, ktorá sa nechala nakaziť znechutením, a tiež útrapy národa počas 40-tich rokov na púšti. Údel Kaléba, popri Jozuem, za ich oddanosť (vytrvalosť) bol však iný, aj keď aj oni museli niesť bremeno národa – život v púšti po dobu 40-tich rokov: „Svojho služobníka Kaleba však vovediem do krajiny – do ktorej už vkročil – za odmenu, že bol naplnený iným duchom a že mi ostal verný. Jeho potomstvo ju prevezme do vlastníctva.“ (Nm 14:24 SSV). Jozue a Káleb totiž ako jediní z dvanástich vyzvedačov podali Izraelitom pravdivú zvesť, že krajinu bolo možné zaujať aj napriek prekážkam. Títo dvaja ostali v pravde a nepodľahli znechuteniu.

Alebo si zoberme za príklad Samsona, ktorému Boh zveril veľkú úlohu, že bude oslobodzovať svoj národ spod nadvlády Filištíncov. Keď na Samsona dlho, pravidelne a úpenlivo naliehala Dalila, do ktorej bol zamilovaný, aby jej prezradil zdroj svojej sily, upadol do znechutenia a tajomstvo jej prezradil: „A keď deň čo deň naliehala svojimi rečami na neho a unúvala ho, že sa mu znechutil život až na smrť,“ (Sdc 16:16 SSV). On pre svoje znechutenie stratil svoj život a úlohu, ktorú mu zveril Boh, vykonal len v obmedzenom rozsahu.

Znechutenie, znechutenie a znechutenie. Koľko ľudí prišlo vo svojich životoch o mnohé dobré veci, pretože pod ťarchou problémov (či už skutočných alebo len zdanlivých) upadli do znechutenia? Znechutenie ich odradilo od ich dobrých zámerov, alebo dokonca aj od plnenia si bežných povinností.

Zoberme si príklad zo života Dávida. Ak by sa Dávid nechal odradiť kráľom Šaulom, ktorý mu poukazoval na nemožnosť víťazstva nad mocným veľkým bojovníkom Goliášom, nikdy by ho neporazil: „Šaul odrádzal Dávida: ‚Nemôžeš ísť k tomu Filištíncovi a bojovať proti nemu. Si ešte len chlapec a on vojenčí od mladi.‘“ (1Sam 17:33 SEB). Dávid sa však odradiť nedal a výsledkom bolo jeho veľké víťazstvo, ktoré mu isto dodalo sebavedomie do mnohých ďalších víťazstiev, ktoré s Božou pomocou vybojoval.

Liekom na znechutenie je vytrvalosť: „…vytrvaj v úlohe, ktorá ti je určená…“ (Sir 17:24 SSV). „Potrebujete vytrvalosť, aby ste plnením Božej vôle získali prisľúbenie.“ (Hebr 10:36 SSV). Ona nám pomôže prejsť ťažkým obdobím, aby sme dosiahli cieľ našich námah.

Všetci sme občas v ťažkých situáciách, ktoré nám napriek našej snahe prerastajú cez hlavu. Niekedy sa veci dokonca tak zhoršujú, že prichádza okrem znechutenia strach, panika, či zúfanie si a človek si uvedomí, že danú vec asi nezvládne. Kto má rad tieto situácie? Asi nikto. Nie je prijemné zakusovať svoju slabosť a bezmocnosť.

Napriek tomu, že sme v danej situácii na dne, Božie Slovo nám ponúka riešenie. Pozrime sa na udalosť zo života kráľa Dávida z obdobia, kedy ešte nebol kráľom, ale štvancom zo strany Šaula, jeho predchodcu na izraelskom tróne. Dávid bol v danom čase vyhnancom, ktorý spolu s ľuďmi, ktorí ho nasledovali, našiel dočasné útočisko v krajine Filištíncov. Tam slúžil jedenému z ich vojvodcov. Potom čo bol Dávid s jeho ľuďmi filištínskymi vodcami poslaný z ich vojnovej výpravy proti Izraelitom domov, nakoľko si Dávida vyhodnotili, že sa môže pridať i s jeho bojovníkmi na stranu nepriatelia, vracia sa Dávid domov do krajiny svojho dočasného útočiska, do mesta Ciklag. Ten však nachádza dobytý a vypálený Amalékmi. Ženy, čo tam boli, i všetkých bez výnimky odvliekli do zajatia, nikoho však nezabili. V akej situácii sa ocitol Dávid, Prvá kniha Samuelova zachytáva nasledovne:

„Keď prišiel Dávid so svojimi mužmi k mestu, zistil, že je vypálené a že ich ženy, synovia a dcéry boli odvlečení. Dávid a ľud, čo ho sprevádzal, sa pustili do prenikavého náreku; plakali až do úplného vyčerpania. Aj obe Dávidove ženy, Achinoam z Jezreelu a ženu po Nabálovi Abigajil z Karmelu, odvliekli do zajatia. Dávid sa tým dostal do tiesnivého položenia, lebo sa mu ľud vyhrážal ukameňovaním. Všetci boli totiž roztrpčení, každý pre svojho syna a dcéru. Dávid však našiel odvahu v Hospodinovi, svojom Bohu. Dávid povedal kňazovi Ebjatárovi, Achimelechovmu synovi: ‚Prines mi efód!‘ Ebjatár mu ho teda priniesol.  Dávid si pýtal odpoveď od Hospodina na otázku: ‚Ak budem prenasledovať tú hordu, dohoním ju?‘ Odpoveď znela: ‚Prenasleduj ich, iste ich dohoníš a svojich vyslobodíš.‘ Dávid nato odišiel a s ním aj šesťsto mužov, ktorí ho sprevádzali…“ (1Sam 30:3-9 SEB).

Výsledkom toho, že sa Dávid oprel o Boha a našiel odvahu už nie v sebe (v svojich možnostiach), ale v Bohu, bolo, že Dávid zachránil všetko, čo Amalékovia pobrali, a vyslobodil i svoje dve ženy. Nikto z nich nechýbal, ani deti, ani dospelí, ani synovia, ani dcéry. Korisť a všetko, čo im pobrali, priviedol Dávid späť.

Katolícky preklad toho, že Dávid našiel odvahu v Hospodinovi, svojom Bohu znie: „Ale Dávid sa vzmužil v Pánovi, svojom Bohu.“. Profesor Roháček  túto vetu prekladá: „Ale Dávid sa posilnil v Hospodinovi, svojom Bohu.“ Anglický preklad New Living Translation pre porovnanie znie: „But David found strength in the Lord his God.“ V preklade do slovenčiny: „Ale Dávid našiel silu v Pánovi, svojom Bohu.“

Toto je podľa mňa rozhodný moment pre prekonanie našich ťažkých situácií, vrátane znechutenia. Keď zbadáme, že naša odvaha a sila nestačia a na ich miesto sa vkráda strach a slabosť, vo viere a dôvere máme možnosť oprieť sa o skutočnosť, že Boh je s nami, nikdy nás neopustí a chce pre nás to najlepšie ako otec pre svoje deti. Obdobne ako to Dávid vyjadril v jednom zo svojich Žalmov: „I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou… Dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života.“ (Ž 23:4,6 SSV).

Práve o tom hovorí aj prorok Jeremiáš: „Ale Pán je so mnou ako mocný hrdina, nuž moji prenasledovatelia sa potknú a nič nezmôžu, zahanbia sa veľmi, že nič nedosiahli, hanbou večnou, nezabudnuteľnou.“ (Jer 20:11 SSV).

Prosíme ťa nebeský Otče, nedaj, aby sa do našej mysle nasťahovalo znechutenie. Daj nám prosíme ťa milosť vytrvať a prejsť aj náročnejšími obdobiami nášho života, aby sme mohli vojsť do našej zasľúbenej zeme – plnosti života, ktorý si nám pripravil. Nech sme ako tvoji služobníci Jozue a Kaléb, ktorí nepodľahli znechuteniu, a naopak, v ťažkostiach im zverenej úlohy vytrvali. Nebeský Otče daj nám vieru a dôveru, aby sme v našich slabostiach, prameniacich zo životných ťažkostí, ktoré neobídu nikoho z nás, hľadali silu a odvahu v tebe a v tejto odvahe a sile kráčali vpred, kým nevyjdeme z „tmavej doliny“ nášho života. V mene nášho Pána Ježiša Krista. Amen.

Karol Vojtko

Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom „…lebo, Ty si so mnou.“