Kto z nás nemiluje vianočné čítania z Evanjelií o Ježišovom narodení? O tom, ako cisár Augustus vydal rozkaz vykonať súpis ľudu po celom svete, ako sa všetci išli dať zapísať do mesta svojho pôvodu, ako išiel aj Jozef s tehotnou Máriou, ako pre nich nebolo miesto v hostinci, a ako sa náš Spasiteľ narodil v maštali. Aj jeden z našich krásnych vianočných vinšov, ktoré si prajeme na deň Božieho narodenia znie:
„Dnes je narodenia deň,
prišlo nám potešenie v ňom,
že Panna Mária prečistá,
porodila Pána Krista.
V tom meste Betleheme,
v jasličkách na slame,
v chudobe On na svet prišiel,
veľkú radosť nám doniesol.
Sláva Bohu na výsosti,
trónu Jeho velebnosti
a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle,
pochválen buď Ježiš Kristus.“
Potom tú máme tiež vianočné čítania z Evanjelií o návšteve novonarodeného Mesiáša pastiermi, ktorým zvestovali túto radostnú správu anjeli, a neskôr mudrcmi z východu, ktorých priviedla k Ježišovi ich múdrosť, vďaka ktorej rozpoznali a nasledovali Jeho hviezdu.
Avšak skôr, ako sa dostaneme k týmto radostným momentom našej spásy, máme obdobie adventu. Advent, ako čas prehĺbenia nášho vzťahu s Bohom, aby sa Ježiš mohol v našich srdciach narodiť v ešte väčšej miere lásky, radosti, pokoja, spravodlivosti, vernosti, našej odovzdanosti Bohu a dôvere v jeho spravodlivé a múdre cesty, po ktorých nás vedie. Jednoducho advent, ako príprava na príchod nášho Spasiteľa.
Čo však vnímame v tomto období všade vôkol nás? V rádiách hrajú vianočné pesničky, obchodníci sú v plnom švungu, všadiaľ blikajú rôznorodé svetelné reťaze, valí sa na nás v podobe Mikulášov, anjelov a čertov lavína sladkostí a väčšina z nás pociťuje intenzívnu potrebu zakúpenia vhodných darčekov pre svojich blízkych. Hoci nás stále sužuje inflácia a viacerí skutočne zažívajú ťažšie finančné časy, plnosť našich predvianočných nákupných košíkov, akoby zázrakom rastie. Niektorých čakajú vianočné posedenia. Kto má deti, či vnúčatá, má pred sebou ešte takú a hentakú vianočnú besiedku. A skutočne, vďaka patrí všetkým pedagógom (učiteľom/učiteľkám, asistentom/asistentkám a vychovávateľom/vychovávateľkám), že tieto veci s deťmi nacvičia, a tak potešia duše rodičov, či starých rodičov. Neraz je to na úkor ich voľného času. A potom stromček, ozdoby, varenie, pečenie, upratovanie, nakupovanie atď., atď. Všetko sú to v podstate pekné a dobré veci, ktoré nás tešia, avšak vyžadujú si množstvo nášho času. Niekedy až toľko času, že nám pripravia malé predvianočné vyhorenie, kedy si večer povzdychneme, že sme sa počas celého dňa vôbec nezastavili. Všetky tieto predvianočné aktivity mnohí z nás vykonávajú pri plnej pracovnej vyťaženosti, hovoriac si, že si oddýchneme počas Vianoc. Viacerí sa však už ani takto radšej neklameme, lebo počas Vianoc nás zase strhnú iné aktivity, či už zimné športy, rodinné návštevy, alebo jednoducho, kto má malé deti, má o voľné chvíle postarané vždy.
Podstata tohto predvianočného obdobia by mala byť a môže byť pre nás celkom iná. Riešením je práve skutočné žitie adventu. Advent, ako obdobie spomalenia a zamyslenia sa nad svojim životom, ako i radostného očakávania narodenia sa Ježiša v našich srdciach. Advent, ako vytvorenie priestoru, kedy naše vnútro vyprázdnime o niečo viac od seba samého a všetkých vecí, ktoré sa na nás rútia a tento uvoľnený priestor poskytneme Bohu, aby ho mohol naplniť tým, čo on uzná za vhodné, neraz hlavne pokojom a radosťou, ktoré tak veľmi chýbajú nám – dnešným uponáhľaným ľuďom.
Keď sa pred niekoľkými desiatkami rokov zavádzala výpočtová technika a nastávala počítačová éra, ľudia si mysleli, že budú za nich robiť počítače, a z toho dôvodu budú môcť robiť menej, a budú mať viacej voľného času. Výsledok príchodu počítačovej éry je nám v súčasnosti už známy. Vôbec nerobíme menej, ale naopak viac a ešte v rýchlejšom tempe. Sú na vine počítače? Jasné, že nie. Problémom je naše ľudské vnútro, ktoré chce viac a viac a rýchlejšie a rýchlejšie. Svet iný nebude. My však tieto veci môžeme aspoň sčasti robiť a prežívať inak. Je potrebné z toho nezastaviteľne sa valiaceho rýchlovlaku aspoň raz za čas vystúpiť a nechať sa premôcť čarom padajúcej sa vločky, detského smiechu, blízkosti nás milujúceho človeka, alebo jednoducho len tlkotom svojho srdca, či uvedomením si svojho dychu. Áno, zas a znova potrebujeme záchranu od seba samých, vyjadrené náboženským termínom, potrebujeme spásu. Prečo? Lebo človek je majster sebadeštrukcie. Nik iný nás nevie vysiliť a uštvať tak, ako sa vieme vysiliť a uštvať sami.
Našou predvianočnou adventnou spásou môže byť osobný intímny čas strávený s našim nebeským Otcom. Nech tento čas nazveme akokoľvek, či modlitbou, stíšením sa, meditáciou, rozjímaním, a či zostúpením do komôrky nášho srdca, je to čas nášho spočinutia v lone Boha.
Sám Ježiš nám hovorí: „Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti. Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili.“ (Mt 6,6-8 SSV).
Komôrka nášho srdca a v nej my a náš Otec, náš Otec a my. Andrew Murray, autor úvah k stíšeniu nám radí: „Vypni svet, uchýľ sa od všetkých svetských myšlienok a povinností, a zatvor sa sám s Bohom, aby si sa v skrytosti modlil. Hlavným cieľom tejto modlitby nech je uvedomenie prítomnosti nebeského Otca.“
Za vzor si tiež môžeme zobrať evanjelistu a zakladateľa viacerých sirotincov v Anglicku Georga Müllera, ktorý sa snami delí o svoju skúsenosť času stráveného pri Pánovi: „Jasnejšie ako kedykoľvek predtým som uvidel, že prvou veľkou a základnou úlohou, na ktorú musím každý deň dbať, je to, aby som mal vnútornú radosť v Pánovi. Na prvom mieste som sa nemal zaoberať tým, ako veľmi mám slúžiť Pánovi alebo ako Ho oslavovať, ale ako by som potešil svoju dušu a nasýtil vnútorného človeka. Mohol by som sa snažiť byť prospešným pre veriacich, prinášať úľavu utrápeným alebo inými spôsobmi sa snažiť správať ako Božie dieťa v tomto svete; no ak sa neradujem v Bohu a denne nie som vnútorne nasýtený a posilnený, toto všetko sa nemusí niesť v správnom duchu.“
Pozrime sa aj na to, ako praktizoval svoju modlitebnú komôrku Ježiš: „Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil.“ (Mk 1,35 SSV), a tiež: „Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám.“ (Mt 14,23 SSV). Počas svojho verejného pôsobenia bol Ježiš skoro neustále obklopený ľuďmi. Ak chcel vstúpiť do osobnej intímnej modlitby s Otcom, vedel, že pre všetky svoje povinnosti má na to priestor pred začatím dňa – skoro ráno, alebo po skončení dňa – neskoro večer. Len vtedy mal priestor byť s Otcom osamote. Či to nie je dobrý príklad aj pre nás dnešných, zaneprázdnených ľudí?
Edward McKendree Bounds vo svojej knihe Moc skrze modlitbu píše: „Ľudia, ktorí na tomto svete urobili pre Boha najviac, boli skoro ráno na kolenách… Za skorým vstávaním a rannými modlitbami je vrúcna túžba, ktorá nás pobáda k nasledovaniu Boha.“
Obdobne sa vyjadril autor známej knihy Cesta pútnika John Bunyan: „Ten, kto uteká od Boha ráno, sotva Ho nájde po zvyšok dňa.“
Pozrime sa na všetky bohatstvá a pôžitky sveta. Výborne jedlo, peniaze, drahokamy, dovolenky v exotických krajinách, adrenalínové zážitky, sex, pohodlie a luxus všemožného druhu, a čo ja viem čo ešte, a vo vzťahu k tomuto všetkému žalmista Bohu hovorí: „keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší.“ (Ž 73,25).
Je aj našou vlastnou táto veta: „Otče, keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší.“ ? Ak nie, počas tohto adventu sa môže našou stať. Boh nám vie a chce dať viac, oveľa viac ako svet. Boh nám vie a chce dať počas času stráveného s ním seba samého, a to je viac, nevyčísliteľne oveľa viac ako to, čo je vo svete.
Za potreby sú k tomu iba dve veci. Vedenie a pomoc Ducha Svätého, slovami proroka Zachariáša: „Nie silou a nie mocou, ale mojím duchom!“ (Zach 4,6 SSV) a Božie Slovo, slovami nášho Pána Ježiša: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ (Jn 8, 31-32 SSV).
Drahí bratia a drahé sestry v Ježišovi Kristovi, pripravme počas tohto adventu cestu Pánovi do našich sŕdc, vyrovnajme mu naše životné chodníky, a či ráno, a či večer, pozvaním nášho Pána: „Ostaňte v mojej láske!“ (Jn 15,9 SSV).
Na záver sa započúvajme do Hymnu Liturgie hodín 2. polovice adventného obdobia:
„Príď, Kriste, spása národov,
naroď sa z Panny Márie;
nech žasne svet a umĺkne:
taký zrod Boha hoden je.
Duch Svätý Pannu zatônil;
–neznala muža Mária–,
Slovo sa stáva človekom,
na kvet sa púčok rozvíja.
Pod srdcom Panny zreje Plod;
jej čistota je žiarivá,
jej čnosti – krásna kytica,
jak v chráme Boh v nej prebýva.
On, Mocný, dvojej podstaty,
nech sa už vydá na cestu,
nech vyjde z krásnej komnaty
zachrániť svoju nevestu.
Vo všetkom s Otcom rovnaký,
telom sa ľudským priodial,
by liečil naše slabosti
a večnú spásu daroval.
Žiaria už tvoje jasličky,
noc novým svetlom oplýva,
čo nevyhasí žiadna tma,
čo vlastní viera ohnivá.
Sláva ti, Kriste, Kráľ dobrý,
tebe i Bohu Otcovi,
na večné veky sláva buď
aj Duchu Tešiteľovi. Amen.“
Karol Vojtko
Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom „…lebo, Ty si so mnou.“