Ladislav Lencz  a jeho spolupracujúci tím v rámci projektu prípravy nového výchovno-vzdelávacieho predmetu, ktorý dostal názov Etická výchova, identifikovali  desať  stupňov ľudského dozrievania. V cieľovom zameraní na formáciu k prosociálnosti autor rozšíril tieto stupne do podoby Mravného kódexu prosociálneho správania: Jeho obsahom sú tieto sociálne a etické zručnosti: otvorená komunikácia; sebapoznanie a sebaúcta, úcta k druhým; pozitívne hodnotenie druhých; tvorivosť a iniciatíva aj v oblasti ľudských vzťahov; vyjadrovanie postojov a pocitov; empatia voči druhým ľuďom; asertivita-byť sám sebou, ani pasivita, ani agresivita; sledovať pozitívne vzory a ich aj vytvárať; prosociálne správanie, vedúce k spolupráci, k pomáhaniu a k obdarúvaniu; angažovať sa za sociálne dobro v spoločnosti.

            S demokraciou je to v tomto ohľade presne tak, ako s rozvojom osobnosti dieťaťa. Ak občana, občianku privedieme k prosociálnosti, zápas o budúcnosť demokracie je zhruba vyhraný. Ak nie, rastie chaos a manipulácia alebo vznikne diktatúra.

            Prosociálnosť má politický význam iba v tom prípade, ak ju vieme rozvíjať vedome a zámerne. Je to ako s učením sa matematike? Na túto otázku sa nedá odpovedať teoretickou úvahou. Svet je plný sociálnych a politických reforiem, navrhnutých teoretikmi /Marx bol jedným z nich/, ktoré skončili kolosálnou tragédiou.  My potrebujeme odpoveď a záruky empirického charakteru. Prosociálnosť nepotrebuje ideológov, ale svedkov, ktorí zažili, ako človek vnútorne rastie svojim prosociálnym správaním.

            Traduje sa výrok admirála Nelsona, ktorý pri návšteve športoviska college, kde študoval, povedal: „Moje bitky som vyhral na tomto ihrisku.“ Triedne alebo školské spoločenstvo so svojimi sociálnymi vzťahmi je modelom celej spoločnosti. Je miestom, kde sa vyhrávajú alebo prehrávajú budúce životné bitky. Je miestom, kde sme model prosociálnej demokracie úspešne vyskúšali.

            V septembri 1990 sme na Slovensku na asi 30 školách začali s experimentálnou výchovou k prosociálnosti. Nazvali sme ju etickou výchovou, pretože základom etiky je prosociálnosť. Spôsob výchovy je výsostne demokratický. Učiteľ je skôr moderátorom, žiaci sú jeho rovnocennými partnermi a spoluvychovávateľmi. Moderná pedagogika totiž zistila, že vzťahy medzi žiakmi sú pre rozvoj charakteru  práve také dôležité /alebo dôležitejšie/ ako vzťahy medzi žiakmi a učiteľom. Za tohto predpokladu sú žiaci optimálne motivovaní, aby spolupracovali s vychovávateľom.

            To je pravdepodobne príčinou, že za jediný rok experimentu

– žiaci získali veľkú dôveru k učiteľovi, hovoria s ním o svojich problémoch,

– zmizli spory a hádky alebo ich výrazne ubudlo,

– deti sa naučili akceptovať aj menej príťažlivé alebo zanedbané deti, rómske deti a pod.

– vďaka etickej výchove  sa podarilo vyriešiť niekoľko neľahkých výchovných prípadov.

Na záver môžeme zhrnúť:  Prosociálnosť sa dá naučiť. Presvedčili sme sa, že výchova k prosociálnosti je veľkým prínosom pre zdravý rozvoj našej demokracie. Vo voľbách budeme preferovať kandidátov, ktorí si za svoje heslo zvolia: DEMOKRACIA, TO JE  VÝCHOVA.

Hoci v Európe miestami ešte obchádza strašidlo komunizmu, vyvolané Marxom a Engelsom, začína sa už objavovať prosociálnosť ako nová kultúrna paradigma.

Prišiel čas, aby ju malé Slovensko zabudovalo do politických, ekonomických a kultúrnych projektov, aby raz s hrdosťou mohlo ponúknuť overený model prosociálnej demokracie európskym národom ako nádej pre budúcnosť.

Mgr. Ladislav Lencz, 1.- 4. časť z jeho článku Manifest prosociálnej demokracie.