V nadpise som sa nepomýlil. Asymetrický. A podľa toho poznáte, že je deformovaná. V jednom smere môžete zájsť v mene slobody šokujúco ďaleko a v inom smere si nemôžete dovoliť skoro nič. Veľmi ďaleko môžete zájsť v tom ideologicky „správnom smere“ – spomeňte na zákony fašizmu alebo komunizmu, čo si ich päste a čižmy mohli dovoliť robiť s ľuďmi.

Na druhej strane ste nemohli ani pípnuť, nieto ešte úprimne viesť dialóg, pričom nestačilo mlčať resp. neklásť odpor – vyžadovala sa aktívna účasť a podpora týchto režimov. V tej najjemnejšej verzii napr. účasť na prvomájových sprievodoch – pod heslom: „ten, kto stojí na chodníku, nemiluje republiku“. Do 1989 roku ste v ČSSR v každom programovom dokumente od materskej školy až po univerzitu našli povinnú stať o tom, ako škola danou aktivitou prispieva k rozvoju socializmu a budovaniu komunizmu – v tom čase akože najpokrokovejšej, najspravodlivejšej, najhumánnejšej a najslobodnejšej spoločnosti, kde sú si všetci rovní.

To isté platilo o kultúre, o čom by vedeli rozprávať mnohí naši umelci, napríklad dnes už zosnulí bardi Július Satinský a Milan Lasica, slovenskí proroci humoru a pravdy. Vedúce miesta vo všetkých oblastiach boli v tom čase viazané na podporu (výnimočne stačilo neprejavovať žiaden nesúhlas) zriadenia založeného akože na vrchole ľudského poznania: na marxisticko-leninskej ideológii.

Stačilo, ak ste nepatrili do tej správnej strany, názorovej partie, skrátka – medzi tých správnych ľudí s exkluzívne správnymi názormi – a už bolo jedno, čo vravíte alebo ako konáte, odsúdení ste boli ešte skôr, než by vás vôbec niekto formálne obvinil. A to odsúdenie bolo horšie než spravodlivý justičný trest za krádež alebo zabitie. Vo filmovom spracovaní geniálnej knihy Jaroslava Haška, Osudy dobrého vojáka Švejka, sa v žalári stretnú náhodne zadržaní občania, ktorých previnením boli rôzne politicky nekorektné výroky po atentáte na arcivojvodu Františka Ferdinanda d’Este. Napríklad výkrik v krčme pri mariáši po vynesení guľovej sedmy „Sedm kulí jako v Sarajevu!“, alebo v inej krčme hostinský podal vysvetlenie, prečo zvesil obraz cisára pána zo steny slovami „Visel tam a sraly na něj mouchy, tak jsem ho dal na půdu…“. V žalári bol okrem týchto nepriateľov zriadenia zadržaný aj jeden zločinec za pokus o lúpežnú vraždu – ten si smerom k politickým väzňom odpľul, nechcel na spoločenskom rebríčku klesnúť tak hlboko ako boli oni.

V skutočnom živote to bývalo viac tragické než komické. Ak človek nepatril k tým „správnym ľuďom“ a „slobodne“ nehlásal ich názory, nebodaj prejavil iný postoj, bol paušálne degradovaný, stal sa človekom druhej až tretej kategórie; či do konca podčlovekom alebo bol zbavený práv, majetku a v krajnom prípade aj života. Svedčia o tom premnohé obete a prenasledovaní ľudia, medzi nimi aj známe osobnosti ako generáli Ján Golian a Rudolf Viest, Milada Horáková, bl. Zdenka Schelingová alebo Silvester Krčméry.

Až na skutočných extrémistov sa dnes všetci zhodneme, že také zločinné režimy sa nesmú opakovať. Fašizmus hlásal „oslobodenie sveta od škodcov pokroku a menejcenných ľudí, nepriateľov idylického ľudu, o záujmy ktorého sa postará mocnou rukou“. Komunizmus hlásal „beztriednu spoločnosť, kde každý môže slobodne a bezpečne žiť v mieri a realizovať sa podľa svojich potrieb“. Na začiatku oboch režimov boli slová, ktoré sa snáď nemohli viacej líšiť od neskorších skutkov a reality.

Ako sme na tom dnes s ideálmi našej spoločnosti, v akom vzťahu sú slová a skutky? Sme dnes slobodní od akejkoľvek ideológie, môžeme rovnocenne prejavovať svoje presvedčenie a postoje?

Najzjavnejšou formou slobody je sloboda slova a prejavu. Najhlbšou formou je vnútorná sloboda, o ktorej nám podali vzácne svedectvo napr. Viktor Frankl, keď ležal Mengelemu na stole vo fašistickom koncentráku, alebo mnohí mučeníci a hrdinovia našich dejín až po súčasnosť, ktorých vnútornú slobodu a dôstojnosť nezlomila ani diabolská zloba mučiteľov a katov. Ostaňme pri ľahšej téme – slobode slova a prejavu.

Zoberme si napr. tému manželstva. Kresťanský demokrat si nedovolí manželstvo nikomu vnucovať, rešpektuje súkromie a slobodu inak zmýšľajúcich ľudí, ale rovnako rozhodne bráni manželstvo ako jedinečný zväzok muža a ženy, a nie dvoch mužov resp. dvoch žien. Nielen preto, že tak hovorí Ústava Slovenskej republiky, ale pre nenahraditeľnú úlohu rodičovskej dvojice muža a ženy – skrze vlastné deti zachovávať život ľudského rodu. Preto je rodina, skladajúca sa z otca, mamy a detí hodná osobitného postavenia. Kresťanské cirkvi kladú rodinu ešte pred Cirkev, veď z nazaretskej rodiny vzišla samotná Cirkev. A to nielen slovami ale skutkami, ako rehoľný kňaz sv. Maximilián Kolbe, ktorý dal dobrovoľne svoj život za život otca rodiny 14. augusta 1941 v Auschwitz-Birkenau. Sloboda a rovnakosť sú naozaj dve odlišné veci.

Rodiny boli a sú stabilizačným, životodarným a sociálnym jadrom každej civilizácie. Napriek tomu začína byť dnes problematické slobodne hovoriť o tejto prirodzenej, samozrejmej a stáročiami overenej bunke ľudského spoločenstva, o rodine. Je šokujúcim paradoxom, že strany, ktoré sami seba vnímajú ako liberálne, progresívne a teda sa pasujú za najväčších presadzovateľov ľudskej slobody, v niektorých krajinách Európy zakazujú verejne vysloviť názor, že manželstvo muža a ženy je jedinečné a rodičovský pár matky a otca najlepším prostredím pre výchovu a rast detí. Známy je prípad exministerky vnútra Fínska a bývalej líderky kresťanskej demokracie Päivi Räsänenovej, ktorá roky čelila na súde hrozbe niekoľkoročného väzenia za tzv. „hate speech“ (= nenávistný prejav), ktorého sa mala podľa obžaloby dopustiť autorstvom politicky nekorektnej brožúrky s názvom „Ako muža a ženu ich stvoril – Homosexuálne zväzky spochybňujú kresťanský koncept človeka“ a svojimi verejnými vystúpeniami, v ktorých vyslovovala svoj názor na manželstvo ako výlučný zväzok muža a ženy. A ako je to u nás? V čase môjho nástupu do funkcie ministra sa stali dve strašné tragédie.

Na Zochovej ulici zabil bezohľadný vodič päť študentov. Na Zámockej ulici boli zavraždení dvaja gayovia, jeden z nich bol študent UK Bratislava; vrahom bol maturant, ktorý následne spáchal sebevraždu. Ako minister školstva ale najmä ako občan, človek a kresťan som súcitil s obeťami a ich blízkymi. Bol som súkromne s manželkou na miestach tragédie, dal som samozrejme vyvesiť čiernu vlajku na ministerstve, opakovane som sa vyjadroval k nezmyselne a kruto zmareným mladým životom, predstavoval som krízové aj systémové opatrenia v školách, zúčastnil som sa svätej omše za obete tragédie na Zochovej ulici, Zámockej ulici a za pokoj a porozumenie medzi ľuďmi, s účasťou pani prezidentky, premiéra a niekoľkých ministrov…

V tých ťažkých dňoch som pociťoval veľký tlak zo strany médií aj niektorých politikov, aby som vyvesil na budove ministerstva dúhovú vlajku, zúčastnil sa pochodu „za dúhové Slovensko“ či zaviedol do škôl rodovú a sexuálnu výchovu… Vnímal som znásobenú intenzitu tlaku na zavedenie manželstiev osôb rovnakého pohlavia alebo registrovaných partnerstiev; komunikácia vo verejnom priestore sugerovala a rozvíjala postoj, že LGBT komunita a jej sympatizanti sú aktuálnymi nositeľmi pokroku, tolerancie, lásky, a demokracie. Krátko po hroznej vražde dvoch mladých ľudí boli silné emócie a vyjadrenia pochopiteľné a nebol to priestor pre slobodnú konštruktívnu debatu. Bol to čas znášať bolesť a prejaviť úprimnú účasť – tak som to prežíval aj ja, bez štylizácie a falošných gest – čierna zástava a súkromná modlitba toho bola hlbokým a tichým symbolom.

Odvtedy už ubehol nejaký čas, ale kvalita komunikácie v kultúrno-etických otázkach sa veľmi nezmenila. Ako minister školstva som bol často atakovaný otázkami, ktoré mi zneli ako obvinenia z nedostatku aktívnej podpory LGBT komunity, rodovej rovnosti a otázok sexuálnej výchovy v školách. Ako pedagóg a manažér kvalitných úspešných škôl s 32 ročnou praxou viem, že vzdelávanie o sexualite človeka je dôležitou súčasťou edukácie, reality a osobnostného rozvoja mladých ľudí – avšak musí byť založené na vedeckom poznaní, rešpektovať vývoj dieťaťa, hodnotový systém dieťaťa a jeho rodiny. Je neprípustné namiesto vzdelávania o sexualite človeka, zasadeného do širšieho rámca vrátane etiky, zavádzať sexuálnu výchovu, postavenú na jednostrannej aktuálne modernej ideológii, ktorá sama seba popisuje ako progresívnu a slobodu presadzujúcu – slobodu ešte aj od biologického pohlavia. Nemôžem súhlasiť so zhubným názorom, že maloleté deti si ešte pred pubertou majú vyberať svoj rod (bez ohľadu na pohlavie); nemôžem súhlasiť s tlakom na školy, aby vstupovali do formovania intimity, sexuálnej orientácie a rodovej identity detí, a to prostredníctvom lektorov, ktorí často ani nemajú pedagogické vzdelanie; nemôžem súhlasiť s posmechom a dešpektom voči kresťanským hodnotám a narastajúcej neslobode pri vyjadrení iného než progresívneho ideologicky liberálneho názoru (jediného „správneho“).

Podľa mňa, poctivý liberál, ktorý naozaj ctí slobodu nemôže súhlasiť s maniermi, ktoré pripomínajú neslobodnú dobu spred 1989, kedy sa povinne mávalo vlajkami Sovietskeho zväzu, kedy v mene „oslobodenia“ človeka sa viedol boj proti cirkvi a kedy bol tiež budovaný kultu nového človeka, nová antropológia. Moderný človek tej doby mal mať jediný správny svetonázor: marxisticko-leninský vedecký komunizmus a engelsovský ateizmus – kresťanstvo bolo odsudzované ako tmárstvo, dejiny boli sploštené a účelovo dezinterpretované.

Sloboda je to, čo potrebujeme a zaslúžime si všetci. Kresťania nevnucujú ostatným spoluobčanom princípy sviatostného života ani svoju vieru, a na všetkých ľudí pozerajú ako na rovnocenných bratov a sestry. Ak tak niekto nečiní, nie je to kresťanský postoj. Ako ministra školstva by ma ani vo sne nenapadlo zaviesť povinnú náboženskú výchovu a bez slobodného rozhodnutia rodičov a žiakov viesť deti v škole cestou kresťanskej formácie, hoci ako otec a starý otec, to považujem za najlepšiu cestu pre moju dcéru a vnuka. Obhajujem slobodu rodičov, ktorí zmýšľajú inak, vychovávajú svoje deti vlastnou cestou. Veď existujú humánne princípy a čnosti, na ktorých sa všetci zhodneme. Dnes nesmie byť v škole ani nikde v spoločnosti vysmievaný a degradovaný nikto na základe svoj príslušnosti k rase, národnosti, sociálnej vrstve, pohlaviu, náboženstvu…

Obhajujem aj slobodu kresťanských rodičov vychovávať svoje deti podľa nadčasových princípov kresťanskej etiky a svojej viery. Všetky naše deti musia byť v škole prijaté, nielen tolerované, a žiadnej skupine nesmie byť vnucovaná žiadna ideológia. Už je preč doba, kedy boli tolerované hrubé vtipy o homosexuáloch, ale nesmie teraz nastať doba, kedy budú vysmievané deti, chodiace na náboženskú výchovu alebo učitelia, ktorí čo i len spomenú výchovu k manželstvu a rodičovstvu alebo seriózne prierezové vzdelávanie o sexualite človeka a nehorlia za „sexuálnu výchovu“ podľa, zdá sa, znova jediného správneho a progresívneho názoru.

Verím, že aj túto „antropologickú krízu“ zvládneme a súčasná asymetrická pokrivená sloboda sa narovná, veď sloboda je iba vtedy slobodou, ak je pre všetkých, čiže krásne symetrická.

Ján Horecký