Rozvedení a znovu sobášení – téma, ktorá rezonuje v Katolíckej cirkvi už nejaký ten čas. Diskusia sa pohybuje niekde v rozmedzí od možnosti prijímania eucharistie tými, čo žijú po rozvode v novom vzťahu až po možnosť uzatvárania druhého až n-tého manželstva pred tvárou Cirkvi ako to býva možné v evanjelickom prostredí.
V pokračovaní fiktívneho rozhovoru, ktorý je založený na reálnych názoroch a výrokoch evanjelických pastorov, sa zameriame na tému legálnosti ďalšieho manželstva v prostredí Cirkvi. Upozorňujem, že za katolícku stranu nediskutuje teológ, ani cirkevný právnik. Táto fiktívna diskusia komunikuje osobné názory a úvahy s cieľom inšpirovať k premýšľaniu. Preto uvítam pokračovanie tejto diskusie v komentároch pod týmto článkom.
Prečo by sme mali rozvedených ľudí odsúdiť na život v celibáte, keď ich predošlé manželstvo je nenávratne preč.
• Sviatostné manželstvo je nenávratne preč až smrťou jedného z manželov. Preto rozvod nie je ukončením manželstva. Biblia nás učí prekonávať hriech. Nie je pokáním azda odpútanie sa od hriechu a teda snaha o nápravu vzťahu? Je podľa vás lepšie nechať hriech „vybúriť“ sa do konca a zavŕšiť to novým hriechom – cudzoložstvom? Okrem toho, ako môže kresťanská cirkev zrušiť výrok Boha: „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje?“ A navyše, ako si môžete myslieť, že Boh spája aj ten druhý zväzok. Vari opravuje sám seba? Akože môžete prosiť o požehnanie pre nový zväzok?!
Boh prichystal prvým ľuďom raj. Chcel, aby tam žili, strážili ho a obrábali. No hriechom sa spravili neschopnými v ňom žiť. Napriek tomu, že Boh mal iný plán, netrval na tom, aby v ňom zotrvali, ale dal im príležitosť, aby mohli začať nový život inde. Podobne je to aj s manželstvom. Jednoducho hriech spôsobí niekedy nezvratné škody a nie je možná cesta späť. Boh vždy dáva druhú šancu. Druhý vzťah je príležitosť začať odznova a lepšie. Preto je potrebné jeho požehnanie.
• Ak už hovoríme o druhej šanci. Boh dal druhú šancu tomu istému Adamovi a tej istej Eve. Prečo by sa tá druhá šanca nemohla týkať toho istého manželstva?! Nič, žiadny Ježišov výrok, človeka neoprávňuje k tvrdeniu, že Boh chce druhé manželstvo civilne rozvedených.
Ježiš síce povedal: „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje?“, ale to tvrdí v súvislosti s každým hriechom. Dovolím si parafrázu: „Boh stvoril svet krásny a dobrý, človek nech ho nerobí zlým“. A predsa to človek robí. A Boh mu vo svojom Milosrdenstve odpúšťa. Človek vždy hriechom koná proti Bohu a Boh mu dáva vždy ďalšiu a ďalšiu šancu.
• Stále sa na tú ďalšiu šancu môžeme dívať ako príležitosť opraviť v manželstve, čo sa pokazilo. Začať odznova.
Ježiš dokonca pripúšťa rozvod ako realitu. Keď sa ho pýtali na Mojžišovo ustanovenie, ktoré dovoľovalo mužovi prepustiť svoju manželku vystavením priepustného listu, len skonštatoval, že to Mojžiš dovolil pre tvrdosť ľudského srdca.
• Lenže Ježiš pri tom neskončil…
Ja viem, že povedal, že od počiatku to tak nebolo. Ale to je to isté ako to, čo som spomínal o raji.
• Nie toto som mal na mysli. Ježiš diskutujúcich upozornil na fakt, že každý, kto si vezme prepustenú ženu cudzoloží! Ale aj muž, ktorý túto ženu prepustil by v novom vzťahu cudzoložil. To znamená, že napriek tomuto rozvodu, ich manželstvo stále trvá. A teda, čo Boh spojil, človek nedokáže rozlúčiť napriek tomu, že to robí. Boh preto nemôže požehnať cudzoložstvu! Okrem toho ďalšie Ježišove požiadavky ako odpúšťať, konať pokánie, milovať, a to aj nepriateľov, nedovoľujú myslieť si, že možno len tak vycúvať z manželstva, resp. že je nemožné opraviť, čo sa v manželstve pokazilo.
Nazdávam sa, že sa katolíci až príliš vkladajú do riešenia nerozlučiteľnosti manželstva ako keby nebolo na svete už nič dôležitejšie. Je množstvo oveľa dôležitejších vecí, ktoré si zasluhujú pozornosť a od ktorých kauza rozvodov, katolíkov odpútava. Takto riešia akési abstraktné princípy a reálny život konkrétnych ľudí im uniká. To je jeden z dôvodov, pre ktorý nevidia, napríklad, utrpenie ich homosexuálnych bratov a sestier…
• Máloktorá inštitúcia je tak dôležitá ako je rodina, resp. manželstvo. Nie nadarmo sa takáto rodina nazýva základnou bunkou spoločnosti. Choré bunky znamenajú choré celé telo. Nič tak človek tu na svete nepotrebuje ako svoju rodinu. Okrem toho nemožno tvrdiť, že ak dôsledne riešite jeden problém, nevyhnutne zanedbávate ďalšie. Mimochodom, v postojoch k manželstvu majú Katolíci jasno a teda nie je potrebné sa v tom šprtať a tak oberať sa o čas pre riešenie iných problémov. To skôr robí tá druhá strana. Tá trávi príliš mnoho času hľadaním ospravedlňovania svojej agendy.
Je to pravdepodobne spôsobené tým, že Katolíci považujú manželstvo za posvätné, za sviatosť. Evanjelici manželstvo vyňali spomedzi sviatostí, pretože sviatosť je liturgický úkon, ktorým veriaci posilňuje svoju vieru, aby dosiahol spásu. Predsa večný život nezávisí od toho, či vstúpite do manželstva alebo nie.
• Nemusíte mať všetky sviatosti, ba ani jednu, aby ste dosiahli spásu. Sviatosti pre Katolíka sú viditeľné znaky, ktoré ustanovil Ježiš Kristus, aby do ľudských duší privádzali neviditeľnú milosť Božiu. Sú to také úkony, ktoré posilňujú lásku človeka voči Bohu. A manželstvo medzi nich celkom isto patrí.
Pripusťme, že pre veriaceho má zotrvanie v beznádejnom manželstve význam. Aký zmysel by malo zotrvanie v ňom pre neveriaceho? On predsa neverí v nejakú odmenu v nebi. Má len jeden jediný život tu a teraz.
• Aký má zmysel pre vojaka brániť nejaký obranný bod, ako sa hovorí, do poslednej kvapky krvi? Len preto, lebo velenie armády usúdilo, že už aj zdržanie nepriateľa je dôležité. Aký zmysel malo nekolaborovať s nepriateľom pre človeka, ktorý mal na výber prežiť alebo zomrieť?
Ak ide o záchranu iných ľudí, o zachovanie ideálov, má to zmysel.
• Práve ste si dali odpoveď. Ak chceme, aby manželstva a rodiny boli súdržnejšie, je potrebné dokazovať, čo znamená vernosť aj za cenu obetí.
Lenže v týchto prípadoch už je manželstvo stratené. Je dobojované. Nemá zmysel sa tváriť, že bojujeme o niečo, čo už neexistuje. Ak hovoríme o príkladoch, tak hovorme o manželoch, ktorí bojujú s krízou ich manželstva.
• Ako chcete presvedčiť bojujúcich, aby bojovali do konca, keď im ukážete znesiteľnosť porážky?! Veď keď to vzdáte, aj tak sa nič nedeje.
Aký len zmysel môže mať doživotný celibát človeka, ktorého opustil manžel, resp. manželka?
• Veľký. Je to živé svedectvo o tom, čo ktorý dôležitý pojem znamená. Je to udržiavaní hodnôt. Manžel, ktorý nezradí svoj sľub dokazuje, že byť verným nezávisí od toho, či to má alebo nemá pre neho benefit; že láska sa prejavuje v takejto vernosti, trvá bez ohľadu na to, či je opätovaná. Nemôžeme chcieť, aby sa manželia usilovali dať do poriadku svoje manželstvo, keď nebude chápané ako zväzok, ktorý človek nemá právo rozlúčiť. Bez toho, aby ho vnímali ako voľbu, ktorá skutočne znamená obetovanie svojho života za toho druhého. Aby skutočne brali vážne manželský súhlas, a preto sa na manželstvo zodpovedne pripravovali. Aby ich deti mali domov, ako pevnú kotvu, na ktorú sa môžu vždy spoľahnúť. Myslím si, že ide o veľa. Skrátka existujú ideály, pre ktoré je hodno obetovať svoj život. Ak tak nie je, potom rodina, manželstvo, láska nie sú žiadne ideály, ale iba málo významné životné okolnosti.
Nie je zachovávaním hodnôt a ideálov napríklad aj to, keď sa rozvedení partneri usilujú vytvoriť nové zdravé vzorné manželstvá? Poznám znovu zosobášený pár. Ona evanjelička sa rozviedla po piatich rokoch manželstva uzavretého v evanjelickom kostole a on katolík po prechádzajúcej svadbe v katolíckom kostole. Obaja majú deti z prvých manželstiev. Ich syn konvertoval a chodí do katolíckeho kostola, na náboženstvo a miništruje. Ona sa stala praktizujúcou katolíčkou. Po skúsenosti s rozvodom, citlivejší na ducha nejednoty v cirkví, spoločenstvách, v rodinách a manželstvách, cítia potrebu duchovného boja o jednotu. Spoločne sa denne modlia, čítajú sväté písmo, chodia do kostola, chodia do spoločenstva. Až teraz majú skutočne úprimný vzťah s Bohom, ktorý uzdravuje ich vlastné detstvo, dospievanie, minulosť. Po ukončení 3–ročnej jezuitskej formácie v malých spoločenstvách na základe pozvania kňazom pracujú ako animátori spoločenstiev manželov, vedú katechézy pre birmovancov počas rodinných svätých omší. Pravidelne sa zúčastňujú duchovných cvičení, absolvovali kurz duchovného sprevádzania a samí sú duchovne sprevádzaní kňazom. Nie je toto dôkaz toho, že druhé manželstvo môže byť požehnaním a vzorom pre iných? Nie je toto Božia vôľa pre tento pár?
• Viem si celkom dobre predstaviť odhodlanie ľudí začať odznova a lepšie. Bežne sa s tým stretávame po 1.1. každý rok. Ešte lepšie si viem predstaviť aj snahu dokazovať sebe a okoliu, že sme urobili predsa len dobre.
Dôležitý je výsledok, ovocie, či nie?! Treba sa pozerať dopredu a nie oživovať to, čo je dávno beznádejne mŕtve.
• Dôležité je si položiť otázku: Za akú cenu? Je správne, keby vrah ospravedlňoval svoj skutok tým, že teraz sa z neho stal oduševnený filantrop?
Je zlé, ak ľudia, poučení minulosťou, sa snažia zmeniť svoj život k lepšiemu? Bolo by lepšie, keby tento človek pokračoval vo svojom konaní?
• Samozrejme, že zmena k lepšiemu je žiaduca. Vy však touto zmenou ospravedlňujete predchádzajúce skutky. Inými slovami tvrdíte: „Keby sa nerozviedli, nemali by takéto nádherné manželstvo“. Rozvod bol pre nich požehnaním. Človek má priam uveriť, že toto Pán Boh chce a teda chcel aj rozvody ich predošlých manželstiev.
A vy to tak nevidíte?! Keby zotrvali v predchádzajúcich vzťahoch, tá pani by nebola spolu so synom konvertovala. Neboli by sa tak oddali službe Cirkvi. Nemali by tak úprimný vzťah s Bohom.
• Ako si môžete byť istý, že toto všetko by nemohli mať, keby zotrvali v predchádzajúcich vzťahoch? Akú mali v čase rozvodu istotu, že uzavrú priam vzorové manželstvo?
To samozrejme nevedeli. Ale neriadi toto všetko Boh? My len konáme v dobrej viere, že je to Božia vôľa a že všetko napokon v dobré obráti.
• Naozaj si myslíte, že Božou vôľou bolo poprieť Jeho predchádzajúcu vôľu?
Vy si azda myslíte, že ak človek v istom období zíde z cesty, a teda sa vyberie inou cestou, už nemôže plniť Božiu vôľu? Najmä ak je cesta späť už nemožná?
• To si nemyslím. Tiež si však nemyslím, že Boh opravuje sám seba. Prípad manželstva je úplne iný ako iné záležitosti. Ak niekto spôsobí smrteľnú nehodu, už to nemôže vrátiť späť, musí ísť dopredu. Ale keď uzavriete manželstvo, v ktorom vás s tým druhým spojil Boh a vy sa rozvediete, nemôžete tvrdiť, že Vás s novým partnerom spojil Boh, a teda, že je to Jeho vôľa. Veď sám Ježiš takéto konanie označil za cudzoložstvo, čo je, ak sa nemýlim, hriech a z tohto dôvodu je niečím, čo odporuje tomu, čo chce Boh. Nič nás neoprávňuje schvaľovať takéto konanie.
Ani milosrdenstvo nie?!
• Toto nie je milosrdenstvo. Mám dojem, že aj mnohí teológovia nemajú správny pojem o milosrdenstve. Nazdávajú sa, že súcit je ten jediný správny motor milosrdenstva. Avšak súcit bez pravdy vedie len k tolerovaniu hriechu. Pravdou je, že môžeme súcitiť s hriešnikom a súčasne neschvaľovať jeho konanie. Tak to robil aj Ježiš. Nepovedal žene pristihnutej pri cudzoložstve: „Neurobila si nič zlé, za čo by si si zaslúžila taký trest, akým sa ti vyhrážali. Nič si z toho nerob ako ťa vnímajú iní. Buď sama sebou.“ Povedal jednoznačne: „Choď a viac nehreš.“ Tým povedal: „Dávam Ti druhú šancu žiť bez hriechu.“ Nesúhlasiť s tým, čo druhý robí, v žiadnom prípade neznamená, že sme ho odsúdili a znevážili, ako sa nám snažia niektorí nahovoriť. Nesúhlasiť s hriešnym konaním druhého je zodpovednosťou každého kresťana a tým viac kňaza, ktorý musí jasne ukázať, čo je biele a čo čierne.
Majú sa teda takýto vylúčiť zo spoločenstva, farnosti alebo nebodaj z Cirkvi?
• Cirkev nevylučuje hriešnikov. To by v nej už nik neostal. Má však napomínať a nabádať k pokániu.
Potom prečo ich vylučuje tým, že im nedovoľuje prijímať eucharistiu?
• Je tu jeden významný rozdiel. Kým „štandardný“ hriešnik za každým vyzná, že pácha hriech a že chce sa ho zbaviť, znovu sobášení spravidla svoje „nové“ manželstvo nepovažujú za nič zle a rozhodne sa ho nechcú zriecť.
Ale keby sa štandardný hriešnik chcel zapojiť do života farnosti, zrejme nik by mu neprekážal, na rozdiel od znovu sobášených.
• Ak by praktizujúci narkoman chcel robiť prednášky o tom, aký je krásny život bez drog, nebolo by správne dovoliť mu to. Iné aktivity by robiť mohol. Podobne sa nazdávam, že znovu sobášení by sa nemali angažovať vo farnosti v záležitostiach vzdelávania týkajúceho sa manželstiev. Aký príklad dávajú tým manželom, ktorým v spoločenstve robia animátorov?! Budú naozaj presvedčiví, keď budú tvrdiť, že je nesprávne sa nielen rozviesť, ale že je ešte oveľa horšie uzavrieť nové manželstvo?! To až tak strašne chce duchovenstvo dokázať, že ako vzorne sa stará o túto skupinu ľudí?
Ako sa k nim majú správať?! Majú odsudzovať aj ich deti ako v minulosti?
• My ľudia sme od prírody extrémisti. Ideme z extrému do extrému. Kedysi boli takýto ľudia totálne odsudzovaní a dnes sú velebení. Je potrebné oddeľovať správanie sa ľudí od nich samotných. Od výchovných poradcov často počúvame: „Nehovorte svojmu dieťaťu: Si zlý! Ale to a tamto si urobil nesprávne.“ Správna rodina, spoločenstvo by malo dať najavo, že niekto v ich strede nekoná správne. Nemali by sme sa tváriť neutrálne, tolerantne, nad vecou, pretože je to vždy len schvaľovanie zlého, čím konáme v rozpore so zodpovednosťou, ktorú jeden za druhého máme.
Aj pápež František hovorí o metóde postupných krokov v pastoračnej starostlivosti o ľudí, ktorí boli doposiaľ pre Cirkev problematickí.
• Viem, že sa často tým myslí, že napríklad spovedník nereaguje na „problematické“ skutky, ako na niečo, čo je hriešne, s tým, že sa očakáva, že hriešnik, ak sa bude cítiť prijatý, postupne sám spozná, že koná nesprávne.
To je princíp „poľnej nemocnice“, ktorou by sa podľa vízie sv. Otca, mala Cirkev stať.
• Táto vízia je lákavá. Avšak, aká by to bola nemocnica, v ktorej by lekári nevedeli diagnostikovať chorobu. Zdá sa mi, že to tejto poľnej nemocnici celkom reálne hrozí.
Chcete povedať, že sa pápež František mýli?
• Nie, to netvrdím. Ak človek komunikuje vízie, pričom sa veľmi nevenuje ich rozpracovaniu, je celkom možné, že sa vystaví riziku rôznej interpretácie. Neraz sme boli svedkami, že sa to v prípade sv. Otca Františka aj nezriedka stáva. A tak si každý v jeho vyjadreniach nájde, čo sa mu práve hodí.
Prečo si myslíte, že vízia poľnej nemocnice je nesprávna?
• Nepovedal som, že je nesprávna. Je to predstava o Cirkvi, ktorá je k dispozícii pre každého. To nie je zlé a dokonca to nie je ničím novým. Veď napokon o čom je evanjelizácia? „Choďte a učte všetky národy a krstite ich…“ Riziko zlyhania tkvie v tom, že v snahe prilákať do poľnej nemocnice čo najviac pacientov, personál bagatelizuje diagnózy pacientov, len aby sa nebáli. Viete, predsa len z lekárov máme strach. Otázkou je, aké choroby chce taká nemocnica napokon liečiť? Pomôže týmto pacientom, keď im zatají skutočnú diagnózu a začne liečiť iba symptómy? Zostane ešte čas na liečenie choroby? Čo má z nemocnice pacient, keď sa v nej nevylieči?! A vôbec, prečo ísť do nemocnice, keď som, vlastne, zdravý? Na otázku, prečo niektorí kňazi nehovoria otvorene o tom, čím je, napríklad, taká tzv. interrupcia, mi istý kňaz povedal: „To mi ujdú z kostola všetky ženy.“
Je správne, keď Cirkev sa nesnaží pritiahnuť čo najviac ľudí?
• Nemocnicu vyhľadá spravidla ten, kto vie, že je chorý. A vyhľadá ju preto, lebo vie, že mu dokážu pomôcť. Keby ste ma požiadali, aby som šiel do nemocnice dať si dobrovoľne odstrániť slepé črevo, ktoré ma netrápi, nik by ma tam nedostal. Keď som raz mal so slepákom vážny problém, prišiel som sám rovno pred operačnú sálu. To by sa určite nestalo, keby o nemocnici bolo známe, že zápal slepého čreva nepovažujú za diagnózu. Myslím, že je správne, aby sa vedelo, prečo takúto nemocnicu máme.