Koncept „dokonalej spoločnosti“ sa v modernom diskurze už zväčša nepoužíva, ale zostáva základom pre pochopenie správneho vzťahu medzi Cirkvou a štátom v ich Bohom určených úlohách. Strata tohto chápania pomáha vysvetliť úpadok kresťanskej civilizácie do modernej sekulárnej kultúry. Čo však znamená pre Cirkev dokonalá spoločnosť a ako to formuje katolícku víziu harmónie medzi duchovnou a svetskou mocou?
Podľa otca Thomasa Creana je dokonalá spoločnosť taká, ktorá „má za cieľ úplný dostatok života, to znamená plnosť šťastia pre tých, ktorí k nej patria, a má v sebe všetky prostriedky potrebné na dosiahnutie tohto cieľa“. Toto chápanie vychádza z Aristotelovho pojmu „úplná spoločnosť“. (1)
Profesor Plinio Corrêa de Oliveira sa zaoberá bežnými mylnými predstavami: „Videl som, ako sa progresivisti vysmievali Cirkvi a hovorili: „Tradicionalistickí katolíci hovoria, že Cirkev je dokonalá spoločnosť, ale pozrite sa na toho či onoho pápeža, ktorý bol nedokonalý. Takáto námietka len dokazuje, že človek, ktorý ju vyslovuje, nemá ani poňatia o tom, o čom hovorí.“
Hoci sa Cirkev aj štát v minulosti nazývali dokonalými spoločnosťami, iba Cirkev je takouto spoločnosťou, pretože len ona má v sebe všetky prostriedky potrebné na konečné naplnenie ľudstva. Štát možno nazvať dokonalým len v kvalifikovanom zmysle.
Jedinečné postavenie Cirkvi ako dokonalej spoločnosti vyplýva z jej božského zriadenia samotným Kristom, zameraného na nadprirodzené, a nie iba ľudské ciele. Páter Ioachim Salaverri vysvetľuje: „Cirkev má za cieľ nadprirodzenú spásu ľudí a za objektívne prostriedky evanjeliový zákon, učenie viery a mravov a božské tajomstvá; a za subjektívne prostriedky hierarchickú moc učiť, posväcovať a riadiť ľudí.“ (2)
Táto božská architektúra stavia Cirkev výrazne do spoločnosti, ktorá funguje popri občianskej moci, ale nezávisle od nej. Pápež Lev XIII. vyjadril tento vzťah v Immortale Dei: „Všemohúci teda zveril starostlivosť o ľudský rod dvom mocnostiam, cirkevnej a občianskej, pričom jedna je ustanovená nad božskými a druhá nad ľudskými vecami. Kaţdá z nich je vo svojom druhu najvyššia, kaţdá má pevné hranice, v ktorých sa nachádza, hranice, ktoré sú vymedzené povahou a osobitným predmetom pôsobnosti každej z nich…“ (3)
Prof. Plinio posilňuje tento názor zdôraznením, že Kristus nezaložil Cirkev len na riadenie, ale aj na podporu božského spojenia, ktoré umožňuje ľuďom slúžiť Bohu a milovať ho, pričom konečným cieľom je spása. Toto zriadenie zahŕňa pápežstvo, hierarchiu na vedenie, sviatosti na milosť, všetko prispôsobené na zosúladenie pozemského života s nebeskými ideálmi, ktoré chránia poslanie Cirkvi pred duchovnými protivníkmi.
Ako dokonalá spoločnosť vykonáva Cirkev vo svojej oblasti tri druhy moci:
Zákonodarná moc: Cirkev formuluje zákony a doktríny, ktoré vedú jej členov ku konečnému cieľu. Tieto zákony sú záväzné, čo znamená, že každý člen Cirkvi ich musí dodržiavať, pretože sú navrhnuté tak, aby všetci boli v súlade s poslaním Cirkvi.
Súdna moc: Rieši spory a objasňuje nejasnosti týkajúce sa cirkevných zákonov. Keď si členovia nie sú istí alebo sa nezhodnú na tom, čo zákony znamenajú alebo ako by sa mali uplatňovať, súdny systém Cirkvi poskytuje autoritatívne odpovede, čím zabezpečuje konzistenciu a stabilitu medzi veriacimi.
Donucovacia moc: Cirkev má právomoc ukladať tresty tým, ktorí porušujú jej zákony, napríklad exkomunikáciu, aby napravila správanie, odradila od nesprávneho konania a udržala poriadok. (4)
Tieto právomoci, ako zdôrazňuje Salaverri, vyplývajú priamo z Kristovej autority, ktorú dal apoštolom, aby „zväzovali a rozväzovali“, čím ustanovil božský mandát Cirkvi riadiť svoje duchovné spoločenstvo.(5)
Dokonalosť Cirkvi v jej sfére znamená, že pri dosahovaní svojich duchovných cieľov musí pôsobiť nezávisle od svetských vlád. Táto nezávislosť však neznamená úplné oddelenie Cirkvi od štátu. Naopak, vyžaduje si vzťah spolupráce, v ktorom každý rešpektuje autoritu toho druhého vo svojej oblasti.
Ako uvádza profesor Plinio: „Cirkev aj štát sú nepostrádateľné. Každá z nich má svoju náležitú úlohu, ktorú nemôže nahradiť – okrem dočasnej – tá druhá.“ Boh pridelil správu duchovných záležitostí Cirkvi a svetských záležitostí štátu, pričom každá z nich je suverénna v rámci vymedzených hraníc.
Lev XIII. vysvetľuje správne usporiadanie týchto právomocí: „Všetko, čo má v ľudských veciach posvätný charakter, čo patrí buď zo svojej vlastnej povahy, alebo z dôvodu cieľa, ku ktorému sa vzťahuje, k spáse duší alebo k uctievaniu Boha, podlieha moci a súdu Cirkvi. Čokoľvek, čo sa má meniť v rámci občianskeho a politického poriadku, právom podlieha občianskej autorite. Sám Ježiš Kristus prikázal, že čo patrí cisárovi, má sa odvádzať cisárovi, a čo patrí Bohu, má sa odvádzať Bohu“ (7)
Pius XI. toto učenie posilňuje v Divini Illius Magistri: „Cirkev je nezávislá od akéhokoľvek druhu pozemskej moci tak pri vzniku, ako aj pri vykonávaní svojho poslania, a to nielen pokiaľ ide o jej vlastný cieľ a predmet, ale aj pokiaľ ide o prostriedky potrebné a vhodné na dosiahnutie tohto cieľa.“ (8)
Cirkev ako dokonalá spoločnosť funguje prostredníctvom sprostredkovateľských orgánov – rodín, cechov a miestnych spoločenstiev – ktoré spájajú jednotlivcov so širším spoločenským poriadkom. Ako poznamenáva profesor Plinio, „pokiaľ štát udržiava tieto sprostredkujúce orgány a podporuje ich rast, je organický a feudálny; pokiaľ ich potláča alebo likviduje, stáva sa umelým a revolučným“. Zdravie týchto inštitúcií teda slúži ako meradlo toho, či sa spoločnosť vyvíja organicky v súlade s jej božským usporiadaním. (9)
Myšlienka Cirkvi ako „dokonalej spoločnosti“ sa stala obzvlášť významnou v 19. storočí a na začiatku 20. storočia ako protiklad k rastúcemu sekularizmu a suverenite moderných štátov. Pápež Lev XIII. v diele Immortale Dei jasne uviedol, že Cirkev, podobne ako štát, vystupuje ako úplný samostatný subjekt, z čoho vyplýva, že ani štát by nemal ignorovať náboženské povinnosti, ani by nemal pristupovať ku všetkým náboženstvám rovnako.
Túto predstavu neskôr rozšíril pápež Pius XI, ktorý v Divini Illius Magistri zdôraznil autonómiu Cirkvi v jej výchovnom poslaní, nezávislom od svetskej moci.
Absencia jazyka „dokonalej spoločnosti“ v modernom cirkevnom diskurze vytvorila nebezpečné teoretické vákuum.
Cirkev v poslednom čase vo svojich spisoch nepoužíva jazyk „dokonalej spoločnosti“, čo vytvára priestor pre zásahy proti tomuto odvekému učeniu. Táto medzera má reálne dôsledky, ako sa ukázalo počas nedávnych kríz, keď si občianske orgány dovolili obmedziť najzákladnejšie práva Cirkvi – pokúšali sa zatvoriť omše, obmedziť sviatosti a diktovať podmienky jej bohoslužieb. Takéto zásahy by boli nemysliteľné, keď sa všeobecne chápalo a obhajovalo postavenie Cirkvi ako dokonalej spoločnosti. Obnovenie tejto doktríny poskytuje zásadný filozofický a právny základ na obhajobu Bohom daných práv a zvrchovanej autority Cirkvi v duchovných záležitostiach a zároveň zdôrazňuje jej nezastupiteľnú úlohu pri podpore časného i večného dobra.
Chápanie Cirkvi ako dokonalej spoločnosti poskytuje kľúčový základ pre obranu jej práv a zvrchovanosti. Cirkev a štát majú existovať v harmónii, každý z nich je suverénny vo svojej oblasti, zatiaľ čo večné poslanie Cirkvi určuje smerovanie časných záležitostí. Táto vízia neobhajuje teokraciu, ale skôr správne usporiadanú kresťanskú civilizáciu, v ktorej duchovná autorita usmerňuje a povyšuje občiansku správu bez toho, aby ju nahrádzala.
V takejto civilizácii má duchovný život prednosť, pričom sa rešpektuje legitímna občianska autorita. Štát má prospech z morálneho vedenia Cirkvi a zároveň jej umožňuje slobodne vykonávať jej božské poslanie. Tento harmonický vzťah vytvára spoločnosť, v ktorej časný blahobyt slúži večným cieľom a umožňuje ľudstvu rozkvet na tomto svete i prípravu na ten budúci.
Autor hostí YouTubový kanál „America Needs Fatima“, je tvorcom podcastu „Catholic Conversations“, predtým hostil reláciu v rádiu s názovom „Catholic Drive Time“. Študoval teológiu a vysielanie
Článok vyšiel pôvodne na Substacku The Integralist. Jeho slovenský preklad výchádza so súhlasom autora.
Odkazy:
- (1): Plinio Corrêa de Oliveira, „The Perfect Societies: Church & State,“ Tradition in Action.
- (2) Joachim Salaverri, „De Ecclesia Christi,“ in Sacrae Theologiae Summa, vol. I (1955), 949.
- (3) Leo XIII, Immortale Dei (1885), 13.
- (4) Salaverri, „De Ecclesia Christi,“ 952.
- (5) ibid 953
- (6) Plinio Corrêa de Oliveira, „The Perfect Societies: Church & State,“ Tradition in Action.
- (7) Leo XIII, Immortale Dei, 14.
- (8) Pius XI, Divini Illius Magistri (1929), 18.
- (9) Plinio Corrêa de Oliveira, „The Perfect Societies: Church & State,“ Tradition in Action.