Vyburcované vášne, hlboká polarizácia, rozdelená spoločnosť.

Taký bol obraz Slovenska od decembra. A žiaľ, dnes neostalo iba pri slovách. Kto z nás by v polovici apríli povedal, že sa tu bude strieľať na najvyšších predstaviteľov štátnosti?
Fyzické napadnutie premiéra strelnou zbraňou na Slovensku v 21. storočí, členskom štáte Európskej únie a NATO? Je veľa štátov s koloniálnou minulosťou, kde by sa dalo predstaviť, ale na Slovensku sme o tom ani neuvažovali…

Naša politická kultúra je v hlbokej kríze. Potrebujeme nanovo budovať rešpekt aj k názorovým oponentom. Prestať si nadávať do rôznych hanlivých prívlastkov. Nevyjadrovať sa s dešpektom o jednej alebo druhej polovici polarizovanej spoločnosti. Znamená to dodržiavať pravidlá a nevnucovať svoje riešenia silou. Znamená to aj prestať si privatizovať niektoré pojmy ako napríklad „demokracia“.

Na námestiach bolo počuť rôzne pokriky. Niekedy sme mali pocit, že konkrétni ľudia sú stelesnením zla. Možno sme zabudli, a treba to opätovne a trpezlivo pripomínať, že aj ten politik, s ktorým v kľúčových témach zásadne nesúhlasíme je človek. Je to človek, niekoho syn, niekoho brat, niekoho manžel, niekoho otec.

Nemalo to dospieť až sem. Pri večernej modlitbe si spomeňme aj na Roberta Fica, aj tí, ktorí sme politicky v protismere. A dajme prosbu aj za upokojenie spoločenských nálad na Slovensku.