Pred týždňom sme oslavovali sviatok Svätého Cyrila a Metoda. Práve pri spomienke na našich vierozvestcov sa často objavujú úvahy o Slovensku ako o moste medzi Západom a Východom. Je Slovensko pevnou súčasťou Západu alebo je skutočne tým mostom?
Treba povedať, že Slovensko je minimálne viac ako tisíc rokov pevnou súčasťou západnej, fransko-latinskej civilizácie. V Uhorskom kráľovstve svätoštefanskej koruny bola úradnou rečou až do revolúcie 1848 latinčina. V našich mestách sa Slováci stretávali nielen s Maďarmi, ale aj Nemcami či Židmi hovoriacimi jidiš. Aj tento text píšem latinkou, nie cyrilikou či gréckou alfabetou.
Naše dejiny sú porovnateľné s dejinami ostatných krajín fransko-latinskej civilizácie – mali sme tu obdobia feudalizmu a gotickú architektúru, mali sme tu obdobia renesancie, protestantskej reformácie a následnej rekatolizácie, mali sme tu barok a klasicizmus a napokon so štúrovskou generáciou k nám prišla vlna romantického nacionalizmu.
Romantický nacionalizmus hľadal “dušu” národa v ľudovej kultúre a zdôrazňoval spätosť národa s jazykom a územím. V tom období sa intenzívne rozprávalo o myšlienke slovanskej vzájomnosti. Vskutku, Slovák s minimálnym tréningom dokáže bez väčších ťažkostí rozumieť hovorenej poľštine, chorvátčine alebo ruštine. Pri písanej ruštine či bulharčine je to však omnoho ťažšie – bez znalosti cyriliky skrátka nepochodíš. Jazyková blízkosť vôbec neznamená kultúrnu blízkosť. Ak sa pozrieme na Balkán, tak vidíme, že Chorváti, Bosniaci a Srbi, ktorých jazyk donedávna bol známy ako “srbochorvátčina” napriek tomu vôbec necítili k sebe kultúrnu blízkosť, priam naopak.
Spomedzi troch civilizácii v Európe – fransko-latinskej, byzantskej a ruskej je Slovensko jednoznačne súčasťou fransko-latinskej civilizácie, na rozdiel od názoru niektorých však nie jej jadra. To sa totiž rozprestiera na území krajín Beneluxu, Francúzska, západného Nemecka a severného Talianska. Zhodou okolností toto územie bolo rovnako súčasťou Franskej ríše ako aj územie zrodu projektu európskej integrácie a zväčša sa prekrýva s hospodárskym koridorom známym ako Modrý Banán.
Okolo tohto jadra možno ako prstenec nájsť perifériu fransko-latinskej civilizácie, ktorú tvorí Pyrenejský polostrov, Britské ostrovy, Škandinávia, juhotalianske Mezzogiorno, Outremer (zámorie v Stredomorí ako dôsledok križiackych výprav) a Medzimorie v strednej Európe. Význam cyrilometodského a celkovo veľkomoravského dedičstva možno podčiarknuť tým, že dalo vzniknúť Medzimoriu – priestoru medzi Baltickým, Čiernym a Jadranským morom, ako samostatnej periférii fransko-latinskej civilizácie s vlastnou identitou a tradíciami štátnosti, na ktoré nadviazali rodiace sa poľské, uhorské a české kráľovstvá. V období renesancie a baroka tomuto priestoru vládli mocné súštátia pod vládou Jagellovcov a Habsburgovcov. Na túto tradíciu chceli neskôr nadviazať Józef Piłsudski a Milan Hodža a čiastočne sa ju podarilo oživiť vytvorením zoskupenia V4.