„Keď sa Pán Ježiš pomodlil k Otcovi, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, ustanovil Dvanástich, aby boli s ním, a aby ich poslal hlásať Božie kráľovstvo… Pretože Cirkev je hierarchicky usporiadaná spoločnosť, apoštoli sa postarali o ustanovenie svojich nástupcov… aby poslanie, ktoré im bolo zverené pokračovalo aj po ich smrti… Títo pastieri, vyvolení pásť Pánovo stádo, sú Kristovými služobníkmi a vysluhovateľmi Božích tajomstiev…; sú poverení vydávať svedectvo o evanjeliu Božej milosti… a byť v slávnej službe Ducha a spravodlivosti…“ (Lumen gentium, 19-21).
Duchovné dary, o ktorých som písal na tomto mieste: Duchovné dary – klenoty Cirkvi, sú v správe predovšetkým pastierov našej Cirkvi – biskupov. Každý biskup ako nástupca apoštolov má kľúče od klenotnice týchto darov vo svojej diecéze, veď: „Biskupom sa zveruje celá pastierska služba, čiže stála a pravidelná starosť o ich stádo…“(Lumen gentium, 27).
Analogicky vyjadrené slovami proroka Izaiáša: „…keď otvorí, nikto nezatvorí a keď zatvorí, nikto neotvorí.“ (Iz 22,22 SEB).
Ak sa sám biskup vo svojej diecéze denne poddáva vedeniu Ducha Svätého, kdekoľvek vykročí pod vedením Božieho Ducha, tam sa za ním ako pastierom vydá aj jemu zverený Boží ľud. Ak on sám horlivo hľadá aj duchovné dary, či nebudú svojho duchovného otca napodobňovať aj jemu zverené duchovné deti? Obdobne, ak je sám plný Ducha Svätého a je obdarovaný aj jeho charizmami, o čo skôr vie spolu so svojimi spolupracovníkmi správne rozlíšiť Pánove duchovné dary od paškvilu, ktorý ponúka diabol – klamár a otec lži. Či na srdci každého biskupa ako pastiera nie je v popredí Ježišovo varovanie:
„Chráňte sa falošných prorokov: prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci. Poznáte ich po ovocí…“ (Mt 7:15-16 SSV)?
V tejto oblasti Katechizmus katolíckej cirkvi o prijímaní chariziem a ich posudzovaní hovorí:
„Charizmy má vďačne prijímať nielen ten, kto ich dostáva, ale aj všetci členovia Cirkvi. Veď sú obdivuhodným bohatstvom milosti pre apoštolskú životnosť (vitalitu) a pre svätosť celého Kristovho tela; pravda, ak ide o dary, ktoré skutočne pochádzajú od Ducha Svätého a používajú sa spôsobom, ktorý plne zodpovedá jeho autentickým podnetom, čiže v duchu lásky, ktorá je pravým kritériom chariziem.
V tomto zmysle je vždy potrebné rozoznávanie chariziem. Nijaká charizma neoslobodzuje od závislosti od pastierov Cirkvi (894) a podriadenia sa im, lebo im ‚zvlášť patrí úloha neuhášať Ducha, ale všetko skúmať a držať sa toho, čo je dobré‘, aby všetky charizmy vo svojej rozmanitosti a vzájomnom dopĺňaní boli ‚na spoločný úžitok‘ (1Kor 12,7) . (255)“ (Katechizmus katolíckej cirkvi, články 800 a 801).
Vždy je potrebné rozoznávanie chariziem, a to predovšetkým kritériom lásky. Napriek možným rizikám a nebezpečenstvám, Cirkev nás učí, že ich máme prijímať vďačne všetci, takže aj laici, aj hierarchia Cirkvi. Ich prínos pre apoštolskú vitalitu a svätosť Cirkvi prevažuje všetky riziká, ktorým sa však dá vyhnúť využívaním daru rozlišovania.
Započúvajme sa do rady apoštola Pavla pre prvokresťanského biskupa Timoteja: „…milovanému synovi… Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk. Veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy… Zverený poklad chráň mocou Ducha Svätého, ktorý v nás prebýva.“ (2Tim 1:2,6,14 SSV).
Poklad evanjelia a jeho ohlasovania biskup Timotej nemá chrániť vlastnou silou, ale mocou Ducha Svätého. Tiež má roznecovať, vyjadrené ekumenickým biblickým prekladom, „oheň Božieho daru“, v paralele Ježišovho krstu: „On Vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.“ (Mt 3:11 SSV).
Buďme vďační za našich miestnych biskupov, že pod vedením a v spoločenstve s pápežom Františkom, vovádzajú nás – im zverený ľud – čoraz viac do slobody Božích detí, ktorá je len skrz Ducha Svätého a modlime sa za nich, aby boli ešte viac mužmi, ktorí sú celkom odovzdaní Svätému Duchu, jeho vedeniu a moci, v plnosti jeho darov pre im zverený úrad. Nezabúdajme, či vo vzťahu k pápežovi Františkovi, či vo vzťahu k našim biskupom, stále v platnosti ostáva Božie Slovo: „Kniežaťu svojho ľudu nebudeš zlorečiť.“ (Ex 22:28 SSV a SK 23:5 SSV).
Práve naopak, buďme im nápomocní, aby naša Cirkev bola bohato ozdobená jej klenotmi – duchovnými darmi – pre nás všetkých, na naše spoločné dobro:
„Laici, združení do Božieho ľudu a včlenení do jediného Kristovho tela pod jedinou hlavou, sú všetci bez rozdielu povolaní, aby ako živé údy všetkými silami, ktoré dostali z dobrodenia Stvoriteľa a z milosti Vykupiteľa, napomáhali stály rast Cirkvi vo svätosti… Laici sú však povolaní predovšetkým na to, aby zabezpečili prítomnosť a účinkovanie Cirkvi na tých miestach a v tých okolnostiach, kde sa môže stať soľou zeme jedine ich prostredníctvom… laici môžu byť rozličným spôsobom pozvaní aj bezprostrednejšie apoštolsky spolupracovať s hierarchiou, podobne ako tí muži a ženy, ktorí pomáhali apoštolovi Pavlovi pri hlásaní evanjelia, veľa sa namáhajúc v Pánovi (porov. Flp 4, 3; Rim 16, 3 a nasl.). Okrem toho majú schopnosti, na ktorých základe ich hierarchia môže prijať do niektorých cirkevných funkcií s duchovným poslaním.
Slovom, na všetkých laikov dolieha vznešená povinnosť pracovať na tom, aby Boží plán spásy čoraz väčšmi zasahoval všetkých ľudí všetkých čias na celej zemi. Nech sa im preto všade umožní, aby aj oni, podľa svojich síl a podľa požiadaviek doby, mali aktívnu účasť na spásonosnom diele Cirkvi.“ (Lumen gentium, 33).
A všetci: „Ako dobrí správcovia mnohorakej Božej milosti slúžte si navzájom každý tým duchovným darom, ktorý prijal. Keď niekto hovorí, nech hovorí slovami, ktoré mu dal Boh, keď niekto slúži, nech to robí silou, ktorú dáva Boh, aby bol vo všetkom oslavovaný Boh skrze Ježiša Krista! Jemu patrí sláva i moc na veky vekov. Amen.“ (1Pt 4:10-11 SEB).
Karol Vojtko
Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom „…lebo, Ty si so mnou.“