Ten rozdiel v druhom kole bol viac než šesť percentných bodov. Konkétne 53,1 : 46,9. Pri volebnej účasti nad 60 percent oprávnených voličov. Výsledok bol, keby bol v USA, celkom jednoznačný – čo by dali americkí prezidenti za to, keby vyhrávali týmto pomerom… Tam sú prezidentské voľby oveľa tesnejšie.
Takže Peter Pellegrini porazil Ivana Korčoka celkom jednoznačne. Otázka je, či mal Ivan Korčok vôbec šancu vyhrať, keby kampaň viedol nejakým iným alternatívnym spôsobom.
Môj názor je, že nie. Peter Pellegrini bol favorit od začiatku do konca. Bol totiž reprezentantom politického bloku, ktorý je v súčasnosti zatiaľ stále na Slovensku najpočetnejší, bloku nacionalisticko-socialistického.
Všetkých prekvapilo a mnohých potešilo, že Ivan Korčok prvé kolo vyhral – a to nečakaným rozdielom piatich a pol percentných bodov. Tak sa zrodili nádeje, že by mohol vyhrať aj celé voľby, druhé kolo. Nádeje neadekvátne a nereálne. To je vidieť najlepšie, keď si uvedomíme, kto skončil ako tretí. Štefan Harabín (zisk 11,7 percent), predstaviteľ a maskot voličov, ktorých nemôžeme označiť inak než ako nacionalisticko paranoidných, až psychopatických. A bolo jasné, že títo v druhom kole podporia nacionalisticko-socialistického Pellegriního skôr, než kozmpolitne-centristicko-liberálneho Korčoka.
A presne to sa v druhom kole stalo, takže zvolenie Pellegriniho nie je žiadnym prekvapením.
Charakterizujme si ich bližšie: Pellegrini patrí v nacionalisticko-socialistickom tábore skôr k jeho liberálnemu krídlu; vlastne bol tým najliberálnejším politikom v rámci tohoto tábora. O Korčokovi niektorí tvrdili, že je to umiernený konzervatívec. Nie, on sa nikdy s žiadnou konzervatívnou kauzou neidentifikoval, bol to schopný a skúsený diplomat a obstojný minister zahraničných vecí nie však v žiadnom rezorte domácich záležitostí. Na domácu politiku mal názory skôr neutrálne, teda centristicko-liberálne.
Lenže Ivana Korčoka pred prvým kolom volieb výrazne podporilo KDH, strana síce malá, ale jednoznačne opozičná a kresťansko-konzervatívna. Korčok tak kandidoval ako kandidát celej opozície, teda ideologicky nesúrodej formácie od progresivistických radikálov, cez liberálov až po kresťanských konzervatívcov. Tomu vďačil za svoj úspech v prvom kole. Ale bolo to málo na víťazstvo v druhom kole, pretože nacionalisticko-socialistický blok, ktorý vyhral voľby do Národnej rady minulý rok v septembri, má stále podporu väčšiny voličov. Časom ju stratí, ale zatiaľ ju má.
Ja si nemyslím, že podpora Ivana Korčoka zo strany KDH bolo chybou. Táto vládna koalícia je v mohých veciach nezodpovedná a výrazný opozičný postoj voči nej je žiadúci. Pokusíť sa zvoliť prezidenta, ktorý by bol protiváhou vládnej moci, stálo za to, aj keď to nemalo tento rok šancu. Ale to nám zároveň implikuje jedno konštatovanie a jednu otázku.
Tým konštatovaním je tvrdenie, že KDH by sa malo snažiť vytvoriť tretí blok v slovenskej politike, ten kenzervatívny, a nedopustiť, aby tie bloky boli iba dva, nacionalisticko-socialistický a liberálne progresívny. To by bylo tragédiou Slovenska. Je nutný tretí blok a Tretia sila. Konzervatívna. KDH by malo byť viac ústretovejšie a integrujúce voči napríklad Kresťanskej únii, alebo i iným kresťanským politikom.
A tou otázkou je, že ak v nejakých budúcich prezidentských voľbách budú tými dvoma kandidátmi národný socialista a kresťanský konzervatívec, podporia progresívni liberáli ako (z ich pohľadu) menšie zlo toho konzervatívca? Mali by, slušnosť si to od nich vyžaduje.
Ale že tak urobia, neverím ani na malú chvíľu. Sú to totiž predovšetkým ideologickí fanatici a extrémisti.