Jedným z evergreenov politiky je boj proti korupcii. Dá sa vyhrať? Má to byť hlavným ťažiskom politického zápasu? Som presvedčený, že protikorupčným étos v spoločnosti  má svoje miesto, ale nesmie sa stať modlou.

Zápas politika s korupciou sa dá prirovnať k zápasu kresťana s hriechom. Vieme, že nikdy úplne nevyhráme, keďže človek má náklonnosť k hriechu resp. korupcii. Znamená to však, že snažiť sa treba a treba sa vyvarovať ťažkých hriechov.

Ťažením za nulovú toleranciu korupcie na konci dňa hádžeme do jedného vreca  slovami klasika slovenskej politiky „galaktický lup“ s fľaškou domácej u lekára.

V krajine, kde Juraj Jánošík je stále považovaný za národného hrdinu a jeho prístup šikovného obabrávania vrchnosti za úctyhodné gerojstvo, kde desaťročia platilo, že kto nekradne zo štátneho, okráda svoju rodinu je snaha o križiacku výpravu proti korupcii úplnou utópiou.

Spomeňme si na to, ako dopadla vláda od r. 2020, ktorá sa tam dostala na protikorupčnej vlne. Paralyzovaná diletantstvom a zvadami.

Nalejme si čistého vína. Kresťan má sklony k hriechu, politik ku korupcii. S týmito sklonmi treba zápasiť a nie im podľahnúť. Z vlastnej skúsenosti však vieme, že často padáme. Nik z nás nie je bez hriechu. Treba vzdorovať, treba vedieť vzdorovať, a treba oceniť tých, ktorým to vzdorovanie ide výrazne lepšie

Najväčším hriechom v politike však je, ak si vyberieme jednu dôležitú hodnotu, a spravíme z nej modlu. Ak si nasadíme klapky na oči a redukujeme politiku na jednorozmernú os. Ak politiku redukujeme na jednu otázku a povieme si „kto nie je s nami, ten je proti nám“, a potom ignorujeme všetko ostatné. Vykopeme hlboký politický zákop a politika už nie je umenie dohodnúť sa, ale preklopená do teórie partizána Carla Schmitta, kde existuje už len škála priateľ-nepriateľ.