Keď som pracovala v Keni v centre pre chlapcov z ulice, často som trávila čas rozhovormi s Antonym. Bol to mimoriadne zaujímavý chlapec, hoci jeho správanie mnohým pripadalo zvláštne. Často býval nahnevaný, zamyslený, mal problémy so sústredením a trápil ho nedostatok spánku. Za svoj krátky život si toho prežil viac, než by si vedel ktokoľvek predstaviť. Po celom tele mal jazvy od bitiek mačetou od vlastnej matky, prežil bitky od polície a videl, ako jeho blízkych povraždila sekta Mungiki.
Vo veku 12 rokov sa stal vodcom detského pouličného gangu. Ulica ho naučila neobyčajne čítať ľudí – tak dokonale, že by mu ani skúsený psychológ nemohol nič zatajiť. Napriek všetkým jeho trápeniam v ňom bola nesmierna múdrosť, taká tá „sedliacka“, ktorá pramenila z tvrdých životných skúseností.
Keď sa blížilo pôstne obdobie, spýtala som sa ho, či si dal nejaké predsavzatie. Odpovedal mi:
„Mária, ja som stále taký nahnevaný, že sa ma ľudia boja. Rozhodol som sa, že sa každý deň zobudím s úsmevom.“
Bolo to najkrajšie pôstne predsavzatie, aké som kedy počula. A pritom také jednoduché, no zároveň nesmierne ťažké.
Dnes som prežila úžasný deň s mimoriadne silnými ženami, ktoré sa so mnou podelili o svoje životné príbehy. Jedna z nich prekonala bolesť dvoch spontánnych potratov. Druhá sa ťažko vyrovnávala s diagnózou cukrovky u svojho dieťaťa. Tretia by svoj život mohla pokojne opísať v niekoľkých knihách – sama vychovala tri deti, z ktorých najstaršie je autista s mentálnou retardáciou, a zároveň sa stará o svoju ležiacu mamu trpiacu Alzheimerom.
Slzy nám občas vyhŕkli všetkým, ale omnoho častejšie sa miestnosť napĺňala smiechom. Ich príbehy boli dôkazom, že niekedy sa život dá naozaj prežiť len vďaka obrovskej dávke humoru.
O konzervatívnych ženách existuje mnoho stereotypov. Ale kto to kedy povedal, určite nevidel žiadnu z nich sa zabávať. A to platí pre všetky konzervatívne ženy, nielen kresťanské.
Spomínam si na jednu úsmevnú (a trochu náročnú) skúsenosť z Afganistanu. Po príchode som hneď dostala infekciu z jedla a dva dni som bojovala s hnačkami a horúčkami. K tomu som spala v izbe, kde toaleta ešte nemala namontované okno. Vonku mrzlo, takže som ležala pod perinou, zabalená v páperovej bunde, a snažila sa prežiť.
Keď mi bolo trochu lepšie, išli sme s miestnymi ženami z vidieka na poľnohospodársky veľtrh, niečo ako slovenský Agrokomplex. Tieto ženy pochádzali z veľmi konzervatívnych moslimských rodín a na cestu si obliekli tradičné burky. Len čo sme boli dosť ďaleko od ich dedín, burky rýchlo zmizli v kabelkách, a začala sa spontánna zábava.
Pre mňa sa zábava skončila, keď mi kúpili obed. Môj žalúdok bol ešte stále rozhodený, no predo mnou sa zjavila skupinka týchto nadšených žien s mastným kebabom – presne z toho mäsa, ktoré ma predtým položilo. Celé šťastné mi ho podali a čakali, že ochutnám. Nemala som na výber. S trpkým úsmevom a hlbokým povzdychom som sa v duchu prežehnala a zahryzla. Oni ma celé šťastné z diaľky pozorovali ako mi chutí. Smiech sa ozýval v celej miestnosti.
A viete čo? Jedlo darované z lásky vám pravdepodobne nemôže uškodiť. Aspoň tentoraz som to prežila.
Mária Sliacka
Konzervatívna žena v liberálnom svete
Foto: @Martin Črep