„Ak chceš vedieť, ako bude vyzerať budúcnosť západnej Európy, pozri sa na to, čo sa deje v Južnej Afrike.“ Takto zneli úvodné poznámky k nedávneho cyklu článkov v populárnych maďarských novinách Demokrata. Cyklus sa týkal zhoršovania situácie v Južnej Afrike a iniciatív Afrikáncov, ktorí si chcú zabezpečiť budúcnosť prostredníctvom rôznych inštitúcií, ktoré sú súčasťou Hnutia solidarity (Solidariteit Beweging). Záver novín Demokrata nebol osamelým hlasom na púšti. Myšlienka, že na Južnú Afriku sa treba pozrieť, aby sme získali záblesk budúcnosti, sa stala všeobecne rozšíreným názorom v hlavných konzervatívnych kruhoch v Európe a Amerike.
V rámci nášho úsilia o medzinárodné kontakty sme si začali všímať, že nemusím ľuďom hovoriť, aby považovali Južnú Afriku za krajinu, ktorá je popredu, a nie pozadu. Čoraz častejšie totiž zisťujeme, že ľudia už k tomuto záveru dospeli. Neexistuje však len jeden, ale dva dôležité dôvody, prečo je Južná Afrika popredu.
Prvým a najzrejmejším je, že Južná Afrika upadá. K tomuto úpadku dochádza najmä kvôli deštruktívnym opatreniam, ktoré sa realizujú už niekoľko desaťročí – a sú to tie isté politické opatrenia, s ktorými koketuje veľká časť západného sveta. Tieto opatrenia väčšinou vyplývajú z obsedantnej snahy posilniť moc vlády pri riešení spoločenských problémov. Paradoxne sa táto snaha spája s neustálou stratou schopnosti vlády realizovať navrhované riešenia. V Južnej Afrike to vidíme na takých opatreniach, ako je splnomocnenie vlády na konfiškáciu súkromného majetku bez náhrady, pokus vlády prevziať súkromnú zdravotnú starostlivosť, zameranie sa na funkčné školy, v ktorých majú miestne komunity de facto väčšiu autoritu ako vláda, a nespočetné množstvo rasových zákonov, ktorých cieľom je štruktúrovať každú sféru spoločnosti podľa rasových kategórií a zabezpečiť, aby farba pleti bola najdôležitejším kritériom pri zaobchádzaní s ľuďmi.
Druhý dôvod, prečo má Južná Afrika v mnohých ohľadoch náskok, je pravdepodobne dôležitejší ako prvý. Súvisí to s pokusmi afrikánskej komunity vybudovať udržateľnú budúcnosť, pričom sa musí vyrovnať s týmito problémami. Ako som vysvetlil počas svojho nedávneho prejavu na konferencii NatCon 4 vo Washingtone, robíme to prostredníctvom siete inštitúcií známej ako Hnutie solidarity a pod heslom „ons sal self“ (čo by sa dalo preložiť ako „urobíme to sami“). Hoci to tak neopisujeme, niektorí túto sieť inštitúcií označujú za faktickú opozíciu v Južnej Afrike a tiež za faktickú afrikánsku vládu. Je to preto, že tieto inštitúcie majú obrovskú schopnosť ovplyvňovať pomer síl v Juhoafrickej republike, a tiež preto, že pokrývajú veľké množstvo sfér potrebných pre rozkvet národa. Plníme pritom rôzne povinnosti, ktoré sa zvyčajne považujú za úlohu vlády. V záujme stručnosti uvediem len niekoľko príkladov:
– Solidarita sa zameriava na zamestnanosť a práva zamestnancov, najmä pokiaľ ide o diskrimináciu na pracovisku.
– AfriForum sa zameriava na organizovanie komunít a na bezpečnosť a ochranu v týchto komunitách (s podporou súkromných bezpečnostných firiem).
– Pomocná ruka Solidarity sa zameriava na pozdvihnutie komunity prostredníctvom iniciatív na podporu chudobných komunít a poskytovania štipendií pre znevýhodnených mladých ľudí na štúdium.
– Federácia afrikánskych kultúrnych organizácií(v afrikánčine skrátene FAK) je sieť kultúrnych organizácií zameraná na ochranu a podporu afrikánskeho jazyka a afrikánskej kultúry.
– Podporné centrum pre školy pracuje na podpore afrikánskych škôl a bojuje proti deštruktívnym politickým myšlienkam v oblasti vzdelávania.
– Spoločnosť pre rozvoj Oranie sa aktívne podieľa na vytváraní infraštruktúry s cieľom urýchliť rast afrikánskej kultúrnej komunity známej ako Orania. Cieľom je vytvoriť z mestečka Orania, ktoré v súčasnosti obýva niekoľko tisíc ľudí, plnohodnotné afrikánske veľkomesto.
– Akademia je súkromná vysokoškolská inštitúcia, kde môžu afrikánski študenti absolvovať vysokoškolské štúdium vo svojom jazyku a kde sa k vzdelávaniu pristupuje z klasického kresťanského hľadiska.
– Sol-Tech je technická vysoká škola, ktorá poskytuje remeselnú prípravu pre mladých afrikánsky hovoriacich ľudí.
– Maroela Media je najväčšia online spravodajská webová stránka v afrikánčine.
V rozhovoroch s niektorými americkými priateľmi sa niekedy stretávame s tým, že na vysvetlenie práce Hnutia solidarity reagujú poznámkou, že „u nás to nikdy nebude fungovať“. Ako som už spomenul v jednom z predchádzajúcich článkov tu na Substacku, každá krajina a každý národ sa nachádza v jedinečnej situácii a bolo by nezodpovedné pokúšať sa len kopírovať riešenia, ktoré fungovali na jednom mieste, a aplikovať ich na iné. Napriek tomu existujú určité univerzálne pravdy, na základe ktorých môžeme dospieť k určitým záverom o tom, či nápad môže fungovať alebo nie. Pri snahe dospieť k takýmto záverom je najlepšie vychádzať z kombinácie zdravého rozumu a skúseností.
A dva závery, vychádzajúce zo zdravého rozumu, ktoré sa potvrdili všade na svete – najmä v západnom svete – sú po prvé, že väčšia kontrola vlády pri riešení spoločenských problémov je takmer vždy zlý nápad (alebo prinajlepšom neudržateľný nápad), a po druhé, že väčšie zapojenie komunity je takmer vždy dobrý nápad.
Ľudia rýchlo dospeli k záveru, že mnohé z problémov, ktorým dnes Západ čelí, sú dôsledkom nadmernej moci vlády – a je to tak správne. To by však mala byť len jedna časť dvojstranného záveru. Druhou stranou mince je, že Západ sa stal charakteristickým ústupom komunít a eróziou komunitného života pod zástavou etatisticko-individuálneho prístupu – kde náš morálny referenčný rámec už nie je definovaný našimi povinnosťami voči komunite, ale individuálnymi právami, v súvislosti s ktorými požadujeme ochranu zo strany štátu. Začarovaný kruh, ktorý z toho vyplýva, je, že požadovanie väčšej ochrany zo strany štátu nevyhnutne znamená posilnenie štátu a posilnenie štátu zvyčajne vedie k väčším požiadavkám na ochranu… zo strany štátu.
Nikde to nie je tak zrejmé ako v USA. Aj keď Amerika má od svojho vzniku určitý vplyv na individualizmus, z historického hľadiska sa USA vyznačovali najmä silným zmyslom pre komunitnú identitu a aktívnym zapojením sa do života komunity. A keď hovoríme o aktívnej účasti komunity, ústrednou činnosťou je budovanie a udržiavanie komunitných inštitúcií. Komunitné inštitúcie však boli obetované na oltár etatisticko-individuálneho prístupu. A práve v dôsledku odtrhnutia sa od našich komunít, ktoré z toho vyplýva, sa stávame čoraz zraniteľnejšími voči mocnému štátu.
Preto máme pravdu, keď hovoríme, že problémy súčasného Západu súvisia s nadmerným vplyvom vlády… ale je to len polovičná pravda. Menej ľutovanou, ale dôležitejšou zložkou problému je skutočnosť individuálneho odtrhnutia sa od spoločnosti.
V istom zmysle je teda Južná Afrika v predstihu, pretože môžeme veľmi hmatateľne vidieť dôsledky nadmernej moci vlády. Ale aj Afrikánci v Južnej Afrike predbiehajú krivku veľmi dôležitým spôsobom, pretože aktívne pracujeme na návrate k jednej z najdôležitejších právd, na ktorých bola postavená západná civilizácia – budovanie a posilňovanie inštitúcií, ktorých prosperita nie je závislá od štátu, ale od komunity.
Autor je exekutívnym riaditeľom nadácie Afrikaner Foundation, právnik, autor a tvorca dokumentárnych filmov. Článok pôvodne vyšiel na Substacku a jeho slovenský preklad vyšiel so súhlasom autora.
Comment