Organizuješ Národný pochod za život. Ako si sa vlastne dostal k tejto téme a pro life? Čo ťa k tomu viedlo?
Vŕtalo mi v hlave už dávno, že niečo je nespravodlivé, keď sa môžu zabíjať nenarodené deti. A cez túto tému sa potom otvárali aj ďalšie témy. Samozrejme, veľká téma je rodina, ktorá súvisí s ochranou života. A stále sa nabaľujú nové témy, teraz najmä rôzne genderové témy.
Začiatok bol teda cez tému potratov, keď som si uvedomoval ešte ako chlapec, že ide o niečo nespravodlivé, keď je takéto čosi možné. A keď som bol na vysokej škole, dostal som sa do partie ľudí aktívnych v tomto hnutí. Vznikalo Fórum života, poznal som tam niektorých ľudí, takže som sa zapojil ako mladý študent a právnik do niektorých prác. Vtiahlo ma to, je to už asi 20 rokov, čo som sa takto začal angažovať a už som v tomto hnutí zostal nastálo.
K Národnému pochodu za život som sa dostal podobne. Ešte pred Národným pochod za život boli lokálne pochody v Bratislave, napr. Bratislava za život, pri ktorých som už bol. Keď sme prišli s návrhom pre biskupov zorganizovať Národný pochod za život, im sa myšlienka páčila, tak už vtedy som vhupol aj do organizácie pochodu.
Pri prvom pochode len okrajovo, lebo to bolo v Košiciach, čo bolo pre mňa ďaleko, pri ďalších pochodoch som už bol v užšom organizačnom tíme.
Máš nejaký obľúbený ročník pochodu za život?
Svojím spôsobom prvý bol v niečom veľmi unikátny. Netušili sme, že toľko ľudí príde. Bolo to veľké prekvapenie. Ešte deň pred samotným pochodom si niektorí ľudia pri registrácii autobusov všimli, že sa registruje veľmi veľa ľudí a možno príde aj 20 tisíc . Potom, keď sme videli tú masu, možno 80 tisíc ľudí, bol to silný zážitok a prekvapenie.
Ale každý pochod mal niečo do seba. Som rád, že si udržali svoju úroveň, že sa nič zlé nestalo a podobne. Myslím, že mali pozitívny vplyv na spoločnosť, téma zarezonovala a dnes sa pro-life téma vníma v spoločnosti serióznejšie, ako pred národnými pochodmi.
No koniec koncov v roku 2014, keď sa v reakcii na pochod za život podarilo Jánovi Figeľovi presadiť do ústavy manželstvo muža a ženy. Máš aj takéto ambície od pochodu za život alebo očakávaš takéto politické zmeny?
Áno, Ján Figeľ hovorí, ako pochod vytvoril atmosféru, že bola ochota prijať niečo takéto. Boli však aj iné príbehy. Po prvom pochode minister spravodlivosti Tomáš Borec na jednom stretnutí, keď do neho dobiedzali feministky s otázkou, kedy bude celoštátna stratégia ľudských práv, povedal niečo ako: „Vy ste nevideli, čo sa udialo v Košiciach? Vy ste nevideli, že tam bolo 80-tisíc ľudí, ktorí sú proti tomuto? To sa nemôže prijať.” Neskôr sa táto stratégia síce prijala, ale pochod zanechal pozitívnu stopu v spoločnosti. Dovtedy boli pochody menšie. Povedomie v spoločnosti, že to je významná téma, sa po národných pochodoch zmenilo.
Ty si sa už stretol alebo viedol si diskusie s nejakými pro-choice aktivistami?
Áno, áno. Príležitostne sú možnosti.
Aké to boli diskusie?
Väčšinou sú ochotní diskutovať otvorenejší ľudia. Veľa aktivistov z pro-choice strany, povedzme radikálnejších feministiek, nechcú do týchto diskusií chodiť. Oni sa im vyhýbajú, keď sme ich pozývali, tak nemali záujem prísť. Dokonca som sprostredkovane počul vysvetlenie, že s takými radikálmi ako my, ktorí by mali byť v base, oni diskutovať nepôjdu… Čiže takí zarytí odporcovia nechcú s nami veľmi diskutovať.
A prečo to tak je?
Motivácie môžu byť rôzne. Môže to byť neochota legitimizovať tento postoj, alebo mu dať priestor spoločnou diskusiou. Môže to byť obava z neúspechu..
Môže to byť aj niekomu osobne nepríjemné, ťažko povedať, čo sú to za motivácie. Celkovo to vnímam aj cez optiku ideológie, v pro-choice postoji je vždy prítomný nejaký prvok nepravdy, hoci to tak títo aktivisti nemusia vnímať. Keď sa však dá do férovej diskusie pravda s nepravdou, pravda proste vyhrá. Možno tá nepravda môže byť zo začiatku atraktívna, zaujímavá, lebo je to niečo nové, ale po čase sa demaskuje a prehrá. Čiže ideológia, keď sa chce udržať pri živote dlhšie, musí pristúpiť k totalitným metódam, blokovať pravdu, aby nezaznievala.
S ideológiami v minulosti vždy prišla totalita. Je len jeden názor, keď mal niekto iný, tak ho sekli dole. A môže za tým byť, že aspoň časť týchto ľudí nechce, aby sa vôbec nejaká otvorená diskusia viedla. Môžeme to pekne vidieť na rôznych snahách cenzurovať sociálne siete, na nevyvážených mediálnych výstupoch, a na západe niekedy už aj na obmedzovaní slobôd.
Mal som však aj zaujímavé diskusie s ľuďmi z iného názorového spektra.
Aké bude hlavné motto alebo kľúčový odkaz špecificky pre tento ročník Národného pochodu za život?
Za motto sme si zvolili Láska je pro-life. Tá druhá strana, ktorá je za potraty, sa totiž snaží pro-life ľudí zaškatuľkovať, ako necitlivých ľudí, ktorí nemyslia na ženy, iba na svoje princípy, dogmy a sú chladní, alebo bez lásky. A pritom to je podľa mňa presne naopak. My máme radi tie matky, ktoré uvažujú o potrate, a nechceme, aby si ubližovali. Lebo vieme, že oni si potratom ubližujú, poškodzujú sa a poškodzujú si svoju dušu.
Prípady traumy, alebo postpotratového syndrómu, to je realita. A to je len jeden z rozmerov, je tam aj duchovný rozmer. Zabíjať svoje dieťa je ťažoba z duchovného hľadiska. Dá sa však uzdraviť. Všetko sa dá uzdraviť, ale je to ťažké.
Ubližujú si tým aj fyzicky a si ubližujú si aj psychicky. My tie matky vnímame ako druhú obeť potratu. Súčasne nám záleží aj na deťoch, lebo sú to ľudia, snažíme sa ich chrániť. Povedal by som, že láska nás motivuje k tomu, že my chceme dobre aj deťom, aj matkám. Aby sa hľadalo riešenie ťažkých situácií, ktoré nie sú zriedkavé, ktoré bude dobré aj pre matku, aj pre dieťa. A zabitie dieťaťa nie je takým riešením.
Poviem príklad. Keď je dieťa už narodené a rodinu postihne nejaká tragédia, napríklad zomrie otec a matka zostane sama na veľa detí. V takom prípade deti jednoducho nezabíjame, hoci to má matka veľmi ťažké. Snažíme sa pomôcť aj matke, aj deťom. Takto by sme sa mali na vec pozerať aj v tehotenstve, keď je ťažká situácia, či už sociálna, alebo ekonomická, alebo zdravotná, že sa snažíme pomáhať každému jednému človeku, ktorého sa to týka. Aj deťom, aj dospelým. A hľadať také riešenie, ktoré je pre všetkých dobré. A toto chceme, aby sa robilo aj pred narodením.
Tým, že niekoho zabijeme, to nepovažujeme za dobré riešenie.
Aká je tvoja vysnívaná predstava, ako by to vyzeralo na Slovensku? Napríklad z takého legislatívneho hľadiska. Aký je Tvoj ideál v tento oblasti?
Ideál je podľa mňa to, že sa na nenarodené deti, aj na iných ľudí, bude pozerať rovnocenne, ako na každého iného človeka.
Častá námietka odporcov väčšej ochrany života je, že zákazy nič neriešia. Čo by si odpovedal na túto námietku?
Práveže riešia. Veď celé trestné právo je o zákazoch, a vieme, že fungujú.
Je pravda, zákazom sa jav nevykorení úplne. Aj krádeže stále sú, aj znásilnenia sa dejú, aj vraždy narodených ľudí sa dejú, aj podvody sa dejú. Keby sme na to nemali zákony, tak by to však bolo ešte horšie. Zákon súčasne tie hodnoty chráni a je veľmi dôležité, aby bol zákon v spoločnosti aj akceptovaný. Je dôležité, aby sa podľa neho ľudia správali.
Skúsenosť krajín, kde obmedzili alebo zakázali potraty je taká, že to malo vplyv. Napríklad aj naša slovenská skúsenosť je, že každá legislatívna zmena potratov, ktorá doteraz bola, mala dopad na množstvo potratov na Slovensku.
Keď sa legislatíva liberalizovala, tak potraty stúpali a keď sa nejakým spôsobom úprava stávala protektívnejšou, ochrannejšou, tak potraty klesali. A to je skúsenosť aj z iných krajín. Najnovšie skúsenosti sú napríklad zo Spojených štátov amerických, kde už pred rozhodnutím Dobbs niektorým štátom na krátku dobu podarilo obmedziť potraty, napríklad v Texase. Ukázalo sa, že obmedzenia, ktoré tam prijali, spôsobili pokles potratov asi na polovicu.
Je to logické, lebo každé ekonomické správanie sa vyznačuje tým, že keď je niečo ľahšie dostupné, ľudia po tom aj viac siahajú, ako keď je niečo ťažšie dostupné. Ak by sa rožky predávali iba v Žiline, tak na Slovensku sa zje oveľa menej rožkov. Hoci by tam ľudia mohli cestovať, povedali by si, tak, kúpim si radšej chleba, než aby som teraz šiel do Žiliny.
Čím je náročnejšie dostať sa k službe alebo tovaru, tým klesá aj záujem po takom tovare. Pritom matky, ktoré idú na potrat, ony nie sú všetky rozhodnuté, že na ten potrat chcú ísť. Váhajú, jeden deň tak, druhý deň tak. Nahučí na ňu chlap, že musí ísť na potrat, tak ona na ten potrat pôjde. Stretne sa s kamoškou alebo so sestrou alebo s lekárom, ktorý ju upokojí a povie povzbudivé slová, že to zvládne, tak zase zmení názor.
A to je zdokumentované na príbehoch mnohých tehotných matiek, ktoré menili názory. V Amerike a v Rusku robili výskum, pri ktorom sa pýtali matiek po potrate, či v čase, keď išli na potrat, boli presvedčené o správnosti tohto rozhodnutia. V Rusku menej ako 50%, a v Amerike viac ako 50 % žien povedalo, že v tom momente neboli pevne rozhodnuté, že to je správne riešenie. Keď sa v tomto kontexte dá určité obmedzenie, napríklad že matka musí cestovať za potratom oveľa väčšiu vzdialenosť, tak asi 50 % je prirodzený úbytok potratov. A to ešte nehovoríme o legislatívnom zákaze.
Áno, keď je nejaká žena skalopevne rozhodnutá, že ona to dieťa nechce, tak trebárs vycestuje, čo je skúsenosť aj z Poľska. Ale čo je dôležité, každá takáto legislatívna zmena má dopady na znížení potratovosti.
Myslíš si, že je slovenská spoločnosť v súčasnosti pripravená na zákazy potratov, či už väčšie alebo menšie?
Ja celkom neviem, čo má znamenať, či je spoločnosť pripravená, lebo niekedy sa to používa ako klišé. Nespôsobilo by to v našej spoločnosti zásadné problémy. Žien, ktoré idú na potrat, je cez 5000 ročne, čo nie je taká veľká časť populácie a mnohé z nich by podľa mňa na potrat nešli, ak by to nebolo legálne.
Nemyslím si, že by z toho bol veľký spoločenský problém, podobne ako napríklad v Poľsku. Poľsko je funkčná krajina, ekonomicky rastie viac ako iné, je bezpečná na život, majú nízku úmrtnosť spojenú s tehotenstvom. Po prijatí zákona obmedzujúceho potraty v 90-tych rokoch sa prieskumy verejnej mienky z roka na rok prikláňali k podpore pre tento zákon a ľudia začali brať ako prirodzené, že na potraty sa v Poľsku nechodí. Kto strašne chcel, tak vycestoval. Podľa realistických odhadov je to však len zlomok z predchádzajúceho počtu potratov.
Aj na Slovensku, keby sa obmedzili potraty a niekto by strašne, strašne chcel, tak vycestuje. Ale myslím si, že väčšina spoločnosti by zákon prijala a nebol by s tým nejaký väčší problém. Problém je skôr v tom, že nemáme takú politickú reprezentáciu, ktorá by si toto dala ako skutočný politický cieľ, ktorý by naozaj chceli presadiť. Skôr sa dotýkajú len drobnejších vecí.
Keď sa snažili spraviť aj drobný krok v tomu, tak narazili na rozsiahlu démonizáciu, možno povedať až diskreditačnú kampaň. Je slovenská spoločnosť vôbec ochotná počúvať o otvorení tejto témy?
Pri inej polarizujúcej téme to problém nie je. Napríklad polarizujú témy korupcie, ekonomické témy, reformy, napr. trestného práva a čokoľvek iné. Vedú sa ostré politické debaty, spoločnosť je polarizovaná.
A tam to akoby nikomu nevadí. Proste sa diskutuje o danej téme a politici, ktorým na nej záleží, ju presadzujú bez ohľadu na to, že je to polarizujúca téma.
Pri tejto téme je polarizácia zrazu problém. Polarizácia však začala vtedy, keď sa umožnilo zabíjať bezbranné deti. Kým táto škvrna v našej legislatíve nezmizne, polarizácia tu bude. Áno, časť ľudí sa tej zmene bude brániť, podstatné je, že my nepresadzujeme nejakú hlúposť.
My presadzujeme úplne normálnu vec, že ľudia budú chránení. A deti špeciálne. Však zabíjať deti je z dlhodobého hľadiska exces. Keď sa na nás pozrú z budúcnosti, tak si budú chytať hlavu, ako sme to dovolili. Veď deti sú tie najnevinnejšie stvorenia. Takže politici by sa nemali tohto báť, a dúfam že nájdu aj kus odvahy k tomu, aby tieto témy presadzovali.
Aký odkaz by si adresoval našim čitateľom, nad ktorým by mohli premýšľať možno najbližší týždeň?
Možno sa vrátim k nášmu mottu. Vaši čitatelia sú pro-life a možno by sa mohli zamyslieť nad otázkou, čo ich k tomu vedie, že prečo by chceli, aby deti boli chránené. Ja si myslím, že je to preto, lebo majú také veľké srdce, že sa tam zmestí aj matka aj dieťa. Len to možno málo hovoríme a je to veľmi krásne, že sme takto schopní myslieť aj na niekoho koho ešte nevidíme. Podľa mňa je to prínos pre našu spoločnosť, že takíto ľudia sú. Takže nad týmto by sa mohli vaši čitatelia zamyslieť, či to tak naozaj cítia.
Národný pochod za život sa uskutoční 22.09.2024 v Košiciach, viď. webstránka tu.
Za rozhovor ďakujú Andrej Kolárik a Ján Jánošík