Dvadsiate storočie bolo vekom ideológii. Izraelský historik Yuval Noah Harari ich nazval sekulárnym náboženstvom, ktoré ako objekt svojej úcty zobralo človeka. Jednotlivé ideológie – evolučný humanizmus, sociálny humanizmus a liberálny humanizmus tak predstavujú denominácie jedného humanistického náboženstva.

Čo bol výsledok zbožstenia človeka a jeho postavenie na piedestál? Nekonečné ľudské utrpenie. Humanistické denominácie vo svojich náboženských vojnách zabili viac ľudí ako všetky ostatné náboženské vojny dohromady. Evolučný humanizmus v nacistickom prevedení sa podujal vykynožiť celé národy, ktoré považoval za podľudí, aby uvoľnili priestor vyvolenej rase. Sociálny humanizmus zneužil ľudskú neresť závisti a berúc celé ľudské dejiny ako zápas utláčaných a utlačovateľov poslal tých dovtedy úspešnejších do gulagu.

Evolučný humanizmus v nacistickej podobe bol porazený vojensky. Sociálny humanizmus v leninskej podobe bol porazený kombináciou vlastných systémových chýb, ktoré logicky vyplývali z ideológie, a osobnostných kvalít a odvahy ich oponentov- Sv. Jána Pavla II., Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovej.

Dnes má ešte stále vedúcu úlohu v spoločnosti liberálny humanizmus, skrátene liberalizmus, hoci v celom liberálnom projekte sú pukliny čoraz zreteľnejšie. Ak by to tak nebolo, tak Patrick Deneen by len ťažko hľadal materiál do svojho diela Prečo liberalizmus zlyhal? Má ešte stále zmysel pre kresťanských konzervatívcov aliancia s liberálmi, ako ju po druhej svetovej vojne odôvodnil Jacques Maritain, alebo máme zobrať za svoju Deneenovu tézu?

Aliancia ako taká je vzťah medzi formálne rovnocennými partnermi. Nie je to vzťah vazalský, kde jedna zmluvná strana prisahá lojalitu strane druhej, a tá ju má ochraňovať. Aliancia znamená zachovanie si vlastnej identity a svojstojnosti a vzájomná ochrana pred spoločným nepriateľom, a zároveň dohoda o neútočení medzi sebou. Spravidla má aliancia zmysel vtedy, keď existuje vedomie zreteľnej a silnej vonkajšej hrozby, voči ktorej žiaden zo spojencov samostatne nemá nádej obstáť samostatne. Zdá sa, že v súčasnosti raison d´être, totiž ohrozenie zo strany komunistickej totalitnej ideológie, ktorá si predsavzala zničiť úlohu Cirkvi v spoločnosti rovnako ako trhové hospodárstvo, zmizlo a spoločné vnímanie hrozby podobného rozsahu neexistuje. Zároveň sa zdá, že odhodlanie liberálov brániť pôvodné liberálne myšlienky ako slobodu slova z pera J. S Milla vyprcháva.

Na udržanie tejto aliancie by zároveň bola potrebná dobrá vôľa, rešpektovanie životných záujmov spojenca a rešpektovanie jeho svojstojnosti. V našom domácom slovenskom prostredí sú dnes liberáli v pôvodnom ponímaní osobných slobôd ohrozeným druhom, zatienení progresívnym prúdom – ktorý sa sám seba pasoval do vedúcej úlohy v slovenskej opozícii a zároveň trvá, aj keď už menej hlasne, na svojom ideologickom programe, ktorý v zásade popiera životné záujmy kresťanských konzervatívcov, prirodzené právo a ľudskú prirodzenosť. Zároveň sa od zvyšku opozície očakáva uznanie tejto vedúcej úlohy v opozičnom zápase – inými slovami, z nejakého dôvodu progresívni stratégovia dúfajú, že kresťanskí konzervatívci dodajú sily na víťazstvo progresívcov aby mohli presadiť svoj program, ktorým poprú všetko, za čo kresťanskí konzervatívci kedy stáli.  Vo Francúzsku liberálny prezident Macron sa rozhodol nakoniec vo voľbách podporiť celé spektrum ľavicových strán od sociálnych demokratov cez komunistov a zelených, a radikálov ktorí vykrikovali antisemitské heslá, aby náhodou sa nestalo žeby sa k moci mohli dostať národní konzervatívci na čele s Bardellom.

A napokon, má táto aliancia zo svojej podstaty zmysel? Veď liberalizmus samotný je postavený na  oslobodení jednotlivca od všetkých záväzkov, ktoré si sám nevybral. Zabúda sa na to , že človek je zoón politikon, tvor spoločenský. Pri čítaní Harariho človeka je šokujúce sledovať ako autor preskakuje medzi človekom-jednotlivcom a ľudstvom ako celkom, a zabúda na medziúroveň. Táto medziúroveň, cuerpos intermedios, v podobe stavovských združení, cechov, miestnej samosprávy či Cirkvi tak v praktickej rovine predstavuje protiváhu chúťok absolutistickej a neskôr totalitnej vlády a kontroly. Ich existencia ako medizúrovne medzi jednotlivcom a štátom,ktorá vychádzajúca zo spoločenskej plurality je podľa Huntingtona v Strete civilizácii jedným zo základných rysov našej  fransko-latinskej civilizácie.

Liberálny pohľad sa na cuerpos intermedios pozerá s nedôverou, a umožňuje jednotlivcovi pri prvom náznaku ťažkosti preťať všetky záväzky, ktoré ho niekam viažu. Ak takto spraví dostatočne veľa ľudí, človek stráca všetky ostatné formy istoty a ostane mu obrátiť sa jedine na štát. A práve toto liberálne poňatie tak posilnilo štátny aparát, že umožnil hrôzovlády 20. storočia. Totalitné režimy tak vedia byť priamym dôsledkom liberálnych princípov. V súčasnosti liberalizmus zmutoval na progresívny neomarxizmus, pred ktorým sa klasický trhový liberalizmus ukazuje byť bezmocný.

Netreba zabúdať, že osvietenská tradícia vychádza z francúzskej revolúcie vedenej pod liberálnymi heslami a bojom za práva človeka a občana a veľmi rýchlo viedla k jakobínskemu teroru. Pod heslom Liberté, Egalité, Fraternité bol kraj Vendée pri rešpektovaní práv človeka a občana, slobody, v mene rovnosti a bratstva utopený v krvi. Španielski liberáli viedli krvavé boje proti karlistom vyzbrojeným za Boha, vlasť a kráľa (Dios, Patria, Rey). Celé 19. storočie boli nepriateľmi konzervatívcov práve liberáli, a to naprieč Európou. Aj v súčasnosti sa proti národným konzervatívcom vymedzuje pod heslami ochrany liberalizmu.

Aliancia liberalizmu a konzervatívcov vznikla za krízových podmienok a bola dočasná. Napokon sa ukázala ako neprirodzená, stála konzervatívcov tak veľa ústupkov, že pre ich ďalšiu existenciu je už nemysliteľná.  Je načase, aby konzervatívci opustili plodovú vodu liberalizmu, narovnali sa, a začali čerpať z hĺbky a bohatstva vlastnej tradície.

Foto: Wikipédia