Spoločné dobro, jeho vízia, nás môže spájať a motivovať k odvážnym činom. Ako je to so spoločným prežívaním negatívneho javu prijatia rezignácie? Spája nás to? Pomáha nám to žiť? Naopak!  Postoj bezmocnosti nás okráda o motiváciu k činnosti na nápravu zla. Strácame tu nádhernú Božiu víziu človeka ako slobodnej, tvorivej bytosti a vedie k pokušeniu stiahnuť sa kamsi do skrýše svojich záujmov. Totálne nám skresľuje úlohu politickej a občianskej moci.

            Zdá sa, že jedným z prejavov postmoderného sveta je pocit bezmocnosti. Človek sa cíti byť malým kolieskom „stroja sveta“, ktorý je pre neho rozumom nezvládnuteľný a javí sa ako neovplyvniteľný. Z bezmocnosti a pocitu ohrozenia vzniká v človeku vnútorné napätie a nepokoj, hľadanie východiska, ktoré môže mať tvorivé, ale aj veľmi ničivé podoby.

Veľa negatívnych spoločenských javov je vlastne istým riešením pocitu bezmocnosti a ohrozenia. Terorizmus je extrémnou reakciou na pocit nesprávneho usporiadania ľudských záležitostí. Korupcia, podvod a zločin sú svojho druhu reakciou na pocit neschopnosti zlepšiť svoju situáciu, ktorá sa časom stáva cynickým zvykom podľa známeho úslovia „Kto nekradne, okráda svoju rodinu“. Aj „naši privatizéri“ vlastne iba realisticky zhodnotili svoje schopnosti, a keď svoje podniky nevedeli priviesť k rozkvetu, tak ich aspoň vytunelovali. Tento postoj je, žiaľ, pomerne nákazlivý a demoralizujúci.

Obr.:    Roberto „CIRO“ Cipollone: Utrpenie nevinných, Taliansko

Uverejnené s láskavým súhlasom autora

            Zhodneme sa na tom, že náš svet je mimo rovnováhy. Každý človek je inak citlivý, vystavuje svetu svoju diagnózu a podľa nej koná. Niekoho sa dotýka bieda vlastná alebo bieda iných, zdravotné ohrozenia, nemožnosť získať primeranú životnú úroveň, iného trápi mocenská nerovnováha a geopolitické krivdy, ohrozené životné prostredie, niekoho zánik spoločnosti formovanej náboženskými hodnotami a morálkou. Nie je potrebné ani veľmi zhromažďovať informácie a pochybné usporiadanie vecí ľudských sa stáva empirickým faktom, že ešte to „nie je ono“.

Moc a bezmocnosť

            Podľa Romana Guardiniho základným problémom postmodernej doby je, aby sa ľudstvo naučilo ovládať svoju moc. Tak sa vyjadril vo svojej knihe MOC. Ľudia majú v rukách veľké možnosti, ktoré by im mohli pomáhať, ale ktorými sa dokážu navzájom aj manipulovať, vykorisťovať a ničiť.

            Nedemokratické ideológie minulého storočia si predsavzali dosiahnuť úctyhodné ciele – prosperitu a životný priestor pre nemecký národ, vytvorenie spoločnosti bez vykorisťovania, nerovnosti a biedy. Prečo sa zvrhli na totalitu? Veľkosť cieľa sa zdala ospravedlňovať akékoľvek použitie moci včítane násilia a podlosti. Totality používali moc aj tam, kde človek nemá právo pošliapať právo iných. Spoločným prvkom totalít je, že obhajujú použitie absolútnej moci v „náš“ prospech. Tento postoj vedie k extrémizmu najrôznejšieho druhu, k sprisahaneckým teóriám, k štátnemu terorizmu, ale aj k naoko serióznym a „salónne spôsobilým“ názorom.

            Teroristické vetvy rôznych politických, náboženských a národnostných zoskupení sú totalitnou formou presadzovania ich potrieb. Vychádzajú z predpokladu, že dohoda s druhou stranou nie je možná a prijatie kompromisov a postupných krokov je slabosť. Z pohľadu teroristov tak konflikt vyzerá ako konflikt sebaobetavej zásadovosti so slabošským Západom.  Napriek prvému zdaniu, zárodky totality driemu na obidvoch stranách. Obidve strany používajú svoju moc na odvrátenie toho, čo považujú za najhoršie. Použitie moci však môže byť aj zneužitím moci. Teroristi chcú presadiť nový poriadok za každú cenu, Západ chce posilniť existujúci poriadok. Na prvý pohľad je zrejmé, že toto je súboj hodnôt a ich odhodlaného presadzovania. Víťazne z neho vyjde ten, kto vie viac obetovať a za vyššie hodnoty.

            Akokoľvek paradoxne to znie, ale správne vykonávanie ľudskej moci predpokladá aj prijatie „bez-moci“. Inak sa moc zvrhne na násilie a totalitu. K predpokladom demokratického vývoja patrí prijať fakt, že nie je vždy možné úplne zabrániť násiliu, stratám, teroristickým útokom a iným formám utrpenia ľudí. Dá sa to povedať aj tak, že ak nám na chytení a potrestaní Usámu či Saddáma či Putina bude záležať viac ako na spravodlivejšom svetovom poriadku bez používania štátmi či teroristami požehnaného násilia, manipulácie a zdegenerovanej moci, tak svetové spoločenstvo spoľahlivo smeruje k novej totalite a nerovnováhe medzi mocnejšími a menej mocnými.

Máme dôvod na beznádej?

            Katastrofa WTC Svetové obchodné centrum/aj ďalšie udalosti posledných desaťročí nám ukázali temné stránky ľudskej moci. Terorizmus ako neprimeraná reakcia na nerovnováhu sveta. Veľké povodne ako odpoveď prírody na nešetrný prístup človeka. Všade sa presadzujúca  moc peňazí. Demokratické možnosti využívané hlučnými nátlakovými skupinami, presadzujúcimi svoje záujmy. Veľké bankroty ukazujú zraniteľnosť sveta financií. Účtovné podvody v najväčších korporáciách odhaľujú, že za solídnou fasádou sa môže skrývať domček z karát, ktorý sa zrúti, keď v jeho pevnosť ostatní prestanú veriť. Dostať pod kontrolu korupciu, podvody či nedostatok demokratických návykov vyzerá byť úloha pre veľa generácií. Tikajúca bomba narušeného životného prostredia, nedostatku výživy, vody a vzduchu sú hrozbou pre ľudí. Rastie chorobnosť a zväčšuje sa počet sociálne a psychicky narušených ľudí. Okrem toho každodenná čierna kronika menších aj väčších nešťastí. Situácia sveta sa nápadne podobá pasci, slepej uličke.

            Zrelý človek je schopný na seba vziať námahu a nepríjemnosti, ak za nimi vidí cieľ. Je ale takmer nemožné zniesť ťažkosti, ktoré nemajú viditeľný zmysel. Človek vystavený nezmyselnému utrpeniu smeruje k zúfalstvu, ľahostajnosti alebo cynizmu. V dnešnom čase bolestne chýba nádej, že cesta jednotlivcov aj ľudstva niekam vedie. Chýba pocit, že námaha a prekonávanie ťažkostí na všetkých úrovniach ľudského a spoločenského života, je čosi zmysluplné a hodnotné.

            Vzniká pokušenie vzdať sa zásad, vyšších túžob a očakávaní. Ale stratená nádej vedie k rezignácii, ľahostajnosti a cynizmu. Pre sebeckého a ľahostajného človeka je strata pohodlia a bezpečnosti tým najhorším, čo sa môže stať, lebo už nič iné nemá. Stáva sa tak morálne korumpovateľným a manipulovateľným. Beznádej, zúfalstvo je skutočné a najväčšie ohrozenie súčasného ľudstva. Je to utrpenie, ktoré nevidí, nechápe a nenachádza svoj zmysel. Je to utrpenie, ktoré neuvoľňuje energiu na tvorivé prekonanie prekážky. Je zárodkom zneužitia moci na úkor iných. Je zárodkom ľahostajnosti a postoja „po nás potopa“.

Tomáš a Terézia Lenczovi