K spoločnému dobru patrí v súčasnej dobe nepochybne potreba bezpečnosti. Správy z médií masovej komunikácie z celého globalizovaného, t.j. prepojeného sveta nám každý deň dávajú zakúšať, že súčasný svet veru nie je celkom bezpečným miestom pre život. Ráno sa zobúdzam s modlitbou na perách za ľudí ohrozených v Nigérii nájazdmi islamistov zo severu krajiny a za ľudí žijúcimi v neslobode v ďalších asi 8 krajinách sveta. Od tej doby, čo padli Dvojičky svetového obchodu, čo sa vyzúrila vojna v Iraku, čo zatvárajú ľudí v komunistických krajinách sveta a najnovšie sa svet skoro bezmocne prizerá hrozbe akoby reprízy Druhej svetovej vojny kvôli agresii proti Ukrajine – „Beránka vlku se zachtělo“, spieval Karel Kryl ešte v čase našej totality… Strach z budúcnosti a túžba po bezpečnosti sú dnes znamením čias.

Čo s tým? Ako to pochopiť? Ako prejsť od spoločného strachu ku spoločnému budovaniu nádeje?

Západná civilizácia má tri typické reakcie na negatívne „virtuálne“ javy, sprostredkované cez médiá v priamom prenose:

• Sentimentálny postoj – darovanie peňazí či materiálnych darov pri príležitosti Vianoc alebo mediálne účinného nešťastia.
• Cynický postoj – možno ste už počuli tento: Prenajmem administratívne priestory vo WTC. Zn.: Lietadlom až do kancelárie. Niet divu, každý človek ťažko psychicky znáša obrovské množstvo nešťastia sprostredkovaného televíznou obrazovkou.
• Technický prístup – azda najzreteľnejší je v bulvárnymi médiami pretriasaných „horúcich témach“ ako sú interrupcia, eutanázia, neplodnosť a plastické či transsexuálne operácie. Asi by sme sem mohli zaradiť aj časť humanitárnych alebo vojenských akcií. Z pocitu seba- alebo teba-ľútosti nás našťastie (?) zachraňuje všemocná (?) veda a technika.

Chýba samozrejmá ľudská reakcia v situácii bezprostredného ohrozenia: útek či útok, zdravá zlosť, vynaloženie úsilia na hľadanie východiska. Nesvedčí o tom aj to, že celosvetové spoločenstvo si azda vymieňa „objektívne“ informácie, ale vlastne nekomunikuje? Správy z televíznej obrazovky nevyvolávajú primerané ľudské pocity. Nevyvolávajú účasť, súcit, rozšírenie srdca a obzoru, nezvyšujú vnímavosť, pocit spolupatričnosti, neinšpirujú postoje, nepodnecujú k akcii. Nanajvýš zvyšujú počet depresií. Dajú sa rýdzo ľudské pocity a postoje odovzdať len osobne? Prečo si ľudské city, túžby a vášne zmonopolizovala a prekrútila len fiktívna komunikácia bulváru? Existuje globálna obdoba úprimného rozhovoru medzi priateľmi? Stojí vôbec niekto o účasť na živote druhých?

Úspešnejšej časti sveta (iste sa nemýlim, ak sa aj my na Slovensku cítime k nej bližšie) sa pocity existenčného ohrozenia darilo zatlačiť do úzadia ako nepravdepodobné a nemysliteľné. Vyspelé krajiny mali patent na bezpečnosť a úspech. Po globalizácii cocakoly však nastáva v priamom prenose globalizácia strachu, hrôzy a nešťastia. Vždy boli kdesi prítomné, ale teraz vyplávali na povrch. WTC  /World Trade Center/ a po celom svete roztrúsené menšie  či väčšie vojnové konflikty až po dnešné dni inak rozdali karty medzi prvým a tretím svetom.

Katastrofa vo WTC  prekročila hranicu predstavivosti a citlivosti ľudí.  Bol skutočný šok, ktorý vzbudil pocit ohrozenia a strachu. Ohrozenie sa stalo hmatateľným a nespochybniteľným faktom. „Svet po“ nám zrejme chce drsným a tvrdým spôsobom pripomenúť jednu pozabudnutú vec: že je skutočný. Svet s ne-virtuálnym, skutočným nešťastím a skutočným ohrozením. Azda aj s ne-virtuálnym, skutočným hľadaním východiska. Ako sa na tom hľadaní podieľa politická moc krajín?

Spoločenská zmluva

Každá forma usporiadania spoločnosti rieši otázku, od čoho sa odvodzuje legitimita jej vedenia – či už je to faraón, kráľ alebo predseda vlády. Dejiny zaznamenali rôzne možnosti – vyšší božský poriadok, vojenská sila, rovnováha záujmov. Azda sa veľmi nemýlim, ak poviem, že v postmodernom svete je touto legitimitou prísľub bezpečnosti a pohodlia pre úspešných, prispôsobených, bohatých.

Nepísaná spoločenská zmluva už nie je len dohodou, ktorá v záujme zachovania pokoja v spoločnosti stanovuje toleranciu a deľbu moci za nástroj vyrovnávania mocenských, ekonomických a iných záujmov. Jej tajný dodatok hovorí, že ľudia si neprajú byť príliš znepokojovaní, že nikto nemá právo od druhého žiadať, aby išiel inou cestou, ako cestou najmenšieho odporu. Je to dôsledok trochu detinského, narcistického, bolestínskeho a sebaľútostivého životného postoja postmoderného človeka. Všetci zainteresovaní sa vo viere v bezpečnosť a pohodlie upevňovali tak silno, že sa im podarilo tomu  aj uveriť.

Udalosti ostatných 25 rokov ukázali, že sa táto nepísaná dohoda zrútila. Na všetkých „zaistených, poistených a uistených“ sa vyliala poriadna dávka nebezpečenstva, neistoty a ohrozenia. Náš svet sa nám naraz javí ako krehký, zraniteľný a ohrozený vo svojej podstate.

Prvým krokom k hľadaniu sveta, v ktorom sa dá žiť, je odvaha pozrieť sa ohrozeniam tvárou v tvár a prijať ich ako skutočnosť, s ktorou sa treba vyrovnať. Realita súčasného sveta sa nepýta, či na to máme chuť, ale si vynucuje obnovu ľudského a občianskeho postoja. Alebo trochu pozabudnutým slovom – obnovu ľudských a občianskych cností. Pre mňa ich vyjadruje G. K. Chesterton v životopise sv. Tomáša Akvinského vetou: „Na otázku dánskeho princa: Byť či nebyť?, to je otázka!, odpovedá dominikánsky mních mocným hlasom: Byť, to je odpoveď!“+

Tomáš a Terézia Lenczovi

apríl 2024