Možno by sme o živote mohli v istom zmysle hovoriť ako o teple a naopak o smrti ako o nedostatku tepla, bežne označovanému ako chlad. Alebo – svetlo ako život a potom nedostatok svetla, alebo tma ako smrť.

Spomíname na svojich blízkych, ktorí nás predišli do večnosti a prekročili prah smrti. Nielen dnes, ale aj v nasledujúcich dňoch budeme navštevovať cintoríny. Predovšetkým večer, po práci. Bude chladno, bude tma. Zapálime sviecu na hrobe, pri kríži a ten malý plamienok bude bojovať. Bude bojovať proti chladu, proti tme. Proti smrti. Je to symbol Krista, ktorý smrť porazil.

Neznamená to však, že neumrieme. Prejdeme smrťou do života.

Keď máme s manželkou stretnutia so snúbencami, ktorí sa chystajú na vstup do sviatostného manželstva a hovoríme k téme prípravy na rodičovstvo a výchovu detí, tak tam spomíname aj tému smrti. Pýtam sa snúbencov, kto z nich je imúnny voči smrti. Ešte sa nikdy na túto otázku nezdvihla ani jedna ruka. Nikto z nás sa nevyhne smrti. Ani ja, ani vy. Je teda tak, ako chlad či tma prirodzenou súčasťou našich životov. Mnohí z nás bojujú proti smrti, snažia sa ju oddialiť u seba i u svojich blízkych. Hovorím teraz o situáciách, keď už človek odchádza, skutočne odchádza zmierený a my mu v tom bránime modernou medicínou. Medicína totiž pokročila a zatiaľ čo kedysi sa snažila zmierniť utrpenie umierajúcich, dnes bojuje doslova proti smrti dýchajúcej človeku na krk. Na základe žiadosti umierajúceho, alebo ešte častejšie príbuzných, sa lekári snažia prah smrti – ten prechod silou mocou oddialiť. Ďalším faktom je, že deťom bránime vnímať starobu a smrť prirodzene. Snažíme sa ich nebrať k posteli umierajúceho starého otca či starej mamy a nezriedka ich ani na pohreb nevezmeme. Naši starkí umierajú často opustení, bez potomkov kdesi v Domovoch sociálnych služieb. A my? Nám sa stane to isté, lebo naše deti nebudú pripravené na našu starobu a odchod… Smrť sa jednoducho snažíme vytesniť zo životov našich detí.
…

Každý deň sa stane, že zapadne Slnko. Po svetle príde tma, po teple zas chlad. Neubránime sa tomu. Život každého z nás sa začína a je takým východom Slnka a príde čas, kedy sa doňho niekedy postupne, inokedy nečakane vkradne chlad, tma, smrť. Lenže to nie je tá smrť, o ktorej hovoril Ježiš, to nie je tá smrť, pred ktorou nás zachránil, keď sa nechal pribiť na drevo kríža…

Ak by to bola táto smrť, mohli by sme mu to dennodenne vyčítať – pri smrti našich blízkych, pri umierajúcich deťoch, pri trpiacich ľuďoch, ktorí umierajú aj dnes vo vojnách na Ukrajine i v pásme Gazy. Veď sa stretávame denne so smrťou, tak o akej záchrane Ježiš hovoril? Veď povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.“

Po tom, ako prejdeme z pozemského života cez smrť, ktorú prirovnávame k chladu a tme, tak až za tým prahom je večnosť. Večná smrť, alebo večný život. Presne tá smrť, ktorú Kristus porazil, presne ten život, do ktorého nám on otvoril dvere.
…
Sestra smrť je ten chvíľkový nedostatok tepla a svetla, ktorý v súvislosti s odlúčením od blízkych a končiacim životom tu na Zemi pociťujeme, ale tú by sme mali objať a dôverovať Kristovi, že za tým prahom nás čaká večná blaženosť.

Bojme sa smrti, ktorá príde po smrti. Nie je smrť ako smrť. Tá prvá, ktorú by sme nemali skrývať ani pred deťmi, ani by sme proti nej nemali silou-mocou bojovať, keď už je neodvratne blízko, je iba chvíľkou tmy, chvíľkou chladu, prahom, ktorý nás prenáša – veríme, do večného Božieho objatia.

“Odpočinutie večné daj všetkým zomrelým Pane a Svetlo večné nech im svieti, nech odpočívajú v pokoji. Objím ich svojim milosrdenstvom.”