Kolega Janko Jánošík  minulý týždeň napísal článok s názvom „Liberalizmus je náš spojenec“. Reagoval v ňom na môj ešte skorší článok s názvom Má spojenectvo s liberálmi ešte zmysel? Zaznelo tam viacero podnetov, ktoré by som rád upresnil, aby sme sa vyhli nedorozumeniu.

Prvým z nich je námietka, že dávam liberalizmus, komunizmus a nacizmus do jednej kategórie.  Čo ich spája?  Pozerá sa na ľudstvo a na druh homo sapiens ako na výnimočný druh, ktorý má špecifické poslanie. Toto tvrdenie možno nájsť na stránkach knihy Sapiens od Yuvala Noaha Harariho v kapitole 12. Historik a youtuber Rudyard Lynch, známy svojou online prezývkou „Whatifalthist“ nazval 20. storočie obdobím „humanistických náboženských vojen“, kde jasne pomenoval tri strany: fašizmus, liberalizmus a marxizmus, ktoré spája viera v „technologický projekt“. Túto spriaznenosť vyjadril aj karlista Eduardo Ordoñez v podcaste tvrdením, že všetky ideológie vychádzajú z liberalizmu,  a zároveň odmietol označiť svoje politické presvedčenie za ideológiu. Na tomto tvrdení sa zhodne historik s liberálnymi a globalistickými pohľadmi (Harari), pravicový YouTuber-historik (Whatifalthist) a tradicionalista (Ordoñez).

Druhou námietkou je, či môže byť za smrť niekoho zodpovedná ideológia alebo náboženstvo, alebo či mu to máme pripísať. K rozhodnutiu pripísať zločiny konkrétnej ideológii sa rozhodli autori Čiernej knihy komunizmu alebo dielo Matthewa Whitea, ktoré cituje Rudyard (https://www.youtube.com/watch?v=pD53ttMUgxk&t=15s, 24:27) kde pripisuje komunizmu 67 miliónov mŕtvych, čo je zďaleka najviac. Všetky ostatné náboženstvá dokopy (vrátane islamu a križiackych výprav) dosiahli 47 miliónov, a mali na to omnoho, omnoho viac času.  Myslím, že tento typ uvažovania má zmysel, pokiaľ páchateľ zločinu celkom jasne deklaruje svoju motiváciu ako formovanú touto ideológiou alebo náboženstvom. Sprísnime to, a dajme podmienku, že pokiaľ to tak vníma aj legitímna autorita. Inými slovami pokiaľ NKVD zmasakrovala „kulakov“ na nejakom území vychádzajúc z celkom jasných smerníc komunistickej strany, tak je zrejmé, že tento zločin môžeme pripísať komunizmu.

Napokon v článku  zaznelo tiež veľmi zaujímavé tvrdenie „Takže ak sa rozprávame o liberáloch, ktorých je v našej krajine ešte veľa, aj keď mnohí z nich sú súčasťou progresívnych organizácií, považoval by som ich práve za našich potenciálne najbližších spojencov. Máloktorá názorová skupina za posledných 2000 rokov kresťanstva nám bola tak blízka.“  

Ako sme k tomuto záveru dospeli? Ak by kolega Jánošík uviedol konkrétne príklady, alebo ešte lepšie definíciu toho, čo považuje za „názorovú skupinu“  videli by sme jasnejšie, aké ďalšie možnosti boli v ponuke. Určite by boli zaujímavé dôvody, prečo táto konkrétna a nie napríklad iná možnosť je nám „potenciálne najbližším spojencom“. Ak by nám liberalizmus bol býval skutočne najbližším spojencom, tak by kresťansko-konzervatívnu predstavu o politike nebol systematicky podrýval (napríklad strašením o nadchádzajúcej „Čiernej totalite“ alebo hysterickou démonizačnou kampaňou proti Anne Záborskej) a tento pohľad na spôsob spravovania verejného života by bol ostal v takej sile, žeby vlastne ani nepotreboval si hľadať spojencov, všakáno.

Hoci sa liberalizmus môže zdať pre nás potenciálne najbližšia „názorová skupina“, na  máloktoré z nich reagovalo sociálne učenie cirkvi v toľkých encyklikách s jednoznačným odmietnutím. Pokiaľ legitímne autority jednej „názorovej skupiny“ konštatujú zjavný a ostrý nesúhlas s inou „názorovou skupinou“, nemožno to ignorovať. Nejde tu o zaujatosť jedného alebo dvoch pápežov. Ide o dlhodobú a konzistentnú náuku Cirkvi.  V sociálnej náuke Cirkvi máme celkom zreteľné odsúdenie liberalizmu v pápežských encyklikách  Traditi Humilati  od Pia VIII (1829), Mirari vos od Gregora XVI (1832), Quanta Cura od Pia IX so svojou veľmi známou prílohou Syllabus Errorum a Immortale Dei od Leva XIII (1889), v encyklike Libertas Praetantissimus od Leva XIII (1888) a encyklike Pascendi Domini Gregis od svätého Pia X (1907). Syllabus Errorum obsahuje zoznam téz, ktoré odsudzuje ako heretické. Posledná z nich napríklad odsudzuje ako heretické tvrdenie „ Rímsky pápež sa môže alebo by sa mal zmieriť a nájsť súlad s pokrokom, liberalizmom a modernou civilizáciou“. Nevarí pritom z vody, priam naopak. Každá téza sa odkazuje na predchádzajúce dokumenty a je tak zhrnutím dovtedajšej náuky cirkvi.

Ako bonus dodám, že polemické dielo jedného španielskeho kňaza menom Don Felix Sarda y Salvani vzbudilo pomerne širokú kontroverziu, a išlo na posúdenie Vatikánu, ktorý Sarda y Salvanimu dal za pravdu. Toto dielo malo pomerne provokačný názov, totiž „El liberalismo es pecado“ (slovensky: Liberalizmus je hriech).

V encyklike „Immortale Dei“  v 6. bode pápež Lev XIII jednoznačne konštatuje „že občianska spoločnosť musí urobiť zadosť početným a dôležitým povinnostiam, ktoré má voči Bohu“.  Táto doktrína sa opakuje naprieč jednotlivými encyklikami.

Toto tvrdenie je základnou tézou knihy „Je to dôstojné a správne“ od amerického katolíckeho teológa Scotta Hahna, ktorý bol minulý rok hosťom na Bratislavských Hanusových dňoch.  Vychádzajúc z Mt 28, 19-20 „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“. Toto majú zachovávať národy, nie rodiny, nie ľudia, ale národy. Keďže spravodlivosť znamená dať každému čo mu patrí (s. 31), tak nábožnosť je aktom spravodlivosti voči Bohu. A to sa týka nielen jednotlivcov, ale aj národov.

Scott Hahn rovnako píše v Je to dôstojné a správne „Katolícka cirkev bola vždy opakom liberalizmu – jeho základným náprotivkom, proti ktorému vedie akúsi večnú revolúciu“ (s. 81) a katolíkom žijúcim v sekulárno-liberálnej spoločnosti diagnostifikoval akúsi formu štokholmského syndrómu  (s. 162), keď si osvojili základné premisy liberalizmu.  

Potrebujeme prestať brať alianciu (=trvalé spojenectvo) s liberálmi ako náš základný politický inštinkt, keďže ich pohľad cieľového stavu je v ostrom rozpore s kresťansko-konzervatívnym (najmä explicitne katolíckym) pohľadom. Neznamená to, že v žiadnom jednotlivom prípade nemožno s liberálmi spolupracovať. Nesmieme to však brať ako základný axióm nášho zmýšľania o verejnom živote.

Uzavriem to tvrdením Juraja Šústa, ktoré napísal v článku Konzervativizmus ako vystúpenie zo sekulárneho matrixu v 2. čísle z r. 2021 „Kresťanský politik, ktorý si toto nedokáže uvedomiť a prijme sekulárny naratív morálnej a náboženskej neutrality, tak de facto podporuje tento špecifický typ sekulárnej liberálnej monokultúry. Zvlášť tragické na tom je, že prostredníctvom politiky sám napomáha kultúre, ktorú v osobnom živote odmieta“ (s. 59).