„Nemôžeme zostať sedieť. Sediaca Cirkev, ktorá sa vzďaľuje od života a uzatvára sa na okraj reality takmer bez toho, aby si to uvedomovala, je Cirkvou, ktorá riskuje, že zostane v slepote a usadí sa vo vlastnom nešťastí. A ak zostaneme sedieť vo svojej slepote, naďalej nebudeme vidieť naše pastoračné naliehavosti a mnohé problémy sveta, v ktorom žijeme. Preto vás prosím, žiadajme Pána, aby nám dal Ducha Svätého, aby sme nesedeli vo svojej slepote, v slepote, ktorú možno nazvať svetskosťou, ktorú možno nazvať pohodlnosťou, ktorú možno nazvať uzavretým srdcom… Neseďme vo svojej slepote, vo svojej zaslepenosti… Nasledujeme Pána po ceste, nenasledujeme ho uzavretí v našom pohodlí, nenasledujeme ho v labyrintoch našich predstáv: nasledujeme ho po ceste. A vždy majme na pamäti toto: nekráčajme podľa seba alebo podľa kritérií sveta, ale kráčajme po ceste, spolu za ním a kráčajme s ním.“ (pápež František vo Vatikánskej bazilike pri záverečnej svätej omši XVI. riadneho generálneho zhromaždenia Biskupskej synody).
Zdá sa, že pápež František má toľko žalobcov, ako nemal akýkoľvek iný pápež v novodobých dejinách. Áno, pápež František je „vinný“ za milosrdenstvo, obdobne ako bol „vinný“ za milosrdenstvo Ježiš vo svojej dobe, či mnohí iní Ježišovi nasledovníci vo svojich dobách. A tiež áno, pápež František je „vinný“ za to, že sa necháva viesť Božím Duchom, obdobne ako bol „vinný“ za to Ježiš vo svojej dobe, či mnohí iní Ježišovi nasledovníci vo svojich dobách.
Určite nikomu z nás kresťanov nie sú neznáme nasledovné Ježišove slová o milosrdenstve adresované farizejom, ktorým sa nepáčilo, že jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Choďte a naučte sa, čo to znamená: ‚Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.‘ Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ (Mt 9,12-13 SSV). Čo bolo bezprostredným výsledkom takého Ježišovho prístupu? Apoštol a evanjelista, svätý Matúš, bývalý mýtnik, ktorý nám zanechal jedno zo štyroch evanjelií. Štvrtina všetkého, čo môžeme v pravde Božieho Slova o Ježišovi vedieť z evanjelií, má pôvod v hriešnom mýtnikovi. To je majstrovské dielo Boha, ktoré moralizovanie nikdy nedokáže vyrobiť.
Predmetné slová o milosrdenstve Ježiš farizejom zopakoval aj na inom mieste, keď mu vyčítali, že jeho učeníci porušujú predpisy o sobote tým, že počas prechádzania cez pole trhali obilné klasy, ktoré následne jedli: „Keby ste vedeli, čo to znamená: ‚Milosrdenstvo chcem, a nie obetu,‘ neboli by ste odsúdili nevinných.“ (Mt 12,7 SSV).
„Cirkev nie je pevnosťou, nie je mocenskou štruktúrou, či hradom, ktorý je postavený na návrší, hľadiaci zhora na svet s odstupom a vystačí si sám… Cirkev je spoločenstvo, ktoré tuží pritiahnuť ku Kristovi cez radosť Evanjelia– nie je hrad; je kvasom, z ktorého sa vytvára Kráľovstvo lásky a pokoja v ceste sveta. Prosím vás, nepodľahnime pokušeniu okázalej nádhery a svetskej veľkoleposti!… Aká krásna je pokorná cirkev, ktorá sa neoddeľuje od sveta a nepozerá na život s odstupom, ale žije v jeho vnútri.“ (pápež František počas návštevy Slovenska v roku 2021).
Zo strany viacerých, ba až mnohých členov v mojej Rímskokatolíckej cirkvi zaznieva kritika pápeža Františka pre jeho, slovami niektorých oponentov, „progresívne“ postoje, či už k požehnávaniu párov, resp. osôb žijúcich v pároch rovnakého pohlavia a v pároch mimo manželstva (Fiducia Supplicans), ale tiež k potrebe, aby zosilnel hlas žien v Cirkvi, aby Cirkev vykročila k perifériám a ponúkala prijatie a blízkosť všetkým, pričom osobitne v jeho srdci sú utečenci.
Niektoré kritické hlasy sa snažia dať postoje pápeža mimo biblický kontext, iné sa snažia dať do popredia rôznych náboženských intelektuálov, alebo aj predstaviteľov cirkevnej hierarchie, ktorí s pápežom polemizujú, ďalšie vyzdvihujú predchádzajúce obdobia Cirkvi a najradšej by sa vrátili niekde do času pred Druhý Vatikánsky koncil, alebo ešte viac do minulosti, a ďalšie za vzor v týchto témach dávajú Africkú cirkev, ktorá si napríklad „vydobyla“ výnimku z dokumentu o požehnávaní párov.
Potom tu máme tiež, či laikov, či zasvätené osoby „verných“ katolíkov, ktorí úmyselne vynechávajú z modlitieb pápeža Františka, resp. modlitbu na jeho úmysly, resp. modlia sa za neho s rôznymi dodatkami, napr. len za jeho „katolícke“ úmysly. V extrémnych prípadoch sa objavujú slova antikrist, antipápež a pod.
Členom mojej Cirkvi, ktorí sú kritikmi pápeža Františka, resp. sú kritikmi smerovania Cirkvi pod jeho vedením, neberiem ich názor a ani argumenty, ale otvorene im hovorím, že sa mýlia. Nie trošku, ale podstatne. Nemôžem si pomôcť, ale do mysle sa mi tlačia slová prvého nášho mučeníka Štefana: „Vy, tvrdošijní s neobrezaným srdcom a ušami, vy vždy odporujete Duchu Svätému…“ (Sk 7,51 SSV). Pápež František je jedným z najlepších pápežov akého Cirkev mala a dáva jej smerovanie na spoločnú bratskú cestu pod vedením Ducha Svätého, aby stála v slobode, pravde a otvorenosti blízko ľudí, aj tých na okraji, a ich životných problémov súčasnej doby.
„Stredom Cirkvi nie je ona sama! Zanechajme prílišné starosti o samých seba, o naše štruktúry či o to ako sa spoločnosť na nás pozerá… Ponorme sa radšej do skutočného života ľudí, reálneho života ľudí a položme si túto otázku: aké sú potreby a duchovné očakávania nášho ľudu? Čo očakávame od Cirkvi?“ (pápež František počas návštevy Slovenska v roku 2021).
Františkovi záleží na spáse (záchrane) všetkých ľudí. Nielen nás, slovami Ježišovho podobenstva, deväťdesiatdeväť oviec v bezpečí pasienok, ale aj tej jednej stratenej, zatúlanej niekde v lese. Preto napríklad sníva o prázdnom pekle: „Nie je to dogma viery, je to moja osobná vec, ktorá sa mi páči: rád si predstavujem peklo prázdne. Je to potešenie: dúfam, že je to skutočnosť. Ale je to potešenie.“
Podľa mňa Boh sníva o nás ľuďoch veľmi podobný sen, slovami Písma: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“ (Jn 3,16-17 SSV).
Štandardom Ježišovho konania bolo milosrdenstvo. Ak bolo pre dobro človeka potrebné zvoliť si medzi dodržiavaním ustanovení Zákona, či nejakých náboženských predpisov, a milosrdenstvom, vždy si vybral milosrdenstvo. Zoberme si len pár príkladov z jeho života: uzdravenie človeka s vyschnutou rukou v sobotu v synagóge, neodsúdenie ženy pristihnutej pri cudzoložstve, ktorá mala byť ukameňovaná, uzdravenie malomocného dotykom, oslobodenie posadnutého z Gadarského (pohanského) kraja, oslobodenie posadnutej dcéry Sýrofeničanky (pohanky), obhajoba kajúcnej ženy, ktorá si ho intímne uctila v dome farizeja Šimona umytím jeho nôh slzami, utretím svojimi vlasmi a pomazaním jeho nôh drahým olejom a mnohé iné.
V čom si myslíte, že je spása? V rôznych formách, prostriedkoch a obradoch Cirkvi, alebo v osobe Ježiša Krista a vo vzťahu s ním? Formy, prostriedky a obrady nie sú zlé, ale nesmú stratiť svoj hlavný cieľ, a to sprostredkovať ľuďom Ježiša ako Pána a Spasiteľa, aby k nim mohla prúdiť Božia milosť. Ak formy a obrady toho už nie sú schopné, a svet sa mení závratným tempom, je potrebné ich vhodne upraviť tak, aby opäť nadobudli túto schopnosť. Pápež František sa počas svojho pontifikátu práve o to snaží, resp. snaží sa v Cirkvi povedať, že nie všetko potrebuje svoju formu, teda hovorí nie rigidite, a ďalej, že dialóg je nevyhnutný (Synoda o synodalite Cirkvi).
„Avšak Cirkvi, ktorá nedáva priestor dobrodružstvu slobody – aj v duchovnom živote – hrozí to, že sa stane rigidnou a zatvorenou. Niektorí sú na to možno zvyknutí; ale mnohých iných – najmä v mladších generáciách – neláka ponuka viery ktorá im nenechá vnútornú slobodu, nepriťahuje ich Cirkev, kde musia všetci rovnako myslieť a slepo poslúchať…Kristova cirkev nechce ovládať svedomie a obsadiť miesta; chce byť ‚fontánou‘ nádeje v živote ľudí.“ (pápež František počas návštevy Slovenska v roku 2021).
Garantujem Vám, že ak si s otvoreným srdcom a s pozvaním Ducha Svätého prečítate evanjelia, prípadne aj ďalšie knihy Nového zákona, a v popredí budete mať spásu (záchranu) všetkých ľudí, porozumiete jednotlivým krokom a vyjadreniam pápeža Františka.
Odkaz pápeža Františka je ten, že kresťanský život členov Cirkvi, aby mohol byť nazvaný kresťanským, musí byť svetu otvorený a nie uzatvorený. Kresťan je nasledovník a učeník Ježiša. Nemôže sa „hrať“ len na svojom „pieskovisku“. Práve naopak, má pred svetom vydať „počet z nádeje, ktorú má.“ (1Pt 3,15 SEB). Ježiš všetkým svojim nasledovníkom povedal: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému tvorstvu.“ (Mk 16,15 SEB). Každý najmä tam, kde žije, študuje a pracuje. Ako? Svojim životom a svojim slovom, veď viera je z počutia (Rim 10,17 SEB). Slovo ohlasovania evanjelia bez života podľa evanjelia však stráca na sile. Podľa mňa tu platí priama úmera, čím pravdivejší život, tam mocnejšie slovo.
„Cirkev, ktorá formuje ľudí v zmysle vnútornej a zodpovednej slobody a ktorá vie byť tvorivá ponoriac sa do dejín a kultúry, je tiež Cirkvou, ktorá vie viesť dialóg so svetom – s tými, ktorí vyznávajú Krista, hoci nie sú ‚naši ľudia‘; s tými, ktorí kráčajú namáhavou cestou duchovného hľadania; a tiež s tými, ktorí neveria. Nie je selektívny, nie je to dialóg s malou skupinou, ale so všetkými: s veriacimi, s tými, ktorí sa usilujú o svätosť, s vlažnými a s neveriacimi…“ (pápež František počas návštevy Slovenska v roku 2021).
Pápež František tiež upozorňuje, aby sme v Cirkvi vyšli z pokrytectva, jeho slovami: „Najvážnejšie hriechy sú tie, ktoré sú maskované ‚anjelským‘ vzhľadom. Nikoho nepohorší, ak dám požehnanie podnikateľovi, ktorý možno vykorisťuje ľudí: a to je veľmi vážny hriech. Zatiaľ čo sa pohoršujú, ak ho dám homosexuálovi…. To je pokrytectvo! Všetci sa musíme navzájom rešpektovať. Všetci!“.
Pokrytectvo neznášal aj sám Ježiš. Na nijaké iné zlo nepoužil tak tvrdé slová ako na tých, ktorí žili v pokrytectve: „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Obchádzate more i súš, aby ste získali jedného prozelytu, a keď sa ním stane, urobíte z neho syna pekla, dvojnásobne horšieho ako ste sami… Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Podobáte sa obieleným hrobom, ktoré sa zvonku zdajú krásne, ale vnútri sú plné umrlčích kostí a všelijakej nečistoty. Tak aj vy sa zvonka zdáte ľuďom spravodlivými, zatiaľ čo vnútri ste plní pokrytectva a neprávosti. Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Staviate hrobky prorokom a ozdobujete pomníky spravodlivých. Hovoríte: ‚Keby sme boli žili za dní našich otcov, neboli by sme spolu s nimi prelievali krv prorokov.‘ Takto sami proti sebe svedčíte, že ste synmi tých, čo povraždili prorokov. Dovŕšte teda mieru svojich otcov! Hadi, vreteničie plemeno! Ako uniknete odsúdeniu do pekla?“ (Mt 23,15 a 27-33 SEB). Skutočne silné slová ako varovanie pred pokrytectvom. S nikým nemal Ježiš také konflikty ako s farizejmi a zákonníkmi, ktorí poznali Zákon do bodky, avšak jeho podstatu nechápali a stali sa nakoniec otrokmi Zákona.
Ježiš vyzdvihuje (blahoslaví) milosrdných a dáva im mocný prísľub, že aj oni dosiahnu milosrdenstvo: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.“ (Mt 5,7 SSV).
Ten anjelský vzhľad zo slov pápeža Františka by som dal ešte do súvisu s inou bolesťou v Cirkvi, čo je jej najväčším šrámom v poslednom období – prípady zneužívania detí a preukázané prípady utajovania tohto zneužívania. O nič menej závažné však nie sú prípady duchovnej manipulácie a spirituálneho zneužívania. Či sa pápež František v tejto veci nevyjadruje jednoznačne a za jeho pontifikátu sa neodhalilo týchto vecí najviac, ako i to, že sa zároveň prijali vhodné opatrenia?
Obdobne, ak pápež František hovorí o potrebe zosilniť hlas žien v Cirkvi, či to nie je skutočne dobré? Sám som muž, manžel a otec a viem, že v mnohých prípadoch moja manželka ako žena vie robiť mnohé veci oveľa lepšie ako ja. Toto zvlášť platí vo vzťahovej a výchovnej oblasti, ale aj pri sebareflexii, rozlišovaní a schopnosti radiť. V niektorých veciach je jednoducho lepšie, aby napríklad deti, zvlášť dievčatá, pastoračne a duchovne sprevádzali ženy, aj keď samozrejme nič nechcem generalizovať. Čo k tomu dodať? Nič, lebo je to dobré, správne a bude to nadmieru pre Cirkev prospešné.
Na tému požehnávania homosexuálnych párov sa pápež František dlhodobo a konzistentne vyjadruje, že požehnanie sa nesmie nikomu z ľudí odoprieť. Prijatie, slovami pápeža Františka: „Všetci, všetci, všetci“, je základom pastoračného poslania Cirkvi. Nie som homosexuál, neviem sa vžiť do situácie homosexuála. Som heterosexuál, ktorý kráča životom spolu s peknou, dobrou a múdrou manželkou, ale ani mne sa úžasný dar sexuality vždy nenesie ľahko. Verím preto, že homosexuálni ľudia to majú v tejto oblasti veľmi ťažké. Dar sexuality je ako taký oheň, môže nás príjemne hriať, dávať nám svetlo, fascinovať nás, či upokojovať, ale aj nepríjemne spáliť, či dokonca usmrtiť.
A tu sa môžeme pozastaviť aj nad tým, že na Západe sú už homosexuálne rodiny, ktoré odchovali deti, ktoré sú už dospelé. Africká cirkev o pastorácii takýchto rodín ani nesníva, nemá k tomu dôvod. Predstavte si, že by takáto rodina vyhľadala služobníka Cirkvi a ten by začal hneď hovoriť o živote v hriechu. Ako by to dopadlo? Obrátením?
Úmysel, komu sa chcel pápež František dokumentom Fiducia Supplicans priblížiť je jasný a je to dobrý krok, aby Božia láska, pravda a ďalšie milosti mohli viac prúdiť k všetkým ľuďom. Môžeme čítať rôzne náboženské dokumenty formalisticky, alebo aj hľadať za nimi „ducha“ (zmysel, cieľ) daného dokumentu. Keby to bol návod, bolo by možné o ňom polemizovať, a možno nie je dokonalý. Ale týmto dokumentom sa hľadala cesta priblíženia ľuďom žijúcich v pároch mimo sviatostného manželstva a našla sa cez požehnávanie. Fiducia supplicans je vlastne vyhlásením o nájdení a schodnosti tejto cesty v Cirkvi, ako prostriedku Božej milosti. Tiež nezabúdajme, laicky vyjadrené, sviatosti Cirkvi sú prostriedky Božej milosti, jej isté a schodné cesty, nie však ciele nášho kresťanského duchovného života. Cieľom je Ježiš, naša spása a terajší i večný život s ním.
Ježiš nás vyzýva byť milosrdnými: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!“ (Lk 6,36 SSV). Nevyzýva nás byť len trochu milosrdnými, ale radikálne milosrdnými tak, ako je milosrdný Boh. Ten, kto viac okúsil Božie milosrdenstvo, vie pochopiť, že Božie milosrdenstvo je nekonečné. Ten, kto ho nezakúsil, je otázne, či vôbec vie byť sám milosrdný. Pozrime sa bližšie na Ježišove slová farizejovi Šimonovi, ako obhajobu intímneho uctenia Ježiša kajúcou ženou:
„Ježiš mu vravel: ‚Šimon, mám ti niečo povedať.‘ On odvetil: ‚Povedz, Učiteľ!‘ ‚Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?‘ Šimon odpovedal: ‚Myslím, že ten, ktorému viac odpustil.‘ On mu povedal: ‚Správne usudzuješ.‘ Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať. Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.‘“ (Lk 7, 40-47 SSV).
Trochu tvrdšími slovami to vyjadril aj apoštol Jakub vo svojom liste: „Súd bez milosrdenstva čaká totiž toho, kto nepreukázal milosrdenstvo. Ale milosrdenstvo sa vyvyšuje nad súdom.“ (Jak 2,13 SSV).
„Vaša náboženská skúsenosť má pôvod v kázaní a v službe žiarivých osobností sv. Cyrila a Metoda. Oni nás učia, že evanjelizácia nie je nikdy jednoduchým opakovaním minulosti. Radosťou Evanjelia je vždy Kristus, ale cesty, ktorými sa táto radostná zvesť má šíriť časom a dejinami sú rozdielne… Vymysleli nové jazyky na šírenie Evanjelia; boli tvoriví v pretlmočení kresťanského posolstva; boli tak blízko ľudu s ktorým sa stretali, že sa naučili rozprávať ich jazykom a prijali ich kultúru. Nepotrebuje toto isté aj dnešné Slovensko?“ (pápež František počas návštevy Slovenska v roku 2021).
Áno, nepotrebuje to isté naše dnešné Slovensko?
Na strane jednotlivca (každého jedného z nás) je cestou do Božieho kráľovstva pokánie. Na strane Cirkvi, pre uľahčenie tejto cesty jednotlivca, ako i vôbec pre samotné začatie tejto cesty, je prijatie daného človeka takého, akým je. Nie súdenie, ale prijatie ako to hovorí aj pápež František. O súdení sa veľmi jasne vyjadril aj Ježiš, že on sám neprišiel svet súdiť, ale spasiť: „Ak niekto počúva moje slová a nezachováva ich, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť.“ (Jn 12,47 SSV). Tiež sa Ježiš veľmi jasne vyjadril o prijatí: „A toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem.“ (Jn 6,37 SSV).
Keď nikoho neodoženie Ježiš, ako sa môžeme opovážiť niekoho od neho svojim prístupom odohnať my, jeho učeníci? Opäť nič výstižnejšie na tento postoj nášho srdca nie je, ako: Vy, tvrdošijní s neobrezaným srdcom a ušami, vy vždy odporujete Duchu Svätému…“ (Sk 7,51 SSV).
Keď niekto príde k nám, lebo vidí, že mu môžeme nejako pomôcť, alebo chce mať len s nami nejaký priateľský či obdobný vzťah a my ho začneme posudzovať a súdiť, čo to spraví s týmto človekom? No keby išlo o mňa, tak by som sa môjmu „nevyžiadanému hodnotiteľovi“ najskôr porúčal a viac ho najradšej nestretol. Úplne iná by však bola moja reakcia, keby ma daný človek prijal (prijatie je možné pocítiť), vypočul, bol mi prítomný a rady do života mi dával vtedy, keď ho o rady požiadam, resp. vidí, že potrebujem pomôcť. My to však v Cirkvi neraz ešte stále robíme práve naopak, súdime a povýšene dávame nevyžiadané moralistické rady, a je to jednoducho celé zle. Práve toto sa pápež František snaží zmeniť.
Keď Cirkev príjme človeka, ktorý je hriešnikom, a hriešnikmi sme všetci, otvára mu dvere k Bohu. Ak ho hneď súdi, o prijatí nemôžeme hovoriť a dvere k Bohu mu ešte viac zatvára, čím tento človek môže zatrpknúť nie len na Cirkev, ale aj Boha samotného. A raz, až daný človek predstúpi pred Pána, môže ho natoľko odmietať, lebo ho nebude poznať ako dobrého a milujúceho Otca, že mu to zahatí cestu do večného života v nebi.
Či mnohé dokumenty, vyjadrenia a gestá pápeža Františka nie sú o milosrdenstve? Ten, kto ich chce obsiahnuť výlučne teologicky a kánonicky, ich nikdy nepochopí, ako nebolo pochopené konanie Ježiša mnohými farizejmi a zákonníkmi.
Áno, pápež František je „vinný“ za milosrdenstvo, obdobne ako bol „vinný“ za milosrdenstvo Ježiš vo svojej dobe, či mnohí iní Ježišovi nasledovníci vo svojich dobách.
Ak má niekto vo svojom srdci milosrdenstvo, má tam lásku, ktorá je v podstate milosrdenstvom samotným a vieme, že najväčšie prikázanie je prikázanie lásky k Bohu a lásky k blížnemu. A slovami apoštola Jána: „Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí.“ (1Jn 4,20 SSV).
„V mysli mnohých ľudí je žiaľ táto tradícia dnes len v spomienkach na minulosť, ktorá už nehovorí a neposkytuje orientáciu pri životných rozhodnutiach. Zoči voči strate zmyslu pre Boha a radosti viery nepomôžu náreky; neosoží nám zabarikádovať sa v pevnosti obranného katolicizmu, súdiť a obviňovať zlý svet. Potrebujeme tvorivosť Evanjelia. …veľkým kreatívcom je Duch Svätý!… Za snahou chcieť byť uniformný sa skrýva ideológia.“ (pápež František počas návštevy Slovenska v roku 2021).
A sú mnohé ďalšie náročné veci, pred ktorými pápež František nestrčil hlavu do piesku, ale ich vytiahol na svetlo sveta, aby mohli byť uzdravené, aby Cirkev mohla byť pod vedením Božieho Ducha obnovená, aby Cirkev nebola elitárska, rigidná, či formalistická, ale slúžiaca, otvorená, pravdivá, schopná viesť dialóg, bratská (ekumenizmus) a tvorivá.
Ako sa hovorí: „Kto chce, hľadá spôsoby a kto nechce, hľadá dôvody.“ Pápež František a jeho spolupracovníci chcú Božie i naše milosrdenstvo priniesť všetkým. Prečo? Lebo to chce sám Pán: „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – hovorí Pán. Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok.“ (Iz 55,8-9 SSV). František je veľkým pápežom a veľkým Ježišovým učeníkom, nie však pre svoju veľkosť, ale pre veľkosť, ktorou dovolil Ježišovi narásť v sebe a vykročiť proti falošnému pokrytectvu a mŕtvej rigidnosti.
Mám v úcte odvahu pápeža Františka, jeho bázeň pred Bohom, nie pred „cirkevnými a teologickými elitami“, či mocnými tohto sveta, a najmä jeho lásku k ľuďom, zvlášť k tým, ktorí to majú v živote oveľa ťažšie ako my ostatní, či už ide o utečencov, väzňov, homosexuálov, chudobných, chorých a ľudí vo vojnových zónach. Za to, že si Boh vybral za pápeža práve jeho a obklopil ho múdrymi spolupracovníkmi, mu ďakujem.
Karol Vojtko
Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom „…lebo, Ty si so mnou.“
Foto: Vatican News