Naša civilizácia je v kríze. Prešľapujeme na mieste, Európa už dávno nie je inovačným lídrom, podiel Európy na celosvetovom hospodárstve sa znižuje, obyvateľstvo Európy sa stenčuje. Ako hovorí Ross Douthat, sme Dekadentná spoločnosť.
Oswald Spengler v Zániku Západu porovnal fázy vývoja jednotlivých civilizácii, s tým že každá má tvorivú fázu asi 1000 rokov, a potom už vyčerpá všetok svoj potenciál.
Predposlednou fázou každej civilizácie pred jej zánikom je politické zjednotenie v univerzálnom impériu. Počiatočnú voľnejšiu, povedzme federatívnu, fázu vystrieda tesnejšia, centralistická fáza tejto ríše. Postupne sa vytráca lokálna iniciatíva, keďže mocenské centrum začína rozhodovať o čoraz väčšom počte otázok. Anonymná byrokracia postupne vytláča rozhodovanie zdola.
Zväzujúce regulácie začínajú mikromanažovať čoraz väčší počet sfér života spoločnosti. Na nižšej úrovni sa začne strácať schopnosť rozhodovať o podstatných otázkach a končí sa to iba pri miernom pokroku v medziach zákona plnení domácich úloh. Prečo je to problém? Lebo sa vytráca zodpovednosť človeka za seba a svoje okolie. Už nie je subjektom, ale objektom rozhodovania.
Toto je situácia, v ktorej sa aktuálne nachádzame. Anglický historik Arnold Toynbee to pozoroval v každej civilizácii v tejto fáze. Roztvárajú sa nožnice medzi globalistickými elitami v Bruseli a domácimi populistickými hnutiami – schizma medzi tzv,. dominantnou menšinou, ktorá už nedokáže inšpirovať zvyšok civilizácie, aby ju nasledoval, a vnútorný proletariát (tzv. populisti, dezoláti a podobne). Dospelo to do tak absurdných rozmerov, že niekde zvolali protest politici proti náladám voličov. Síce ich tam prišlo iba tisíc, ale keď treba brániť demokraciu (rozumej pohľad dominantnej menšiny) pred populizmom, tak sa každá iniciatíva ráta.
Ako naštartovať späť tvorivú fázu civilizácie? Tá nastáva, keď jednotlivé mestské štáty, či už v antickom Grécku a alebo v renesančnom Taliansku, mohli vyskúšať rôzne prístupy k tomu istému problému. Niekde prišli k zlému riešeniu, niekde k priemernému a niekde k skvelému. Postupne sa mohli jeden od druhého a eliminovať zlé riešenia.
Pri jednom rozhodovacom centre už nemáme lokálne riešenia šité na mieru, ale často plošné riešenia priemernej kvality, ktoré sú skôr opatrné a nie sú ani inovatívne, ani katastrofálne.
Potrebujeme zväčšiť počet rozhodovacích centier, kde sa bude dať experimentovať s rôznymi prístupmi. Aby sme mali ako civilizácia brainstorming riešení a mohli vyskúšať aj tie dobré, a overiť si aj tie, ktoré nefungujú. Nielen tie opatrné a rozvážne, lebo takto nikdy “neobjavíme Ameriku”. Slovami Toynbeeho, potrebujeme odstaviť od kormidla dominantnú menšinu, ktorej už došli nápady a umožniť kreatívnym menšinám prinášať inovácie.
Viac Bruselu znamená viac centrálne plánovanej politiky, ktorej bude chýbať vyššia rozlišovacia schopnosť a vnímanie miestnych odlišností. Bude to znamenať viac plošných riešení, ktoré z podstaty veci nebudú šité na mieru pre dané prostredie. Viac priemerných riešení, ktoré na konci dňa tie krízy, ktorým čelíme, nevyriešia.
Práve preto je princíp subsidiarity- rozhodovanie bližšie k ľuďom – to čo potrebujeme. Rozviazať ruky regiónom a prirodzeným komunitám, ktoré sa tu desaťročia zanedbávali. Toto je tá domáca úloha, ktorú nám nezadal nikto zvonka. To je tá domáca úloha, ktorú si napíšeme, lebo vieme, že ju spraviť potrebujeme, nie preto, že sme dostali od niekoho “ponuku, ktorá sa neodmieta”.
 | OdpovedaťPreposlaťPridať reakciu |