Pán Paul Edwin Zimmer z Greyhavenu mi raz poznamenal, že väčšina analýz diela J. R. R. Tolkiena bola vykonaná z pohľadu evanjelického protestanta alebo anglikána. Keďže sám Tolkien bol horlivý katolík, usúdil, že katolícka kritika by mohla vrhnúť nové svetlo. Takto povzbudený som začal.
V tomto príspevku budem tvrdiť, že veľkú časť jedinečnej vízie pána Tolkiena priamo formovali opakujúce sa obrazy v katolíckej kultúre, ktoré formovali JRRT a ktoré nekatolíci vo všeobecnosti nezdieľajú. Vyjadrenie týchto obrazov v Pánovi prsteňov sa nás potom bude týkať.
Na úvod treba pripomenúť, že katolícka kultúra a katolícka viera, hoci sa navzájom podporujú a sú v symbióze, nie sú to isté. Pán Walker Percy vo svojej knihe Stratení v kozme skúmal tento rozdiel a poukázal na to, že z kultúrneho hľadiska sú katolíci v Clevelande oveľa protestantskejší ako presbyteriáni povedzme v Taose, New Orleanse alebo na juhu Francúzska. Erik, Ritter von Kuehnelt-Leddihn, poukazuje na vplyv tejto dichotómie na politiku, pričom systém viacerých strán v katolíckych krajinách pripisuje katolíckemu vyznávaniu absolútna; systém dvoch strán ďalej pripisuje protestantskej ochote ku kompromisom. Nech je to akokoľvek, poukazuje na stály prvok v katolíckom myslení – snahu o absolútno.
Katolícka kultúra v Amerike prakticky neexistuje, iba v oslabenej podobe medzi takými národmi, ako sú Hispánci a Indiáni v severnom Novom Mexiku, Cajunovia a kreolovia v Louisiane a ostatných štátoch Mexického zálivu a staré anglické katolícke osady v Marylande a Kentucky. Všade inde vieru priniesli prisťahovalci a jej sprievodná kultúra, podobne ako všetky dovezené kultúry v Spojených štátoch, kolísala medzi zachovaním a asimiláciou. Situáciu ešte zhoršovala skutočnosť, že katolícke vedenie v Spojených štátoch sa už na začiatku angažovalo v programe kultúrneho splynutia. Okrem toho toto vedenie tvorili predovšetkým Íri, národnosť, ktorá bola stáročiami protestantskej ascendencie pripravená o veľkú časť svojej pôvodnej kultúry. Preto bolo pre Američanov, dokonca aj pre amerických katolíkov, mimoriadne ťažké pochopiť alebo oceniť katolícku vec (ako ju opísal Chesterton) v kultúrnom kontexte. Spomínam si na údiv môjho spolužiaka (z typickej americkej katolíckej strednej školy), keď videl antológiu katolíckej poézie. Túto situáciu v posledných dvadsiatich rokoch výrazne zvýraznili zmeny, ku ktorým došlo po Druhom vatikánskom koncile.
Vzhľadom na to bude potrebné opísať niečo z jedinečného katolíckeho pohľadu na svet. V podstate je to sviatostný svet. V srdci celého katolíckeho života je zázrak, tajomstvo, Najsvätejšia sviatosť. Tradične obklopená rituálom a úctou, bola formujúcim aspektom katolíckeho umenia, drámy a poézie. Korunovácie kráľov, prísahy, sobáše, oslavy sviatkov, to všetko má eucharistický charakter. Pred príchodom kartezianizmu sa považovala (okrem iných a vyšších vecí) za najvyšší úkon Mágie, pred ktorým boli všetky ostatné úkony teurgie, goetie alebo sympatickej mágie ako nič. Bola to jednotiaca sila katolíckeho sveta, ktorá mysticky zjednocovala v obetnom zväzku všetky oltáre po celom svete.
Tento veľký zázrak sa považoval za predobraz obety v židovskom chráme a v skutočnosti ho istým nejasným spôsobom predvídali aj mystériá a filozofie starovekého sveta. Preto sa nič, čo v týchto starších vierach nebolo zlé, bez okolkov odmietalo, hoci sa medzi nimi a katolicizmom robil jasný rozdiel.
Pod týmto vplyvom boli katolícke spoločnosti spoločnosťami úžasu. Život sa považoval za sériu zázrakov. Keď sa na oltári objavil sám Boh v konzumnej podobe, aké ťažké boli čarodejníci, škriatkovia alebo zmena ročných období? Ako Aragorn odpovedal Eothainovi: „Zelená zem, hovoríš? To je mocná záležitosť legiend, hoci po nej šliapeš pod denným svetlom!“ Tak by mohol odpovedať ktorýkoľvek Európan v minulosti alebo Cajun, Gallowayčan, Sicílčan, Mikmak, Tagalog, Alfur či Baganda v súčasnosti. Práve táto vlastnosť nás vedie k tomu, aby sme tieto národy označili za „mýtopoetické“ a ich moderné ekvivalenty za „poverčivé“ alebo „zaostalé“.
Z politického hľadiska bola tradičná katolícka kultúra hierarchická. Samotný feudalizmus bol do veľkej miery formovaný vierou, ako to dokazuje veľký rozdiel medzi feudálnym systémom európskych dejín a jeho ekvivalentmi v Indii Mughalov, Japonsku Tokugawovcov a Číne bojujúcich štátov. Ideály rytierstva a hierarchie navrhované Cirkvou nielenže formovali európsku katolícku politiku, ale naďalej určujú politické štruktúry v takých prostrediach, ako sú katolizované africké kmene, etnicky katolícke ázijské osady a Latinská Amerika. Vzťahy kráľ – poddaný, pán – vazal, zbrojnoš – zbrojnoš tam pretrvávajú, hoci často pod inými názvami.
V tradičných katolíckych spoločnostiach je kráľ v obmedzenom zmysle Božím námestníkom. Hoci sa katolícka monarchia nepribližuje sakrálnej kráľovskej moci nekatolíckych národov, predsa si zachováva určitú posvätnosť. Tá zostáva zachovaná aj vtedy, keď je v konflikte s Cirkvou. Po pohromách reformácie, anglickej občianskej vojny, „slávnej“, francúzskej, priemyselnej a ruskej revolúcie atď. sa kráľ stal niečím viac; stal sa vyhnaným vodcom veriacich, ktorého návrat by ako jediný priniesol návrat k starým zvykom a ukončenie zmien a nepokojov.
Tieto rôzne témy ovplyvňujú katolícke vedomie aj dnes. Budeme sledovať, do akej miery bol Tolkien kultúrnym aj doktrinálnym katolíkom (napriek tomu, že bol vychovaný v protestantskej krajine) a ako sa tieto témy objavujú v Pánovi prsteňov.
Birminghamské oratórium, ktoré tvorilo pozadie života JRRT v rokoch 1904 až 1911, založil kardinál Newman a zostalo baštou kultúrneho katolicizmu. Páter Francis Morgan, opatrovník JRRT, ho opísal ako „walesko-španielskeho toryho“, čo je asi najviac ultramontánna kombinácia, akú si možno predstaviť. Aj dnes, až na niekoľko málo výnimiek, sú domy Oratória po celom svete známe ortodoxnosťou aj učenosťou. Práve tu sa formovalo náboženské cítenie nášho autora a v tomto období sa začali jeho literárne a jazykovedné záujmy. Neskôr sa jeho štúdium obmedzilo predovšetkým na diela z obdobia pred reformáciou. Okrem Chaucera ho zaujímalo len málo. Súdiac podľa jeho neskoršieho diela, jeho rané prostredie a štúdium mu poskytli to, čo by mu poskytli, keby žil v katolíckej krajine. Ak by žil mimo Oratória, živého príkladu katolíckej kultúry, je otázne, aký vplyv by to malo na jeho tvorbu.
V oblasti doktríny je samozrejme vplyv katolicizmu na JRRT ľahko viditeľný. V tomto ohľade to sám priznal, keď v liste Debore Websterovej z 25. októbra 1958 napísal, že „oveľa väčšie veci môžu zafarbiť myseľ pri zaoberaní sa menšími vecami rozprávkového príbehu“.
Najsvätejšia sviatosť bola v centre zbožného života JRRT. Ako píše svojmu synovi na s. 339 svojich Zozbieraných listov:
Sám som presvedčený o petrovských nárokoch, ani pri pohľade na svet sa nezdá byť veľa pochybností o tom, ktorá (ak je kresťanstvo pravé) je Pravá Cirkev, chrám Ducha umierajúci, ale živý, skazený, ale svätý, sebareformujúci sa a obnovujúci. Pre mňa však tá Cirkev, ktorej je pápež uznanou hlavou na zemi, má ako hlavný nárok to, že je to tá, ktorá vždy bránila (a stále bráni) Najsvätejšiu sviatosť, vzdávala jej najväčšiu úctu a stavala ju (ako to Kristus jasne chcel) na prvé miesto. „Pas moje ovce“ – to bol jeho posledný príkaz svätému Petrovi; a keďže jeho slová treba vždy najprv chápať doslovne, predpokladám, že sa vzťahujú predovšetkým na Chlieb života. Práve proti nemu sa v skutočnosti začala západoeurópska vzbura (alebo reformácia) – „rúhavá bájka o omši“ – a viera/dielo je len falošnou stopou.
To nájde odozvu v obraze lembasu, ktorý „mal silu, ktorá sa zvyšovala, keď sa cestujúci spoliehali len naň a nemiešali ho s inými potravinami. Napájala vôľu a dodávala silu vydržať…“ (zv. III, s. 262). To všetko veľmi pripomína rozsiahlu literatúru o eucharistických zázrakoch a o takých ľuďoch, ako boli svätý Lydwin, svätý František Borgia a Terézia Neumannová, ktorí žili len z Najsvätejšej sviatosti.
Ďalšou jedinečnou črtou katolíckeho života, ktorá ho odlišuje od života ostatných kresťanov, je úcta k Panne Márii, ktorú JRRT nadšene zdieľal. Ako príklad uvádzame list Robertovi Murrayovi, SJ, v ktorom hovorí o „… Panne Márii, na ktorej je založené všetko moje malé vnímanie krásy, a to tak v majestáte, ako aj v jednoduchosti“. V postave Galadriel, ale najmä v postave Elbereth možno do istej miery rozoznať obrazy Márie:
Snehulienka! Snehulienka! Ó, pani jasná!
Ó kráľovná za západnými moriami!
Ó, svetlo pre nás, ktorí tu putujeme
uprostred sveta tkaných stromov!
Gilthoniel! Ó, Elbereth!
Jasné sú tvoje oči a jasný tvoj dych,
Snehobiela! Snehobiela! Spievame ti
v ďalekej krajine za morom.
Ó, hviezdy, ktoré v roku bez slnka
žiarivou rukou zasiala,
Na veterných poliach teraz jasných a čistých
Vidíme tvoj strieborný kvet rozviaty!
Ó, Elbereth! Gilthoniel!
Stále si pamätáme, my, čo bývame
v tejto ďalekej krajine pod stromami,
Tvoj hviezdny svit na západných moriach.
Človeku sa hneď vybaví anglický hymnus Johna Lingarda, ktorý JRRT určite poznal:
Zdravas! Nebeská kráľovná, hviazda oceánu§
Sprievodkyňa hôľnikov tu dole:
Vrhnutá na vlnu života, žiadame tvoju starostlivosť…
Zachráň nás od nebezpečenstva a od nešťastia.
Matka Kristova, hviezda morská,
Modli sa za pútnika, modli sa za mňa.
Pútnici v tomto slzavom údolí,
k tebe, blahoslavená zástankyňa, voláme;
Zľutuj sa nad našimi bolesťami, upokoj naše obavy,
a upokoj nádejou našu biedu.
Útočisko v zármutku, hviezda mora,
Modli sa za smútiaceho, modli sa za mňa.
Ako sme už poznamenali, katolícky pohľad na svet je sviatostný; stredobodom katolíckeho života je podľa C. G. Junga „…živé tajomstvo, a to je to, čo pôsobí…“. Odporcovia Cirkvi často tvrdili, že sviatosti sú „obyčajnou“ mágiou. Slovné spojenie hokuspokus je paródiou na slová posvätenia: Hoc est enim corpus meum. Ako poznamenáva Galadriel: „… myslím, že toto by váš ľud nazval mágiou; hoci nerozumiem jasne, čo tým myslia; a zdá sa, že používajú aj tie isté slová o klamstvách nepriateľa.“ Skutočne môžeme ísť tak ďaleko, že môžeme povedať, že účinok mágie, ovládanej v prospech dobra, je v Pánovi prsteňov rovnaký ako účinok sviatostí na život zbožného katolíka. Ochrana, výživa, poznanie, to všetko z nich prúdi v nadprirodzenej hojnosti. Svätý Tomáš Akvinský vo svojej modlitbe po svätom prijímaní prosí, aby Najsvätejšia sviatosť bola „… silnou ochranou proti nástrahám všetkých nepriateľov, viditeľných i neviditeľných“. Svätý Bonaventúra vyhlasuje, že je „…prameňom života, prameňom múdrosti a poznania, prameňom večného svetla…“. Jedným slovom, tak ako sú sviatosti prostriedkom milosti v katolíckom svete, mágia – ovládaná múdrymi – je prostriedkom milosti v Stredozemi.
Sviatosti sú stredobodom a príčinou celej autentickej katolíckej mystiky a svätci im vďačia za svoju pozoruhodnú kariéru. Iste, pokiaľ ide o fyzické javy mystiky (eucharistické zázraky; extázy; stigmy; levitácia; bilokácia; svetelné vyžarovanie; nadprirodzené vône; vliate poznanie; videnie cez nepriehľadné telesá; nadprirodzená moc nad predmetmi atď), veľkí mystici často robili zázraky hodné Gandalfa a Elronda (myslíme napríklad na svätého Jeana Vianneya, Cure d’Ars, alebo na otca Pia). Aj to je niečo, o čom by JRRT vedel. Ako poznamenal Arthur Machen, jedinými skutočnosťami sú svätosť a čarodejníctvo.
Z ríše mýtov, mágie a tajomstva teraz zostúpime do ríše histórie. Na históriu existuje obzvlášť katolícky pohľad, ktorý JRRT zhrnul v liste Amy Ronaldovej z 15. decembra 1956: „v skutočnosti som kresťan, a vlastne rímsky katolík, takže od ‚histórie‘ neočakávam nič iné ako dlhú porážku – hoci obsahuje (a v legende môže obsahovať jasnejšie a dojímavejšie) niektoré ukážky alebo záblesky konečného víťazstva.“
V rade novodobých katolíckych dejín existujú určité archetypy, ktoré sa, dá sa povedať, odrážajú v Pánovi prsteňov spôsobom, ktorý opísal. Tie, ktoré budeme skúmať, sú: a) vek viery alebo organického štátu; b) Cirkev verzus štát; c) veľký kráľ; d) nástup moderny a kráľ-mučeník; e) reštaurácia (úspešná alebo nie).
Koncepcia spoločnosti ako organického celku bez triedneho konfliktu, so spoločenskou štruktúrou, je koncepcia, ktorá charakterizuje katolícke sociálne myslenie od čias Rímskej ríše. V mnohých ohľadoch Grófstvo dokonale vyjadruje ekonomické a politické ideály Cirkvi, ako ich vyjadril Lev XIII. v Rerum novarum a Pius XI. v Quadragesimo anno. Tradičná autorita (Vladyka, anglicé Thain), obmedzená s výnimkou krízových situácií; ľudové zastúpenie (starosta Michalovej úžľabiny), rovnako obmedzené; subsidiarita; a predovšetkým minimálna organizácia a konflikty. Takúto spoločnosť si predstavovali distribútori Belloc a Chesterton v Británii, Salazar v Portugalsku, tvorcovia írskej ústavy, Dollfuss v Rakúsku a Smetona v Litve. Akokoľvek ďaleko alebo blízko sa títo obyvatelia reálneho sveta priblížili k svojmu cieľu, faktom zostáva, že je to niečo veľmi blízke Grófstva, ktorý mali na mysli.
V období viery sa cirkev aj štát usilovali o približne rovnaké ciele, ale často sa líšili v tom, ako ich dosiahnuť. Aj vtedy ľudská povaha a chamtivosť často zasievali nezhody. Niekedy tieto hádky sťažovali boj s islamom na život a na smrť. V Pánovi prsteňov vidíme, ako sa tieto boje odrážajú v napätí medzi Gandalfom a Denethorom II. Gandalf sa totiž v mnohom podieľa na prirodzenosti pápežstva. Nepatrí k žiadnemu národu a vo veľmi reálnom zmysle je vodcom všetkých slobodných a verných. Je to tak preto, lebo jeho moc je skôr magická než svetská, rovnako ako je pápežova moc sviatostná. Denethorov záujem je úplne národný. Na jeho výrok „… na svete, aký je teraz, niet vyššieho cieľa ako dobro Gondoru,“ Gandalf odpovedá: „Vláda žiadnej ríše nie je moja, ani Gondoru, ani žiadnej inej, veľkej či malej. Ale všetky hodné veci, ktoré sú v nebezpečenstve, ako svet teraz stojí, tie sú mojou starosťou… Lebo aj ja som správca.“ Takto mohol hovoriť Bonifác VIII. francúzskemu kráľovi Filipovi Peknému, Gregor VII. kráľovi Henrichovi IV. alebo Inocent III. kráľovi Jánovi. Gandalf pripomína aj kráľa Rybára z legiend o grále, ktorý je sám symbolom apoštola Petra v lodi.
Na druhej strane katolícku predstavivosť prenasledoval aj obraz veľkých kráľov, ako boli Artuš, Ferdinand III. a Ľudovít IX. Títo boli považovaní za ideálne prototypy panovníkov: zbožní, statoční, úžasní spôsobom, ktorý bol pre tých neskorších nedosiahnuteľný. Najmä v troch postavách, Elendilovi, Gil-Galadovi a Durinovi, nachádzame túžbu po veľkom kráľovi v pojmoch, s ktorými by boli oboznámení západní katolíci minulých čias a katolíci tretieho sveta v súčasnosti:
Gil-Galad was an Elven-King.
Of him the harpers sadly sing!
The last whose realm was fair and free
Between the Mountains and the Sea.
a opäť
The world was young, the mountains green,
No stain yet on the moon was seen.
No words were laid on stream or stone,
When Durin woke and walked alone.
The world was fair, the mountains tall,
In Elder days before the fall
Of mighty kings in Narthgarond
and Gondolin who now beyond
Western Seas have passed away:
The world was fair in Durin’s day.
Tak by mohol stredoveký hudec oplakávať Deviatich bohatierov; tak by mohol moderný hudobník oplakávať Negusa, Mwamiho alebo Kabaku. Menia sa formy, ale pre katolíka sa málokedy mení téma.
Otrasy, o ktorých sme sa už zmienili, zničili katolícku jednotu, rozštiepili spoločnosť a zničili veľa krásneho. Ohrady a rôzne iné hospodárske opatrenia ukončili komunitný charakter západnej spoločnosti. Veľkými súčasnými prejavmi týchto síl moderny sú kapitalizmus a komunizmus so všetkým, čo predstavujú. JRRT má z týchto vecí jasné pocity. V Hobitovi sa o ohyzdoch hovorí, že „vynašli niektoré stroje, ktoré odvtedy znepokojujú náš svet, najmä dômyselné zariadenia na zabíjanie veľkého počtu ľudí naraz, lebo kolesá, motory a výbuchy ich vždy tešili…“ Samozrejme, opisy uvedené v kapitole „Vyčistenie Grófstva“ sú mimoriadne výstižné.
V boji medzi Tradíciou a Modernou prišli o život traja slávni panovníci: Karol I., Ľudovít XVI. a Mikuláš II. Hoci prvý a posledný neboli oficiálne katolíkmi, boli nimi aspoň kultúrne. Tradičné sily v Anglicku, Francúzsku a Rusku boli slávnostne kanonizované anglikánskou a ruskou pravoslávnou cirkvou; Ľudovíta XVI. dodnes považujú tisíce francúzskych rojalistov za mučeníka. Každý z nich vďačil za svoju smrť dvom veciam: túžbe zachovať Tradičnú ústavu cirkvi a štátu v príslušných ríšach a osobnej slabosti alebo chybe, ktorá znižovala ich účinnosť pri tomto úsilí. Zároveň ich spájala hrdinská smrť, ktorá do značnej miery vykúpila ich chyby v očiach mnohých poddaných. To všetko platí aj pre Isildura.
Sociálne myšlienky, o ktorých sme hovorili predtým, boli v rozpore s dejinnými udalosťami. S ich koncom ako faktu sa stali nádejou. Táto nádej sa sústredila na zosadeného panovníka, ktorý po svojom návrate k moci dá všetko do poriadku:
„Dovtedy, na Araratskom vrchu
moja nádej ešte zakotví,
kým neuvidím pokojnú holubicu,
prinesie domov ratolesť, ktorú miluje;
Potom budem čakať, kým vody nepopadnú,
ktoré teraz znepokojujú môj nepokojný mozog:
Inak sa nikdy nebudem radovať, kým neuslyším hlas,
že kráľ sa opäť teší zo svojich.
Postupom času prešli nároky na dedičov, ale stále dúfajúci prívrženci pokračovali vo svojom boji. Takto jakobiti bojovali za Stuartovcov v rokoch 1689 – 1690, 1715, 1719 a 1745 – 46; karlisti v Španielsku povstali v rokoch 1833 – 39, v 40. a 50. rokoch 19. storočia a v rokoch 1872 – 76 – zohrali tiež kľúčovú úlohu v španielskej občianskej vojne na strane nacionalistov. Chouani a kontrarevolucionári vo Vendée pokračovali v partizánskej vojne proti Francúzskej republike počas celej revolúcie; francúzsky rojalizmus prekvitá aj dnes. Miguelisti v Portugalsku pokračovali v agitácii proti najprv liberálnej monarchii a potom republike až do súčasnosti. Od pádu Rakúsko-Uhorska sa prívrženci Habsburgovcov usilovali o sny o obnove. Hitler sa tak veľmi obával tejto možnosti, že plánovanú inváziu do Rakúska nazval Case Otto podľa vyhnaného dediča. Nech už sa ich politické nádeje zmenili akokoľvek, kanonizáciu Karola, posledného cisára, môže predznamenať neporušiteľnosť jeho pozostatkov na Madeire.
Nech to bolo akokoľvek, títo ľudia očakávali, že reštaurácia vráti cirkvi význam, obmedzí priemysel, oživí drobných roľníkov a starý poriadok spoločnosti. Ako poznamenal Robert Burns:
The Church is in ruins, the State is in jars,
delusions, oppressions, and murderous wars.
We dare nae well say it, but we ken wha’s to blame,
There’ll never be peace ‚till Jamie comes hame.
Keďže bolo zrejmé, že Jamie sa domov nevráti, ani Don Carlos, ani Dom Miguel, ani gróf de Chambord, mnohí hľadali menej kráľovských záchrancov. Z takýchto túžob sa vynorili (a vynárajú) takí muži ako Franco, Piłsudski a mnohí lepší latinskoamerickí caudillos. V istom zmysle je tento katolícky politický mesianizmus prítomný dokonca aj v kariére takých rôznorodých osobností, ako sú Kennedy a Castro.
Aragorn uspel tam, kde Bonnie Prince Charlie a ostatní zlyhali. Namiesto porážky a smútku na poli Cullodenu tu máme pole víťazstvo a radosť na poli Cormallenu. V Stredozemi triumfuje „stará dobrá vec“. Dúnedani, tak podobní jakobitom, karlistom a legitimistom po väčšinu svojej histórie, získavajú konečne víťazstvo. Z Aragorna, ktorý je Mladým pretendentom, sa stáva Karol Veľký, obnoviteľ ríše. Jeho obnovené kráľovstvo má skutočne veľa spoločného s karolínskou renesanciou. Nebolo by nespravodlivé povedať, že práve to majú katolíci na srdci, keď uvažujú o politických veciach. V Stredozemi sa naozaj všetko dobre obrátilo, lebo kráľ si skutočne opäť užíva svoje.
Sú aj iné symboly, ktoré nám čas nedovoľuje preskúmať: sily temného Pána by mohli predstavovať nielen modernu, ale aj islam, ktorý bol v minulosti najväčším nepriateľom kresťanstva; strážnu vežu, Minas Tirith, by sme mohli považovať za symbol Cirkvi bojujúcej, Res Publica Christiana. Preskúmali sme však niekoľko najvýstižnejších motívov z hľadiska katolíckej psychiky.
Vo svojej knihe Hieroglyfy: Poznámky o extáze v literatúre pán Arthur Machen vyhlasuje: „Literatúra je vyjadrením dogiem Katolíckej cirkvi prostredníctvom umeleckých prostriedkov slova, a to, čo je v akomkoľvek nesúlade s týmito dogmami, nie je literatúra“, pretože „katolícka dogma je len svedectvom pod osobitnou symbolikou o trvalých skutočnostiach ľudskej prirodzenosti a vesmíru“. Bez ohľadu na to, či by JRRT s touto definíciou súhlasil alebo nie, v už citovanom liste pátrovi Murrayovi, SJ, povedal: „Pán prsteňov je, samozrejme, v podstate náboženské a katolícke dielo; spočiatku nevedome, ale pri revízii vedome… Náboženský prvok je totiž absorbovaný do príbehu a symboliky.“
Hovorilo sa, že dominantnou nôtou tradičnej katolíckej liturgie bola intenzívna túžba. Platí to aj pre jej umenie, literatúru, celý jej život. Je to túžba po veciach, ktoré nemôžu byť na tomto svete: po nadpozemskej pravde, nadpozemskej čistote, nadpozemskej spravodlivosti, nadpozemskej kráse. Podľa všetkých týchto znakov je Pán prsteňov skutočne katolíckym dielom, ako veril jeho autor; ale je niečím viac. Je to veľký katolícky epos tohto veku, ktorý sa môže postaviť vedľa legiend o Gráli, Le Morte d’Arthur a Canterburských poviedok. To, že JRRT vytvoril toto dielo, je zároveň veľkou útechou pre jednotlivých katolíkov a poctou trvalej sile a veľkosti katolíckej tradície. V dobe, ktorá bola svedkom takmer úplného odmietnutia viery zo strany civilizácie, ktorú vytvorila, straty viery zo strany mnohých katolíkov laikov a zjavnej neistoty medzi jej hierarchiou, nás Pán prsteňov svojou existenciou i posolstvom uisťuje, že temnota nemôže zvíťaziť navždy.
Text vychádza v slovenskom preklade so súhlasom autora. Jeho anglický originál môže čitateľ nájsť tu.