Keď pred viac ako 70-timi rokmi vznikla Všeobecná deklarácia ľudských práv a prijal sa Európsky dohovor o ľudských právach, vládol optimizmus, že konečne budú mať Európania stabilný katalóg základných ľudských práv, ktorý zabezpečí, aby už neuspel nik, kto by prišiel s myšlienkou zavedenia práv určitej skupiny ľudí na úkor práv iných.
Nikoho vtedy ani len vo sne nenapadlo, ako „tvoriví“ budú sudcovia Európskeho súdu pre ľudské práva o 70 rokov neskôr. Tí zavrhli myšlienku stabilných ľudských práv a právnu istotu zamenili za modernú, progresivistickú dynamiku vývoja právnych noriem, ktorej už nič nie je sväté a ktorá akurát tak zaručuje to, že čokoľvek môže byť ľudským právom. A tak namiesto ochrany pred rizikom prípadnej diktatúry politikov, pred nami defiluje reálna hrozba diktatúry aktivistov v sudcovských talároch. Tá sa prejavuje napríklad tlakom zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva voči krajinám strednej a východnej Európy, aby legalizovali nejakú formu homosexuálnych zväzkov a to aj napriek tomu, že tieto krajiny nikdy takýto záväzok na seba neprevzali.
Nasledujúci fiktívny rozhovor bližšie objasňuje, akým spôsobom funguje vnucovanie nových práv Európskym súdom pre ľudské práva krajinám, ktoré tieto práva odmietajú:
Už v roku 2021 Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) v prípade Fedotova a Šipitkova vs. Ruská federácia rozhodol o tom, že Rusko porušuje práva svojich občanov, ak im neumožňuje úradne uzavrieť homosexuálne zväzky. To znamená, že každý štát, ktorý neumožňuje LGBTI ľuďom uzatvoriť také zväzky porušuje ľudské práva. A to nebolo jediné takéto rozhodnutie. Už v prípadoch Oliari a iní vs. Taliansko, Orlandi a ďalší vs. Taliansko súd rozhodol, že štát má povinnosť vytvoriť právny rámec spolužitia pre páry rovnakého pohlavia.
• A to na základe čoho súd takto rozhodol?
Štát, ktorý neumožňuje takéto zväzky porušuje článok 8 Dohovoru o ľudských právach Rady Európy z roku 1950 o práve na rešpektovanie súkromného a rodinného života, ktorý znie: „1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. 2. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.“
• Kde sa v tomto článku hovorí o práve dvoch osôb rovnakého pohlavia uzavrieť nejakú formu inštitucionalizovaného spolužitia?
Tento článok hovorí, že každý má právo usporiadať si svoj súkromný a rodinný život ako chce. A keď má právo, spoločnosť to musí rešpektovať ako zakotvené právo.
• V žiadnom prípade z tohoto nevyplýva povinnosť štátu inštitucionalizovať akúkoľvek formu rodinného usporiadania, ktorú niekoho niekedy napadne realizovať vo svojom súkromnom živote. Ak by to tak podľa tohto článku malo byť, už dávno by všetci signatári Dohovoru zaviedli do svojich právnych systémov všetky možné formy „rodinného“ života. Lenže takto to nie je. Celkom určite v roku 1950 zmluvné strany Dohovoru mali na mysli v tom čase jasne definované práva. Nikoho ani nenapadlo, že by sa to mohlo týkať nejakých nových práv, ktoré si kedy človek v budúcnosti zmyslí. Nemôžete predsa dať svoj podpis pod niečo, s čím by ste eventuálne nesúhlasili. Veď keby zástupcovia štátov, ktoré v uvedených sporoch prehrali, toto vedeli, určite by sa pod Dohovor nepodpísali, pretože je zjavné, že takéto práva odmietajú.
Ale podľa názoru ESĽP je Dohovor živým nástrojom, ktorý je potrebné vykladať vo svetle súčasných podmienok a myšlienok, ktoré dnes prevládajú v demokratických štátoch.
• Čo ESĽP oprávňuje konštatovať, že Dohovor je živý a teda, že sa jeho chápanie môže rozširovať o čokoľvek, čo sa stane módnym?
To, čo v odôvodnení sudcovia napísali: „Ak Dvor audítorov nezachová dynamický a evolučný prístup, riskuje, že bude prekážkou reformy alebo zlepšenia“.
• Odkiaľ zobrali sudcovia istotu, že signatári Dohovoru mali v úmysle sa upísať k dopredu nedefinovaným právam? Veď Dohovor vznikol ako reakcia na bezbrehé porušovanie základných ľudských práv počas éry nacizmu a druhej svetovej vojny. V tom čase režim, ktorý zabral takmer celú Európu tiež prišiel s novými právami. Dohovor mal práve zabrániť, aby vznikali nové práva, ktoré v konečnom dôsledku smerujú proti právam iných ľudí. Tzv. dynamický, či evolučný princíp je práve v rozpore s duchom Dohovoru. Je to jednoducho prianie súčasnej garnitúry aktivisticky ladených sudcov.
Fašizmus porušoval práva iných ľudí v mene práv niektorých. Ale v súčasnosti nejde o práva, ktoré by porušovali práva iných ľudí. Súd skonštatoval, že neexistuje dôvod, aby sa domnieval, že „poskytnutie právneho uznania a ochrany párom rovnakého pohlavia v stabilnom a oddanom vzťahu by samo osebe mohlo poškodiť rodiny vytvorené tradičným spôsobom alebo ohroziť ich budúcnosť alebo integritu. Uznanie párov rovnakého pohlavia totiž žiadnym spôsobom nebránilo párom rôzneho pohlavia uzavrieť manželstvo alebo založiť rodinu zodpovedajúcu ich chápaniu tohto pojmu“.
• Ja to vidím inak. Moderné práva ako je napríklad „právo na potrat“, ale „aj právo na uzatvorenie zväzku osôb rovnakého pohlavia“ vedú k porušovaniu práve zabehnutých základných ľudských práv. V prípade tzv. interrupcií ide o usmrcovanie nevinných ľudských jedincov pred narodením a v prípade „LGBT práv“ sú porušované práva detí po narodení. Som presvedčený, že signatári Dohovoru, keby vedeli kam povedie tzv. evolúcia práva, pridali by články, ktoré by zabránili týmto právam, alebo by upresnili jestvujúce články.
To je váš názor. Ale väčšina civilizovaného sveta si myslí iné.
• Princíp že to, čo väčšina považuje za správne je správne, je v poriadku?!
Tak to v demokracii chodí. V spore – Schalk a Kopf vs. Rakúsko z roku 2010, súd napísal, že „vzniká európsky konsenzus o právnom uznaní párov rovnakého pohlavia. Okrem toho sa táto tendencia v poslednom desaťročí rýchlo rozvinula. Zatiaľ však väčšina štátov nezabezpečuje právne uznanie párov rovnakého pohlavia. Daná oblasť sa preto musí stále považovať za oblasť s rozvíjajúcimi sa právami bez dosiahnutého konsenzu, kde štáty musia mať tiež určitú mieru voľnej úvahy pri načasovaní zavádzania legislatívnych zmien“. Kým teda v roku 2010 ESĽP ešte nepovedal, že štáty majú povinnosť uznať párom rovnakého pohlavia právo na inštitút manželstva či iného typu zväzku, dnes, o 13 rokov neskôr, už podľa súdu doba dospela do stavu, keď to už je od štátov možné vyžadovať. V podstate teda ESĽP argumentuje tým, že ak v niektorých členských štátoch Rady Európy (RE) už boli rovnakopohlavné zväzky nejakým spôsobom právne upravené, postupne by túto úpravu mali prijať všetky štáty, ktoré sú Dohovorom o ľudských právach viazané.
• V demokracii bývalo zvykom rešpektovať nezávislosť tej-ktorej krajiny. Najvyšším zákonodarným orgánom sú predsa jednotlivé parlamenty. Dohovor nebol určite myslený ako nástroj diktátu, resp. nástroj na vnútenie toho, aby sa členské štáty vzdali svojej nezávislosti.
Každá medzinárodná zmluva, a teda aj Dohovor, je práve istým obmedzením svojvôle signatárskeho štátu. A tieto právne akty sú nadradené vnútroštátnym.
• Okrem toho si predstavte, že by v niektorej krajine dospeli k názoru, že zavedenie partnerstiev osôb rovnakého pohlavia bolo omylom a chceli by také právo zrušiť. Nebude postoj ESĽP práve prekážkou „zachovania dynamického a evolučného prístupu, čím riskuje, že bude prekážkou reformy alebo zlepšenia“? Ak sa dynamika v práve uznáva, potom musí byť uznaný aj reverzný tok. Inak aj spomínané „práva“ z doby fašizmu by podľa postoja ESĽP museli byť stále rešpektované.
Ale to by sa mohlo stať, že sa niektoré základné ľudské práva mohli znovu porušovať….
• Samozrejme, ak by sa dosiahol konsenzus väčšiny…
Ale to je predsa absurdné!
• Áno je! Dynamický prístup v základných ľudských právach je vôbec absurdný! Dohovor bol práve prijatý preto, aby ten „dynamizmus“ obmedzil. Bol úsilím sa vrátiť k tomu, čo sa nazýva prirodzený zákon, pretože ten je nemenný. Okrem toho diktát väčšinového názoru prináša riziko nerešpektovania ochrany práv ľudí s menšinovým názorom.
Ale veď tu napokon vôbec nejde o zavedenie nových práv! Ide stále len o rešpektovanie nemenného práva na súkromie.
• To vy tu hovoríte o práve na uzavretie zväzku medzi osobami rovnakého pohlavia. A to je nové právo!
Je to len výsledok toho, keď sa rešpektuje právo na súkromie.
• Lenže článok 8 hovorí o ochrane súkromia, rodinného života a nezasahovaní štátu do týchto záležitostí. Napriek tomu vy ťaháte štát, aby do takéhoto spolužitia zasiahol. Teda váš výklad je v rozpore s týmto článkom, ktorý v žiadnom prípade nenariaďuje právnu úpravu rovnakopohlavných zväzkov. Akým zázrakom je možné vykladať to, že rešpektovanie súkromného života a nezasahovanie štátu do neho znamená súčasne povinnosť štátu úradne posvätiť to, čo sa deje v súkromí?!
Tým, že spoločnosť oficiálne potvrdí zväzok osôb rovnakého pohlavia vyjadrí tým rešpekt voči súkromiu týchto osôb.
• Podľa tohto princípu je štát povinný úradne posvätiť akýkoľvek spôsob života na súkromí. Ak teda niekto žije s krokodílom, má právo žiadať, aby štát takúto formu spolužitia úradne schválil. Pravda, za predpokladu, že sa takáto forma spolužitia stane dostatočne módnou. ESĽP je generátorom absurdností. Veď absurdnou je tiež skutočnosť, že súd žiada nápravu od krajiny, ktorá už nie je signatárom Dohovoru (Rusko bolo vylúčené a prestalo byť členom Rady Európy 16.9.2022).
Štát nie je oslobodený od svojich záväzkov vyplývajúcich z Dohovoru, pokiaľ ide o akýkoľvek čin vykonaný týmto štátom pred dátumom, keď prestal byť zmluvnou stranou Dohovoru.
• Ešte donedávna ESĽP rešpektoval, keď signatár Dohovoru nemal vo svojom právnom systéme upravené partnerstvá osôb rovnakého pohlavia. Jedného dňa jeho sudcovia prestali tento stav akceptovať, pričom vôbec nedošlo k žiadnej novelizácii žiadnej z právnych noriem, o ktoré sa ESĽP opiera. Predstavte si, že práve pre túto zmenu postoja sudcov ESĽP, by sa signatár Dohovoru rozhodol prestať byť jeho signatárom. Myslíte si, že by bolo správne od neho žiadať, aby upravil partnerstvá osôb rovnakého pohlavia vo svojej krajine, pretože bol signatárom Dohovoru v čase, keď sudcovia zmenili právny názor, ktorý sa napokon neopiera ani tak o Dohovor samotný, ale o právnu prax istej časti signatárov Dohovoru?!