Ladislav Lencz bol iniciátorom a spolurealizátorom vzácneho pedagogického projektu na Slovensku začiatkom 90. rokov minulého storočia, ktorý dal vznik novému predmetu na školách s názvom Etická výchova. Práve potreba obnoviť vzdelávanie na školách po páde komunistického spoločenského systému /1989/ priniesla obnovenie cirkevných a súkromných škôl a obnovu vzdelávania na školách v duchu demokracie a formácie charakterov detí a mládeže k všeľudským hodnotám, k prosociálnosti. Po skončení odborných, metodických a personálnych príprav pre fungovanie nového predmetu a jeho odskúšanie na asi 30 školách, bol predmet etická výchova schválený vládou SR pre základné školy a pre prvé dva ročníky stredných škôl. Ako ďalší krok videl autor potrebu uplatnenia prosociálnosti v spoločenskom živote. Tak vznikol jeho článok: Manifest prosociálnej demokracie. Z neho predstavíme našim čitateľom a čitateľkám niekoľko podstatných aspektov.
Prosociálnosť je ochota urobiť niečo pre druhého bez toho, aby sme očakávali protislužbu alebo odmenu.
Pre postkomunistickú krajinu, kde triedny boj bol 40 rokov súčasťou morálneho kódexu a nevraživosť ako filozofický princíp používaný pre riešenie medziľudských vzťahov, je to ako závan čerstvého vzduchu. Hoci v dôsledku tejto deformácie máme stále dosť demokratov a kresťanov, ktorí bojujú za ideály humanizmu pomocou marxistických bojovných metód, ideál prosociálnosti je veľkou nádejou aj pre vylepšenie spoločenských vzťahov.
Aby sme si utvorili konkrétnu predstavu posunu k novej kultúrnej paradigme, pozrime sa na spoločenský vývoj v západnej Európe. Začalo to obdobím tvrdo vybojovaného hospodárskeho zázraku. Nasledovalo obdobie konzumného opojenia a začína sa obdobie postupného vytriezvenia z konzumu. Triezvi duchovia si uvedomili, že program tvrdej práce a následnej zábavy bez zábran je devízou egoistu. Mnohí mladí ľudia odmietajú robiť kariéru, angažujú sa v prospech ohrozených národov a postihnutých detí, odchádzajú pomáhať za stravu a bývanie do rozvojových krajín. Napríklad rakúsky adresár dobrovoľníckych organizácií napĺňa asi tristo stránkovú knihu. Tieto aktivity sú často inšpirované nábožensky ale nielen nábožensky. Napríklad Greenpeace a Amnesty International nevznikli z náboženských motívov.
Angažovanosť v prospech druhých si vyžaduje čas, peniaze aj nepríjemnosti. S manželkou sme sa zoznámili v Nemecku s Hanne a Brunom, ktorí ako dôchodcovia posielali protestné telegramy v prospech politických väzňov do Južnej Ameriky, išli na Sibír nie ako na dovolenku, ale aby tam žijúcim potomkom Nemcov priniesli trocha pohody a dobrôt z Nemecka. Potom už im samozrejme nezostali peniaze na obvyklé dovolenky nemeckých dôchodcov… Prečo to vlastne robili oni aj iní? Lebo bolesti iných ľudí pociťujú ako vlastné bolesti, radosť druhých pociťujú ako vlastnú radosť.
Človek je zvláštny tvor. Dokáže sa stotožniť s potrebami a citmi druhých. Teší sa, ak urobí niečo dobré pre seba, čo je normálne. Ak však urobí niečo pre druhého, pocíti osobitnú, hlbokú a trvalú radosť. Prosociálnosť je teda nový ideál šťastia, ideál pre náročných. Je to triezve opojenie ducha, jasný plameň radosti, pokojná extáza…
Podľa bežného názoru prosociálny človek je hlupák, pretože namiesto na seba myslí viac na druhých. Ak je to pravda, prosociálny človek je šťastný hlupák. Podobne ako športovec, prinášané obete nepociťuje ako obete. Kto pomáha druhým a má dojem, že sa obetuje, nemôže byť ani prosociálny, ani šťastný.
Naši otcovia prosociálnosť volali láskou k blížnemu. Chce to však opatrnosť, lebo slovom láska si dnes rôzni ľudia označujú celkom protichodné veci. Jedna relácia Club Zwei v rakúskej televízii to raz pekne ozrejmila: v rozhovore s prostitútkou ju nazvali „podnikateľkou s láskou“. „Nesúhlasím“, odpovedala, „ja obchodujem s rozkošou. Podľa mňa je láska, keď muž podá svojej chorej žene pohár vody a priloží jej obklad na rozpálené čelo“. Takže v tomto zmysle platí, že prosociálnosť je láska.
Vedci z oblasti psychológie sa začali zaoberať prosociálnosťou v druhej polovici 20. storočia. Jedným z ich zistení bolo, že prosociálnosť je rozhodujúcim, kľúčovým faktorom rozvoja charakteru človeka. Ak dieťa privedieme k prosociálnosti, zápas o jeho výchovu máme zhruba vyhraný. Ak nie, môžeme síce vychovať génia, ale egoistu, z ktorého bude mať spoločnosť málo radosti. Na tieto poznatky psychológie nadviazali veľkorysé a úspešné výchovné projekty. Ku nim patrí projekt profesora Roberta Roche-Olivara v Barcelone. Alebo aj náš slovenský výchovný projekt s pracovným názvom „etická výchova“.
Mgr. Ladislav Lencz, podľa jeho článku Manifest prosociálnej demokracie.