Šťastie je veľmi široký pojem, ktorý v sebe skrýva niečo pozitívne. Niektorí z nás si vysvetľujú šťastie pomocou stavu rodiny, zdravia, majetku, dobrej práce a neviem čoho ešte. Niekde som však čítal zaujímavú krátku definíciu, ktorá hovorí o šťastí ako o „radosti duše“. Napriek tomu, že aj toto sa môže zdať široko definované, myslím, že presne to mal na mysli Ježiš, keď hovoril o tom, kto je blahoslavený, teda v istom zmysle skutočne šťastný. Podporím to ešte výrokom sv. Augustína, ktorý vo svojom diele Vyznania hneď na začiatku píše „…a nepokojné je srdce naše, kým nespočinie v tebe.“ Augustín smeruje našu spokojnosť, teda v istom zmysle šťastie do stavu, keď naše srdce spočinie v Bohu.

Naša prirodzenosť nás ženie za poznaním a naša nesmrteľná duša nájde šťastie len v Božom objatí.

Kristus vraví, že blahoslavení sú chudobní duchom, smútiaci, pokorní, hladní po spravodlivosti, tí, čo majú čisté srdcia, tí, čo milujú pokoj a mier a šíria ho a tiež prenasledovaní. Ježiš teda nespája pravé šťastie ani s rodinou, ani s bohatstvom, či kariérou, ba dokonca ani so zdravím. Vraví skôr o trápení. Veď byť smútiaci, pokorný, bojovať za spravodlivosť, alebo dokonca byť prenasledovaný pre jeho meno určite nie je „med lízať“.
…

Iba krátko kratučko sme na tomto svete. A potom, keď prekročíme prah smrti do večnosti sa ukáže, či naša duša spočinie v nekončiacej radosti…

Dnešný sviatok tých, ktorí už nie sú medzi nami a ktorých Ježiš označil za blahoslavených nám pripomína, že nie sú to tí, ktorí zažívali pochybné „šťastie“ tu na tejto Zemi. Naopak, spomeňme si napríklad na príbeh hodujúceho boháča a chudáka Lazára, ktorému psy lízali vredy, na ktorom Ježiš jasne vysvetlil, čo je skutočné šťastie, skutočná radosť duše. Ak si spomenieme na mučeníkov, blahoslavených a svätých a ich životy, tak to bolo často utrpenie, ktoré ich nasmerovalo k „radosti duše“. Mohol by som menovať mnohých, ktorých poznáme aj v našich končinách – spomeniem aspoň saleziána Titusa Zemana, ktorého eštebáci mučili, väznili a podlomili mu zdravie a napokon mu vlastne takto vzali život. Alebo taký Maximilián Kolbe, ktorý trpel v koncentračnom tábore a napokon hrdinsky dal svoj život za spoluväzňa – otca rodiny. Tento text by bol dlhýýý, keby som vo vymenovaní pokračoval. Chcel som však touto úvahou len povzbudiť tých, ktorí znášajú utrpenia tohto nespravodlivého sveta. Máme totiž nádej, že aj nám bude raz patriť to Kristovo „Blahoslavení ste…“

Dal nám aj recept: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho.“ (Lk 9, 23 – 24)
…

Aj ja osobne po ničom netúžim viac ako po pohľade a prísľube, ktorého sa od Ježiša dostalo kajúcemu lotrovi na kríži… Kiežby som mal to šťastie a odpustil mi v svojom nekonečnom milosrdenstve.

Nie na tomto svete, ale tam, vo večnosti nás čaká, verím, „radosť duše“. Hľadať šťastie tu na Zemi nie je hľadaním pravého šťastia, pravej „radosti duše“. Možno je šťastím už to, keď si to uvedomíme…