Aké sú korene súčasnej krízy? Kde začala a ako sa prejavila? O tom píše brazílsky profesor Plinio Corrêa de Oliveira v knihe Revolúcia a kontrarevolúcia. Dnes si v tomto článku priblížime prvé tri kapitoly tohto diela. Je písané pomerne výstižným jazykom, kde autor podáva syntézu, bez toho aby sa venoval analýze a vymenovaním príkladov pre svoje tézy. 

Začína pomenovaním krízy, ktorá sa prejavuje na človeku ako takom a týka sa západného človeka v našej, fransko-latinskej civilizácii. Táto kríza je jedna, univerzálna, totálna, dominantná a progresívna. 

Jej výsledkom je Revolúcia s veľkým “R”, ktorá vychádza z pýchy a zmyselnosti. Pýcha v zmysle Satanovho “non serviam”, v odmietnutí autority a požiadavke rovnosti. A zmyselnosti ako odmietnutie všetkých zábran a umožnenie voľného priechodu žiadostivosti.

Predchodcu Revolúcie Plinio vidí v období Renesancie, kedy Európa objavila antický odkaz  a na pozemský život  s heslom dolce vita. 

Za prvú výraznú fázu Revolúcie považuje Plinio to, čo pomenoval ako “Pseudo-Reformáciu”, ktorej hlavný výsledok vidí v odmietnutí pápežskej autority (“duchovnej monarchie”) a v prípade niektorých denominácii aj hierarchie biskupov (“duchovnej šľachty”). Prejav zmyselnosti vidí v zrušení celibátu a umožnení rozvodu. 

Princíp sola scriptura prítomný v protestantských cirkvách v podstate odmieta inú autoritu pri interpretácii Svätého Písma. Doplním ešte detail z histórie, že anglikánska cirkev vznikla práve kvôli túžbe Henricha VIII sa rozviesť so svojou vtedajšou manželkou a vziať si Annu Boleynovú.  

Za druhú fázu Revolúcie považuje Plinio Francúzsku revolúciu z roku 1789. Analogicky k odmietnutiu pápežstva a duchovnej hierarchie bola v svetskej rovine odmietnutá autorita monarchie a pozícia šľachty.  Pochybnosti v duchovnej sfére viedli ďalej k deizmu a cirkev mala byť podriadená štátu.

Za tretiu fázu Revolúcie považoval Plinio komunizmus, ktorý odmietol nerovnosť teraz už aj v socioekonomickej sfére. Deizmus sa preklopil až do ateizmu a zmyselnosť sa prejavila odmietnutím všetkých zábran a otvorením dverí voľnej láske. Vidím tu trend – s každou ďalšou fázou Revolúcie sa odklon od prirodzeného zákona zväčšuje – prechádza jednak do nových sfér života spoločnosti. Tam, kde tento odklon už nastal, sa s každou ďalšou fázou prehlbuje.

V závere tretej kapitoly sa Plinio zamýšľa nad povahou diktatúry, pričom rozlišuje diktatúru Kontrarevolúcie a diktatúru Revolúcie. Diktatúra Kontrarevolúcie môže byť podľa autora v určitých podmienkach potrebná, ale musí byť dočasná, mať za cieľ znovu nastoliť prirodzený poriadok a cieľom takejto diktatúry musí byť kontrarevolúcia. 

Naopak diktatúra Revolúcie je vždy nelegitímna, keďže je samoúčelná a snaží sa zničiť všetky nezávislé zložky spoločnosti – v tomto bol podľa Plinia ukážkou hitlerovský režim.  Toto nápadne pripomína definíciu totalitného režimu slovami Benita Mussoliniho “Všetko v Štáte, nič proti Štátu a nič mimo Štátu”.

Tu si zatiaľ dáme záložku a môžete sa tešiť na pokračovanie budúci týždeň 🙂.