K efektívnym taktikám predvolebných kampaní môžeme v ostatných rokoch určite zaradiť tlačenie na lídrov politických strán otázkami, s kým pôjdu resp. s kým nepôjdu po voľbách do vlády. Zvlášť pre nováčikov alebo mimoparlamentné strany to znamená, chtiac či nechtiac, namočiť sa do močiara či bahna politiky, voči ktorej sa chcú vo voľbách programovo vymedziť. V Spojených štátoch, kde sa moc delí do rúk demokratov alebo republikánov, je táto otázka irelevantná. U nás predstavuje často prostriedok vydierania a tlačenia do kúta a odpoveď na ňu sa používa ako smeč na diskreditovanie či naháňanie si hlasov z tej či tej strany, ktorá sa odpoveďou nechá nachytať. Pri stave politickej kultúry a strán, ktoré ju reprezentovali v parlamente v poslednom volebnom období, neexistuje na túto otázku odpoveď z kategórie čistého svedomia. Najmä pre strany, ktoré sa vymedzujú konzervatívne a kresťansky, akákoľvek odpoveď predstavuje problém. Kresťanské a konzervatívne hlasy sú totiž roztrúsené v stranách, v ktorých každá nesie v sebe istú toxickú záťaž, ktorej sa Slovensko potrebuje zbaviť. A toxicky napadnutý, dovolím si tvrdiť, je aj samotný demokratický systém. Poďme však po poriadku.

Prvou toxickou záťažou je politika ako obchodný artikel. Reprezentujú ju strany, ktoré cez verejné a štátne zdroje splácajú pohľadávky svojich donorov a zákulisných hráčov. Vytvárajú paralelné mocenské štruktúry štátu a systémom našich ľudí parazitujú na spoločnom dobre všetkých občanov. Tento toxicizmus je už v takom štádiu tolerovania, že ich voličom nevadí ani spoločné pretŕčanie sa politikov s prokurátormi, oligarchami na spoločných podujatiach, napriek tomu, že vo vzduchu lietajú obvinenia, žaloby, trestné stíhania i odsúdenia desiatok tých, ktorí túto toxickú chobotnicu tvorili. Nahráva tomu vysoká miera amaterizmu v riadení mocenských štruktúr štátu, presnejšie orgánov v trestnom konaní, ktoré svojimi premotivovanými a často unáhlenými aktivitami, nahrávajú na smeč ostrieľaným politickým technokratom, stojacim na čele týchto obchodných spoločností, teda pardon, politických strán. Čo na tom, že si vo svojich verejných vyhláseniach často protirečia a tým priznávajú populizmus, ktorý je hybnou pákou ich zámerov.

Ďalšou toxickou záťažou, súvisiacou aj s amaterizmom v riadení a konaní predstaviteľov verejnej a štátnej správy, je chaos a vulgarizácia verejného priestoru. Hranica medzi verejným a súkromným prestala existovať, politické dohody sa musia pomaly robiť v priamom prenose, inak je z toho mediálny škandál a treťo-sektorové jastraby sa pohoršujú nad netransparentnosťou procesov politiky. Sociálne siete, algoritmami nastavené na podporu negatívnych či expresívnych prejavov, podľa počtu príslušných emotikonov, nahrávajú do karát egocentrickým a excentrickým politikom a miera politickej popularity sa meria posúvaním hraníc vulgárnosti, ktorá sa ospravedlňuje mierou autenticity politika. Odstup občianskej či novinárskej obce od politiky neexistuje, nakoľko v diskusii pod príspevkami si to môžu medzi sebou ako v ringu rozdať egonovinári s egopolitikmi. Politika sa deje online, streamovaním v priamom prenose. Niet divu, že navrch získavajú mediálne domy, ktorých doménou je práve práca s informáciami a stávajú sa tak nepísanou štvrtou mocou štátu, ktorá podľa svojich ideových preferencií protežuje buď jednu alebo druhú politickú orientáciu. Ak za mediálnym domom stojí nejaký oligarcha, prepojený na štát napríklad cez sieť zdravotníckych zariadení a proti sebe má iného mediálneho magnáta, akurátne však v roli politika, vzniká skrumáž kompetencií a preferencií, kde verejný záujem a spoločné dobro znovu ťahá za kratší koniec.

Závažnou, ak nie najzávažnejšou toxickou záťažou, sú extrémistické ideológie, ktorým prechádzajúce toxické záťaže nahrávajú do karát, a preto si dovolia prinášať do politického súboja utopický model, nad ktorým človeku často stojí rozum. Z jednej strany na základe nepoučiteľnosti človeka z dôsledkov, ktoré v minulom storočí mali na svedomí a kde sa ich obete počítajú na desiatky miliónov. To je v prípade tých ideológií, ktoré už má Európa žalostne za sebou, ako nacizmus, fašizmus či komunizmus. Z druhej strany rozum zastáva na nezmyslami, ktoré dokáže ľudský mozog vyprodukovať a infikovať nimi novú generáciu voličov, až sa zdá, že je to ďalší z diabolských plánov, ktorý ako derivát vyrastá z rovnakých princípov, ako napríklad komunizmus. Reč je o progresívnej ideológii, ktorá ako prvá ideológia v dejinách ľudstva spochybňuje základné biologické konštanty človeka, obracia významy pojmov naruby, zo zabitia nevinných (potrat, eutanázia) robí ľudské právo, z dvoch pohlaví 72+ a mohli by sme pokračovať ďalej a jej snahou je trestnoprávne postihovať tých, ktorý s novo definovaným človekom nesúhlasia resp. odvážia sa ho spochybňovať. Symptomatické je, že všetky tieto extrémistické ideológie siahajú po nebeských symboloch – slnečný kotúč, hviezda či dúha, osobujúc si tak absolútnu moc nad všetkým. Parafrázujúc Karla Čapka, opäť sa ku slovu hlási ďalšia ideológia, ktorá za svoju vec pokojne položí cudzí život. O spoločnom dobre tu nemôže byť ani reč.

Samotný demokratický systém, ktorý stále s veľkou dávkou tolerancie nazývame parlamentnou demokraciou, vykazuje vysokú mieru toxicity. Stolička musí stáť minimálne na troch nohách, aby nespadla. Rovnako je to aj z demokraciou, ktorú tvoria tri nezávislé piliere moci – zákonodarná, výkonná a súdna moc. Avšak súdna moc, najmä prostredníctvom Súdu pre ľudské práva, v ktorom pôsobí vysoký počet sudcov, predtým pôsobiacich v roli aktivistov politiky otvorenej spoločnosti, zákonodarnej moci prikazuje, aké zákony má prijímať, a tak do zákonodarstva presadzuje politiky a ideológie, ktoré odporujú národným záujmom či kultúrnym a hodnotovým tradíciám štátov. Už to nie je samostatný pilier, strážiaci dodržiavanie zákonov a ich spravodlivé uplatňovanie, ale takto deformuje pilier zákonodarný.

Zákonodarná moc, ktorá je slobodnou voľbou vložená občanmi štátu do rúk voleným poslancom parlamentu, je zasa oklieštená koaličnou zmluvou, ktorá často ako svoje porušenie vníma hlasovanie poslanca podľa vedomia a svedomia, teda podľa toho, čo sľubuje pri prijímaní mandátu. Stačí keď hlasuje s opozíciou. Namiesto toho, aby to bol parlament, v ktorom sa tvorí hodnotová politika, kde sa podľa svedomia a vedomia tvoria ad hoc koalície podľa konkrétnych tém či politík, v prospech verejného dobra a najmä v situácii, keď takmer vo všetkých stranách nájdeme roztrúsených poslancov rôznych hodnotových preferencií.

Exekutíva – teda tretí pilier, výkonná moc, tak koaličnou zmluvou blokuje a deformuje parlamentnú demokraciu. To preto je tu nezmyselná otázka, s kým bude či nebude po voľbách ten či ten vládnuť, lebo alfou a omegou už nie je zastupiteľská parlamentná demokracia, ale na nevyhnutných kompromisoch založená vládna koalícia. Čo je však najabsurdnejšie, exekutívu i parlament drží v uzdách koaličná rada, teda niečo, čo v žiadnom zákone nemá oporu, a do ktorej sa zbiehajú tŕne všetkých vyššie spomínaných toxicít. Od ich rozhodnutia záleží všetko. Ďalším problémom exekutívy je prerod zastupiteľskej demokracie na participatívnu, to znamená, prizývanie do vládnych štruktúr zástupcov tretieho sektora, občianskeho sektora, na ktorý sa často delegujú závažné vládne úlohy. Občiansky sektor, ktorý by sa tvoril subsidiárne, na regionálnej úrovni, spájaním záujmových skupín na úrovni spoločenstva, prepájaného so súkromným a finančným sektorom, kde by sa dalo hovoriť o zárodkoch mecenášstva či filantropie, neexistuje. To, čomu hovoríme tretí či občiansky sektor, je niečo, čo je v súčasnosti prisaté na všetkých troch pilieroch moci podľa svojho druhu, a buď kontroluje, tvorí či navrhuje zákonodarstvo alebo participuje na moci, samozrejme s patričným prisatím sa na štátny rozpočet. Žiadne spoločné dobro, každý ťahá za seba a pre seba.

Demokracia sa potrebuje zbaviť toxicít, ktoré ju zaťažujú a ktoré až tak opantali aj naše myslenie, že akékoľvek voľby, či už v normálnom termíne či predčasné, prinášajú prakticky rovnaký a opakujúci sa výsledok. Svedčí o tom už niekoľko násobné opätovné etablovanie sa zdiskreditovaných politikov ako aj nebezpečných ideológií, a to až do tej miery, že konzervatívny a kresťanský volič musí špekulovať a klásť si otázku, ktoré z prikázaní je dôležitejšie a čo je horšie – nezabiješ či nepokradneš? Až tam sme došli. Nezmyselné predvolebné otázky, kto s kým a kto s kým nie po voľbách, a nebezpečné otázky, ktoré zo ziel či toxicít je prijateľnejšia, ani nedávajú priestor najdôležitejšej otázke: Kde je v tom všetkom verejný záujem a kde ostalo spoločné dobro?!